„Beethovenov opus magnum znel v Bratislave na poctu nadchádzajúceho poľského predsedníctva v Rade Európskej únie.“

„Slovenská filharmónia po viac ako sto rokoch po prvýkrát uviedla najvýznamnejšie dielo Mieczysława Karłowicza.“

„Dirigent Dawid Runtz poňal Deviatu symfóniu ako výlučne hudobnú entitu.“

Posledná dvojica minulomesačných abonentných koncertov Slovenskej filharmónie v dňoch 30. a 31. januára sa v bratislavskej Redute uskutočnila pri príležitosti predsedníctva Poľskej republiky v Rade Európskej únie, ktorej sa náš severný sused ujal v prvý deň nového roku. Pod taktovkou mladého poľského dirigenta Dawida Runtza odznela v prvej polovici symfonická báseň Stanisław a Anna Oświecimovci Mieczysława Karłowicza a po nej veľkolepá Symfónia č. 9 d mol „S Ódou na radosť“ Ludwiga van Beethovena. Sólistami boli Mariana Sajko (soprán), Gosha Kowalinska (mezzosoprán), Tomáš Juhás (tenor) a Wojtek Gierlach (bas), spoluúčinkoval Slovenský filharmonický zbor (zbormajster Jan Rozehnal).

Hudobná tvorba litovského rodáka Mieczysława Karłowicza nie je v našich končinách priveľmi známa, hoci ide o skladateľa, ktorý posledné roky svojho života ako horolezec a nadšený milovník prírody prežil v poľských Tatrách a tie sa mu napokon stali osudnými (zahynul pod vrcholom Kościelca, kde ho zasypala lavína počas lyžiarskej túry). Slovenská filharmónia vo svojej 75-ročnej histórii uviedla len zopár jeho orchestrálnych diel (Husľový koncert, cyklus Večné piesne či Serenádu), pričom autorov najvýznamnejší opus, symfonická báseň Stanisław a Anna Oświecimowci, op. 12 z roku 1908, nezaznel z pódia Reduty ešte nikdy. Karłowicza k jeho napísaniu inšpiroval incestný príbeh súrodencov Oświecimowcov zo 17. storočia, poľská obdoba tragickej lásky Romea a Júlie, ktorú domáca literárna spisba i výtvarné umenie už predtým viackrát spracovali: šľachtic Stanisław sa beznádejne zamiloval do svojej sestry Anny a vyžiadal si od Svätého Otca v Ríme povolenie na sobáš. Skôr než sa však ten mohol uskutočniť, Anna zomrela a o čosi neskôr ju do hrobu nasledoval aj Stanisław (tu mimovoľne nahrádzam programový bulletin ku koncertu, ktorý návštevníkovi v rozsiahlom texte približuje históriu poľskej hudby v posledných dvoch storočiach, no o dôležitom literárnom sujete v pozadí Karłowiczovej hudobnej legendy sa vôbec nezmieňuje). Expresívne novoromantické pradivo skladby v štýle mladého Richarda Straussa dirigoval Dawid Runtz kompetentne a spamäti (!), čím vzbudil obdiv a očakávanie prítomného publika.

Poľská dirigentská škola má v medzinárodnom kontexte vysoký kredit a jej mimoriadnu úroveň dokumentuje celý rad výnimočných osobností: za všetkých spomeňme hoci Henryka Czyźa, Jana Krenza či Talichovho žiaka Bohdana Wodiczka, tiež dlhoročného šéfa Varšavskej filharmónie Witolda Rowického, jeho nástupcu Kazimierza Korda, charizmatického Stanisława Wisłockého, impulzívneho Jerzyho Maksymiuka, v emigrácii pôsobiacich Stanisława Skrowaczewského a Jerzyho Semkowa, Tadeusza Strugału, no aj mladšiu generáciu – Antoniho Wita, Jacka Kasprzyka, Andrzeja Boreyku, Łukasza Borowicza a Krzysztofa Urbańského. Čo meno, to legenda. Medzi ne možno dôstojne zaradiť aj talentovaného Dawida Runtza, absolventa renomovanej dirigentskej triedy prof. Antoniho Wita na varšavskej Hudobnej akadémii. Jeho charakteristickými interpretačnými znakmi sú predovšetkým znamenitá práca a technika rúk a priam fenomenálna hudobná pamäť, ktorá mu umožňuje aj rozsiahle a komplikované útvary dirigovať bez partitúry. To však nestačí na to, aby mladý umelec zvládol kolos, akým je Deviata symfónia Ludwiga van Beethovena – na nej si vylámali zuby aj skúsenejší majstri taktovky.

Beethovenovo legendárne symfonické dielo je totiž unikátnym, majestátnym chrámom a jeho predvedenie je od čias 19. storočia slávnostným obradom. Navyše, od čias zjednotenej Európy a najmä jej masívneho rozšírenia v roku 2004 nadobudlo nové, výrazne mimohudobné konotácie: hlavná téma záverečnej časti symfónie sa totiž stala hymnou Európskej únie a pri koncertoch by ju, obrazne povedané, z plných pľúc mal spolu so zborom a sólovým kvartetom spievať aj orchester plus celé publikum. A dirigent musí pri interpretácii s hudobným materiálom diela vášnivo „zápasiť“, jeho jednotlivé segmenty významovo zaťažiť až na najvyšší stupeň, aby nedošlo k pochybnosti, že ide naozaj o život. Tento aspekt Beethovenovho diela v minulosti dokonalo pochopil dirigent Emmanuel Villaume, preto jeho kreácia Deviatej symfónie v Redute pred trinástimi rokmi dodnes, súhlasne či nesúhlasne, rezonuje v pamäti.

Dawid Runtz v recenzentovom vnímaní poňal symfóniu výlučne ako hudobnú entitu a tým jej intenzívnu výpovednú nadstavbu markantne oslabil. Ťažiskové hudobné témy štruktúry tvaroval civilne, neusiloval o ich výraznejšie frázovanie, dynamické rozpätie ponechával bez intenzívnejšieho rozlíšenia a rýchle tempá len málokedy zvoľnil. Najviac variačnej práce so zvukom bolo badať v priebehu štvrtej časti, no celkové podanie chvíľami vyvolávalo dojem akejsi interpretačnej ľahostajnosti (erupcie tympanov v druhej časti, ktoré pri iných dirigentských kreáciách doslova explodujú, pod Runtzovými rukami zneli ako ilustratívne pozadie). Treba s uznaním kvitovať, že zbor sedel na svojich miestach hneď od začiatku, no pri príchode vokálnych sólistov na pódium v strede skladby dirigent režisérsky zlyhal: ich nástup zbytočne prerušil potlesk a nepatričné uvítacie gestá. Aj tu rezonuje návštevnícka pamäť: dirigent Juraj Valčuha pri svojej kreácii diela v roku 2016 umiestnil vokálne kvarteto dozadu, do prvej línie zboru, pričom ho nechal vstúpiť až s orchestrálnym nástupom štvrtej časti, takže hudobný prúd mohol plynulo pokračovať… Poľsko-slovenská zostava sólistov predniesla svoje party spoľahlivo, ako celok však bola nevýrazná. Ešteže máme náš o dušu spievajúci miešaný zbor. Najlepší v Európe.

Foto: SF / Ján Lukáš