„Spev sopranistky Heleny Hozovej vedel jemne splynúť s ostatnými hlasmi skladby tak, aby bol stále viditeľný.“ 

„Najsilnejším momentom bolo, keď alt a tenor spievali duet – v tento takmer jedinečný moment sa ich hlasy spojili do impozantnej drsnej krásy.“

„Cit Jana Hádka v historickej interpretácii bol veľmi užitočným a prínosným aspektom v premiérach skladieb tohto druhu.“

„Nová“ stará hudba Milosrdných bratov znela na predposlednom koncerte 10. ročníku Lednicko-valtického hudobného festivalu. Vynikajúci hráči Hipocondria Ensemble 17. októbra vo Valticiach predstavili barokové skladby, ktoré doposiaľ ležali v archívoch. V krátkych dielach programu vystupovali aj štyria sólisti, ktorí aj z na pohľad skromného koncertu starej hudby vytvorili večer plný bohatej atmosféry a umeleckej sily. Na záver publikum vymenilo pokojné sledovanie za srdečný a vďačný potlesk.

Piatkový večer sa kláštor Milosrdných bratov s kostolom sv. Augustina naplnil hudbou, ktorá mu bola historicky aj geograficky blízka. Je to 420 rokov, čo sa mesto Valtice môže tešiť z prítomnosti rádu Milosrdných bratov. Valtická hudobná zbierka je dodnes bohatým prameňom, kde členovia rádu zanechali skladby čakajúce na objavenie a prevedenie. Tu do tohto procesu vstupuje odborník, ktorým je Zdeněk Vrbík. V jeho úprave zneli na koncerte premiéry skladieb takmer neznámych autorov.

Ako prvá znela skladba synovca piateho královohradeckého biskupa Jána Tobiáša Beckera Kyrie (Missa in C). Prvý zvuk huslí znel trochu kolísavo, ale ďalšie tóny už boli pevne usadené. Motivické prúdenie štyroch sólistov bolo dynamicky trochu nevyrovnané a stredné hlasy výrazne zanikali za sopránom a basom. Martin Vacula bol svojím prenikavým basovým tónom najvýraznejší. Je to hudba, v ktorej sa pohybuje veľmi prirodzene a v hlbokých tónoch bol cítiť náznak opatrnosti. Akoby stál na okraji jamy prehnaného afektu, do ktorej nechcel spadnúť. Beckerove dielo malo obstojnú úroveň zvládnutého remesla, s jemným dramatickým pozlátením a zaujímavými polyfonickými momentami.

Premiérové skladby v programe boli sprevádzané dielami aj Františka Ignáca Tůmy. Jeho nasledujúca Sonáta č. 1 e moll bola zaujímavým dramaturgickým inštrumentálnych kontrastom. V prvej vete adagio znela subtílna spevná melódia huslí s plynulým hladkým tónom violy. Druhá veta Allegro priniesla veľmi energické momenty a vyžarovala najemocionálnejšie melodické vedenie večera.

Ako ďalšie dielo programu znela Aria Andante moderato Stephanusa Sailera – organistu, zbormajstra a skladateľa so širokým vzdelaním. Jeho jemné polyfónie v rytme bassa continua zneli skromne, no s dostatočnou ornamentikou. Spev sopranistky Heleny Hozovej vedel jemne splynúť s ostatnými hlasmi skladby tak, aby bol stále viditeľný. Jej farba hlasu celkom zaujímavo korešpondovala s barokovým súborom. Pôsobila ako ich ďalší nástroj – avšak s trochu väčším hudobným priestorom.

Do dramaturgie následne opäť hudobne vstúpil František Ignác Tůma, konkrétne jeho Sonáta a moll pro dvoje housle a basso continuo. Hráči Hipocondria Ensemble vhodne zdôraznili kompozičné špecifiká tohto diela. Artikulované chromatické postupy zneli hladko bez prílišného akcentovania, ale tak, aby boli na sluchovom výslní. Basso continuo a husľové party boli v neustálom dialógu. Tóny kontrabasu a violončela držali celú diskusiu na pevných bodoch bez toho, aby v nej kričali. Práve nástroje bassa continua mali v celej skladbe barokový pátos a držali súbor pri zemi, zatiaľ čo husle boli o niečo viac dramatickejšie s tendenciou sa vzdialiť do emotívnejších interpretácií. Vznikol tak veľmi čistý charakteristický kontrast medzi pevnou harmonickou pôdou a melodickou slobodou.

Litanie (loretánska) Georga Thomasa Hymbra je skladba, ktorá poteší, nezaskočí, no ani neurazí. Medzi sólistami tu však prebehla lepšia súhra a vyváženosť. Altistka Marta Fadljevičová aj tenor Čeněk Svoboda sa oveľa viac pohybovali na dynamickej hladine a dielo tak dostalo väčšiu sýtosť. Sekvenčné postupy bassa continua zneli úpenlivo, akoby dožadujúc sa božskej milosti. Hymbrova hudba sa mi zdala vyrovnaná nielen medzi spevákmi, ale aj ako samotná. Na jednej strane bez výraznej polyfonickej prepracovanosti či harmonickej odvážnosti, na druhej bez zbytočných nánosov ornamentálneho balastu. 

Ako ďalšia ozdoba programu znela Sinfonia in F Johanna Georga Orschlera. Jeho kompozičný štýl je viditeľne ovplyvnený jeho učiteľom Johannom Josephom Fuxom. Toto inštrumentálne dielo oplývalo výrazne premysleným kontrapunktom. Tón pozitívu príjemne dofarbovalo celé basso continuo, ktoré oproti predošlým skladbám pôsobilo viac rovnocenne a menej ako podpora druhého hlasu. Sláčikové nástroje boli súdržnejšie, občas ako samostatná sekcia moderného súboru.

Na záver zaznelo Salve Regina Johanna Ignaza Micksha (Mikýseka). Micksha bol huslista, organista, zbormajster a skladateľ, pôsobiaci najmä v kláštoroch Milosrdných bratov vo Viedni a Grazi. Súbor si nechal jeho perlu ako hit na záver. Dielo je plné kontrastov a energie. Predovšetkým sólisti mali možnosť ukázať svoje kvality v rôznych konšteláciách. Najsilnejším momentom bolo, keď alt a tenor spievali duet – v tento takmer jedinečný moment sa ich hlasy spojili do impozantnej drsnej krásy.

Jan Hádek sa predviedol ako vynikajúci huslista a zároveň viedol teleso takmer nebadateľne – presne toľko, koľko bolo potrebné. S husľami mu stačili malé gestá a nástupy aj dynamika mu šli v ústrety. Jeho cit v historickej interpretácii bol veľmi užitočným a prínosným aspektom v premiérach skladieb tohto druhu.

Foto: Pavel Kristián jr. / Lednicko-valtický hudební festival