„Riaditeľ školy Josef Žídek, otec tenoristu Iva Žídka, ju povzbudil slovami: Holka, pěkně zpíváš, zkus jít na konzervatoř.“

„Doskám divadla v Košiciach ostala verná plných dvadsať rokov. Do repertoáru jej pribudlo 44 postáv.“

„Medzi výnimočných študentov vokálnej triedy Elišky Pappovej patrí basista Ján Martiník.“

Mnohí návštevníci Štátneho divadla v Košiciach si aj po mnohých rokoch  s vďačnosťou a uznaním spomenú na operné postavy Abigail, Čo-Čo-San, Rusalku, Toscu či Aidu v podaní opernej a operetnej sólistky, sopranistky, koncertnej umelkyne a vokálnej pedagogičky Elišky Pappovej, rodenej Novákovej, ktorá sa 4. mája 2025 dožila  významného životného jubilea – 85 rokov. V úctou a vďakou si na ňu spomínajú aj sólisti, ktorí sa s touto skromnou, príjemnou, na seba mimoriadne náročnou umelkyňou stretali na opernom javisku. Tenorista Štefan Margita s veľkou úctou a rešpektom hovorí aj v súčasnosti o interpretačnom majstrovstve a nevídanej kolegialite Elišky Pappovej pri tvorbe výsledného operného tvaru naštudovaného hudobno-dramatického opusu. 

Narodila sa 4. mája 1940 v Zábřehu pri Ostrave v Protektoráte Čechy a Morava v rodine Gustáva Nováka (flautistu v opernom orchestri) a Anežky, rodenej Bergelovej. Pri krste dali dievčatku meno Alžběta, ale doma jej nikto nepovedal inak ako Eliška a toto meno používa dodnes. Bezstarostné detstvo mala poznačené vojnovou apokalypsou a beštiálnou nemeckou okupáciou Ostravska. Až po desiatich rokoch života v Opave sa rodičia s troma deťmi – narodili sa ešte synovai Gustav a Zdeněk – vrátili v roku 1955 do Ostravy. Práve v Opave Eliška spoznala magický svet opery a tu vo vnímavej detskej duši sa zrodilo budúce povolanie. 

„Ja som sa rozhodla už v šiestich rokoch, že chcem byť opernou speváčkou. Túžila som po tom od šiestich rokov. Pretože sme v tom období bývali v Opave, otecko tam hral v divadelnom orchestri na flautu a ja som s ním chodila do divadla. Vďaka tomu som vtedy videla svoju prvú operu Butterfly. Spievala v nej ostravská speváčka sopranistka Věra Heroldová. Bola nesmierne krásna. Krásne spievala a fantasticky hrala. Od tej doby, čo som ju videla a počula, už som nechcela robiť nič iného. Pretože to bolo po vojne, ľudia v súbore sa mali ozvaj veľmi radi a boli tam priateľskejší sami voči sebe navzájom, že som si iné povolanie ani nedokázala predstaviť. A to napriek tomu, že som veľmi dobre rysovala a chvíľu som vážne uvažovala o tom, či by som nemala ísť na stavebnú priemyslovú školu. Napokon zvíťazila hudba.“

Najprv na obecnej škole a neskôr na Masarykovej meštianskej škole v Opave si jej talent všimli pedagógovia, keď účinkovala v detských rozprávkach, spievala v školskom zbore a chodila na hodiny klavíra. Riaditeľ školy Josef Žídek (otec tenoristu Iva Žídka) ju povzbudil slovami: „Holka, pěkně zpíváš, zkus jít na konzervatoř.“ Doma chceli z Elišky mať učiteľku. Šťastne zasiahla babička a prihlášku na štúdium spevu jej podpísala ona.

Profesionálne začiatky

V septembri 1955 začala štúdium na Vyššej hudobno-pedagogickej škole Zdenka Nejedlého v Ostrave v triede prof. Jarmily Bičišťovej, ktorá presadzovala vokálne metódu Rudolfa Vaška. Od 2. ročníka Eliška už študovala v triede prof. Drahomíry Dubskej, ktorá rýchlo odhalila mimoriadny talent i hlasový rozsah u svojej žiačky. Okrem dôrazu na technickú stránku vokálneho prejavu upevňovala aj nižšiu hlasovú polohu a vďaka usilovnosti zverenkyne budovala piesňový (s dôrazom na štúdium slovenskej a českej piesňovej tvorby) a operný repertoár jednotlivých štýlových období, ale súčasne získavala aj pódiové skúsenosti.  V školskom predstavení Mozartovej opery Bastien a Bastienna naštudovala hlavnú postavu. Absolvovala úlohou Ruženy v Škroupovej opere Dráteník. Eliška Nováková ukončila štúdium v období obsahovej reformy stredného umeleckého školstva. Pridali dva ďalšie ročníky s predmetmi z oblasti pedagogiky a didaktiky. „Nie, nie, učiť nikdy nebudem!“

