„Magická taktovka Georga Pehlivaniana dokáže náš orchester podnietiť k mimoriadnemu výkonu.“

„Wagnerovej hudbe dirigent dobre rozumie a vidno, že mu interpretácia jeho diela pôsobí vrcholný pôžitok.“

„Pehlivanian pripravil poslucháčovi nezabudnuteľný zážitok z Wagnerovej hudby.“

Známe a poslucháčsky atraktívne symfonické opusy Beethovena a Wagnera boli tento týždeň na programe ďalšej dvojice abonentných koncertov Slovenskej filharmónie. Pod taktovkou Georgea Pehlivaniana, francúzsko-amerického dirigentského svetobežníka arménskeho pôvodu, zaznela 6. symfónia F dur, Pastorálna, Ludwiga van Beethovena a výber z oper Richarda Wagnera.

Beethovenov orchestrálny klenot hudobného klasicizmu je dielom, v ktorém viedenský majster po prvýkrát vo svojej tvorbe použil princípy tzv. programovej hudby. Treba však poznamenať, že v tomto kompozičnom prístupe nebol originálny – rovnaké zvukomalebné prvky pri opise prírody sa dajú vystopovať napríklad aj v diele Hudobný portrét prírody Beethovenovho dnes už dávno zabudnutého predchodcu Justina Heinricha Knechta.

Pehlivanian za dirigentským pultom SF hosťuje opakovane a jeho magická taktovka a silný osobnostný akcent zakaždým dokážu podnietiť náš prvý orchester k inšpirovanému a sústredenému výkonu. Beethovenova Pastorálna mala v jeho koncepcii adekvátny výraz a najmä v tanečnej feérii dedinčanov aj v scéne búrky prekvapujúco intenzívnu pulzáciu, hoci, na rozdiel od pamätnej kreácie Juraja Valčuhu spred troch rokov, bolo zrejmé, že pri interpretácii volí celkovo voľnejšie tempá a kladie dôraz na striedmejší dynamický profil diela.

Zato pri Wagnerovi a vo výbere orchestrálnych častí zo skladateľových opier, ktoré odzneli v druhej polovici koncertného programu, sa Pehlivanian cítil ako ryba vo vode. Bolo vidno, že mu Wagnerova hudba učarila, že jej posolstvu dobre rozumie a že mu interpretácia jeho diel pôsobí vrcholný pôžitok. Wagnerovo úsilie o reformu operného žánru, o zrovnoprávnenie všetkých zložiek scénického diela, sa zákonite dotklo aj práce s orchestrálnym aparátom, ktorý sa pod jeho rukami stáva fundamentom autorovho hudobného, ba i celkového kultúrneho posolstva.

Na pódiu Slovenskej filharmónie sa po pauze uviedol kompletný orchestrálny ansámbel vo svojej plnej inštrumentálnej zostave (včítane wagnerovských túb a dvoch tympanistov). Na úvod odznela notoricky známa predohra k opere Tristan a Izolda, doslova učebnicový príklad rozkladných harmonických tendencií, ktoré viedli k hudobnému expresionizmu a k atonalite. Neľahký interpretačný oriešok pre dirigenta – ak nepodchytí vášnivý tok osobitého melodického i harmonického frázovania diela, ľahko skĺzne do povrchnej a gýčovitej zvukomaľbe. Nie tak Pehlivanian – jednotlivé úseky umne gradoval a vytvoril tak vrchovato sugestívny hudobný oblúk.

Nasledovali štyri orchestrálne výňatky z tetralógie Nibelungov prsteň. Ako prvá populárna Jazda valkýr z 3. dejstva opery Valkýra, ktorá líči dramatický let ôsmich mladých víl, prevážajúcich telá padlých germánskych hrdinov do sídla Walhalla. Ďalej Siegfriedova cesta po Rýne, vydávajúceho sa dolu riekou za novými dobrodružstvami, jeho smrť i smútočný pochod z 3. dejstva opery Súmrak bohov a napokon Obetná scéna Brunhildy a finále opery, keď sa hlavná hrdinka vrhá do plameňov ohňa hranice, spaľujúcej Siegfriedovo telo a spolu s ním i celú ríšu bohov. Pehlivanian si počínal znamenite – suverénne prevádzal orchester cez mnohé interpretačné úskalia partitúry, bravúrne dávkoval opulentný tok Wagnerovej hudby a pripravil tak poslucháčovi nezabudnuteľný zážitok z diela aj bez obligátneho vizuálneho efektu.

Foto: Ján Lukáš