„Bola to vlastne Raiskinova premiéra v jeho novej umeleckej funkcii.“

„Už od prvých tónov Beethovenovej predohry Egmont bolo zrejmé, že orchester i dirigent sa túžia prezentovať v tom najlepšom svetle.“

„Weinbergov Husľový koncert zaznel v moskovskej premiére pred šesťdesiatimi rokmi, no z bratislavského pódia sme ho počuli po prvýkrát.“

Nechýbalo veľa, a aj úvodná dvojica septembrových náhradných abonentných koncertov Slovenskej filharmónie, prvých po viac ako šesťmesačnej (!) vynútenej pauze orchestra, by v Redute padla za obeť prísnym karanténnym opatreniam proti Covidu-19. Naše vládne autority vrátane hlavného hygienika nedokážu zmysluplne rozlišovať medzi športovými podujatiami, svadbami, diskotékami, barmi, koncertmi či divadelnými predstaveniami. Chaoticky menia už beztak neveľmi jasné a na poslednú chvíľu kultúrnymi organizáciami „vyrokované“ nariadenia o povolenom počte prítomných návštevníkov, takže ešte v deň prvého koncertu, 17. septembra, nebolo isté či sa vôbec uskutoční.

Našťastie, tých päťdesiat „pripustených“ poslucháčov sa do siene napokon dostalo a tvorilo bizarné menšinové pozadie výrazne nabudenému orchestru, hrajúcemu pod energickým vedením nového šéfdirigenta Daniela Raiskina. Pohľad na prázdne sedadlá v sále bol však viac ako tristný…

Bola to vlastne Raiskinova premiéra v jeho novej umeleckej funkcii. V predchádzajúcej sezóne prišiel o jeden plánovaný koncert s naším telesom, uchýlil sa v prekliatej koronovej ére, tak ako väčšina jeho kolegov, do súkromia a čakal na vhodnú príležitosť, keď sa bude môcť, po uplynulej trojročnej perióde Jamesa Judda, ujať svojho postu. Súčasné septembrové koncerty boli náhradou za tie odrieknuté májové; s výnimkou sólového diela si zachovali pôvodný program, venovaný tohoročnému beethovenovskému jubileu.

Už od prvých tónov Beethovenovej predohry Egmont bolo zrejmé, že orchester i dirigent sa túžia prezentovať v tom najlepšom svetle. Dlhodobý vynútený pôst a absencia umeleckého kontaktu so svojím publikom podnietila našich filharmonikov k výkonu, ktorý sa bezpochyby nadlho zapíše do jeho interpretačných análov. Takmer ideálna súhra s nadšením hrajúcich nástrojových skupín, precízna, hoci trochu nadmerne exponovaná dynamika, suverénna intonácia, čisté frázovanie a zreteľná artikulácia tém – to boli atribúty, ktoré charakterizovali nielen úvodnú skladbu, ale v druhej polovici koncertu aj stvárnenie štandardného repertoárového diela viedenského majstra, jeho 5. symfóniu c mol, Osudovú.

Dirigent zvolil verziu bez repetícií, v rýchlom tempe smeroval cez časti Andante con moto a Allegro „od temnoty do svetla“, aby symfóniu pôsobivo vygradoval do jej záverečnej apoteózy. Raiskinov interpretačný záber je v pravom zmysle slova širokospektrálny – náš orchester dôverne pozná z predchádzajúcich spoločných produkcií a dokáže ho inšpirovať i strhnúť. Do pamäti sa zapísal najmä výnimočnými kreáciami symfónií Čajkovského a Šostakoviča, blízka mu je hudobná moderna (najmä diela Giju Kančeliho), no nevyhýba sa ani viedenskej klasike či majestátnym opusom Gustava Mahlera. Zdá sa, že to bude dobré.

Ako sólista sa uviedol rakúsky huslista Benjamin Schmid, donedávna jedna z ťažiskových umeleckých osobností nášho známeho komorného festivalu Konvergencie. Pôvodne mal predniesť sólový part Husľového koncertu Ericha Wolfganga Korngolda, no keďže ten mal zaznieť o niekoľko týždňov neskôr na medzičasom zrušených Bratislavských hudobných slávnostiach, došlo k jeho výmene za Koncert pre husle a orchester g mol, op. 67 Mieczysława Weinberga. Pohnutý osud tohto varšavského rodáka, ktorý po napadnutí Poľska nemeckými vojskami v septembri 1939 našiel útočisko v Sovietskom zväze a stal sa na dlhé roky priateľom a chránencom Dmitrija Šostakoviča, je v ruskej hudobnej histórii pomerne dobre známy. Jeho Husľový koncert z roku 1959, rozvíjajúci šostakovičovský kompozičný naratív, zaznel v moskovskej premiére v podaní Leonida Kogana pred šesťdesiatimi rokmi, no z bratislavského pódia sme ho počuli po prvýkrát. Schmid sa tohto virtuózneho, energiou nabitého, no technicky mimoriadne náročného diela, zmocnil so suverenitou skúseného umelca.

Na budúci týždeň, 24. septembra, sa môžeme tešiť na ďalší koncert Slovenskej filharmónie pod taktovkou Daniela Raiskina, na ktorom zaznejú diela Jána Levoslava Bellu, Carla Mariu von Webera a Petra Iľjiča Čajkovského. Pri tomto koncerte by už v Bratislave mali platiť miernejšie hygienické opatrenia, ktoré na kultúrnych podujatiach v interiéri povoľujú účasť do 500 ľudí. Požijeme – uvidíme. Na optimistický pocit je však ešte priskoro.

Foto: Ján Lukáš