„Neverím, že niekto z prítomných sa na Bartóka po tomto zážitku bude pozerať rovnako.“

„K uhrančivému temperamentu totiž pridali ešte jeden veľmi dôležitý faktor: ani nachvíľu nad ním nestratili kontrolu.“

„Ich výstup som vďaka ohromujúcej autenticite prestala vnímať ako jednu z možných ciest interpretácie, ale ako dokonalé naplnenie podstaty hudobného diela.“

Všetkých šesť sláčikových kvartet Bélu Bartóka zaznelo v rámci festivalu Hommage à Alfred Brendel v podaní skvelého Quatuor Diotima. V zložení Yun-Peng Zhao (husle), Constance Ronzatti (husle), Franck Chevalier (viola) a Pierre Morlet (violončelo) predviedlo toto teleso v komornej atmosfére Sukovej siene dva koncerty na tej najvyššej interpretačnej úrovni. 

Šestica kvartet bola rozdelená do dvoch večerov 18. a 19. marca, pričom najskôr zazneli kvartetá číslo 1, 3 a 5, na druhý deň potom ostávajúce tri. Tieto skladby zastávajú v Bartókovej tvorbe veľmi špecifické miesto. Druh sláčikového kvarteta bol skladateľovi evidentne veľmi blízky, pravidelne sa k nemu vracal, v dielach sa vždy odráža nielen momentálne kompozičné „nastavenie“ autora, ale často aj jeho osobné prežitky: stretávame sa s Bartókom ovplyvneným láskou ale aj závažnými politickými udalosťami.

Tí, ktorí cestu kompletným uvedením Bartókových kvartet s Diotimou absolvovali, tak mali jedinečnú príležitosť sledovať rôzne umelcove inšpirácie, vývoj jeho hudobnej reči, zaužívané postupy a predovšetkým svojráznu výrazovosť tohto velikána 20. storočia. Zas sa teda ukázalo aj to, že kompletné koncertné uvedenia určite majú svoj význam. Celá táto cesta pritom bola o to fascinujúcejšia, že ňou prevádzalo teleso výnimočných interpretačných kvalít. Quatuor Diotima hrá premyslene a tvorivo zároveň, o svojich riešeniach je presvedčený a presvedčí tak aj poslucháča. Medzi hráčmi navyše očividne funguje celá sieť korelácii, reakcii a impulzov, vďaka čomu sa stávajú až organicky prepojeným celkom. Neverím, že niekto z prítomných sa na Bartóka po tomto zážitku bude pozerať rovnako.

V kompozíciách Bélu Bartóka môžeme v zásade sledovať dve hlavné charakteristické črty. Jednou z nich je inšpirácia folklórom, predovšetkým maďarským a balkánskym, druhou je výrazná racionalita jeho hudby, prejavujúca sa najmä v používaní rôznych symetrických tvarov a postupov. Aj v kvartetách sa tieto roviny rôzne prelínajú a len rozvíjajú už aj tak širokú škálu expresií. Quatuor Diotima medzi rôznymi polohami Bartókovej hudby skvele balansoval, v jednom momente bol až zádumčivo introvertný, v ďalšom už s ohnivým výrazom a drsnejšou zvukovosťou vykresľoval celkom iné myšlienky.

Hneď v úvode Sláčikového kvartetu č. 1 predviedli jednoduchosť a intimitu, v nasledujúcom treťom sa v náročnejších pasážach ukázali ako brilantní hráči, symetriami popretkávaný Kvartet č. 5 s ťažiskom v postupoch bulharskej hudby bol strhujúcim, vzrušujúcim celkom postupujúcim od rytmicky pregnantného Allegra cez tajomné Andante až k nástojčivému Finale. Allegro vivace. Hráči navyše skvele pracovali s tónom. V lyrických úsekoch si udržovali ušľachtilý, zaoblený tón, v živých, folklórne ladených momentoch zas zneli oveľa zemitejšie, dokonale rešpektujúc potreby takejto hudby. V našich končinách si občas radi myslíme, že na živelnosť ľudovej hudby máme patent práve v strede a smerom na východ Európy: toto francúzske zoskupenie však z tohto omylu nekompromisne vyvádza. K uhrančivému temperamentu totiž pridali ešte jeden veľmi dôležitý faktor: ani nachvíľu nad ním nestratili kontrolu.

V druhý večer sme potom počuli kvartetá s párnymi poradovými číslami. Koncert hráči otvorili Kvartetom č. 2, v ktorom z úvodného umierneného, kultivovaného vyznenia prešli do sugestívneho Allegro molto capriccioso a nakoniec do krásne vytvarovaného, precíteného Lento. Mojím „favoritom“ bolo v podaní ansámblu Sláčikové kvarteto č. 4, s opäť symetrickou formovou schémou. Presnosť a energia krajných častí bola vystriedaná zvukovo veľmi zaujímavými Prestissimo, con sordina a kompletne pizzicatovou štvrtou časťou Alegretto pizzicato. Prostrednú časť Non troppo lento zas ozdobili široko modelované violončelové línie. Quatuor Diotima svoj bartókovský „projekt“ uzavrelo Kvartetom č. 6, ktoré skladateľ písal s ťaživým vedomím blížiacej sa emigrácie a vojnového konfliktu. Vďaka hĺbke prevedenia a dôveryhodnému vykresleniu nálady nás tak ansámbel späť do reality vypustil s naozaj silnými dojmami.

Quatuor Diotima predstavil svojim vnímaním a predvedením Bartókových kvartet celý svet hudobných nápadov, polôh, výrazov či farieb. Je však ťažké popisovať jednotlivé prednosti ich hry, všetky sa totiž spájali do jednej kvality: ich výstup som vďaka ohromujúcej autenticite prestala vnímať ako jednu z možných ciest interpretácie, ale ako dokonalé naplnenie podstaty hudobného diela. 

Foto: Petra Hajská