S týmto predsavzatím Eliška Nováková absolvovala 15. apríla 1960 úspešný konkurz na miesto sólistky do novootvoreného spevoherného súboru Divadla Jozefa Gregora Tajovského v Banskej Bystrici. A hoci aj úspešne zložila prijímacie skúšky na štúdium spevu na HF VŠMU do triedy  prof. Anny Korínskej, práca na javisku ju  priťahovala viac. 

Z pedagógov, ktorí šťastne zasiahli do prípravy budúcej umelkyne, je potrebné pripomenúť Jána Šoupala (intonácia a spev z listu), Josefa Kubenku (harmónia a kontrapunkt), Jindřicha Neuwirtha (herecká a operná príprava), JUDr. Františka Králíčka (korepetícia), Jiřího Herolda (štúdium operných rolí) i dirigentov Iva Jiráska a Josefa Kuchinku.

Divadlo Jozefa Gregora-Tajovského v Banskej Bystrici

Dvadsaťročná Eliška Nováková  spolu s viacerými spolužiačkami z tanečného oddelenia sa zapojila do vývoja spevoherného súboru v Banskej Bystrici. Premyslenú prípravu na stredoškolských štúdiách mohla konečne zúročiť na ozajstnom javisku. Musela si naviac rýchlo osvojiť slovenčinu, pretože v tom čase sa hudobno-dramatické diela uvádzali v prekladoch. Rečová pedagogička Klára Dubovicová a sólista Andrej Bystran ju v tom podporovali. Už 9. júla 1960 sa Eliška Nováková predstavila banskobystrickému divákovi ako Barča v Smetanovej Hubičke v réžii Františka Rella  pod taktovkou Reného Kubinského. V Banskej Bystrici zostala tri sezóny. Naplnila ich Aničkou v Dusíkovej operete Hrnčiarsky bál (1961); Esmeraldou v Smetanovej opere (1961); Stellou v Dunajevského operete Voľný vietor (1961); Adelou v operete Johanna Straussa Netopier (1962) a Figurínou v Miljutinovom Módnom ateliéri (1960). V závere sezóny 1962/1963 usilovne študovala Micaelu do pripravovanej inscenácie Bizetovej opery Carmen. Usilovne sa učila od svojich kolegov na javisku: tenoristu Jozefa Kondera a barytonistu Štefana Babjaka. Vzácnou oporou jej boli aj skvelé kolegyne Dagmar Rohová-Boksová a Mária Urbanová. Eliška Nováková sa ukázala ako bystrá, sebavedomá a energická umelkyňa s túžbou po budovaní širokého repertoáru s premysleným dramaturgickým postupom. Dirigent Anton Buranovský mladú umelkyňu oslovil s ponukou do Spevohry Divadla Jonáša Záborského v Prešove. Tak si 15. augusta 1963 zapísala Eliška Nováková do svojho profesionálneho životopisu zmenu kamennej divadelnej svätyne. 

Spevohra Divadla Jonáša Záborského v Prešove

Prešovská etapa v živote Elišky Novákovej trvala jedenásť rokov. Tu si našla aj životného partnera Františka Pappa (1930–1983), herca, člena DJZ, a zmenila podobu priezviska na Pappová. V tom čase bolo DJZ etablovaným telesom, v ktorom venovali pozornosť uvádzaniu nielen operetného, ale aj operného repertoáru. Dramaturgiu súboru rozširovali naštudovania hudobných komédií a muzikálov domácej i svetovej literatúry ako aj hudobno-zábavné žánre sovietskej tvorby so zvládnutím rozdielnych technických a výrazových požiadaviek. Personálne obsadenie DJZ nedovoľovalo alternácie, preto nároky na sólistov boli mimoriadne vysoké.  V celoštátnych hodnoteniach dosahoval súbor výrazné umelecké úspechy. Sólistka s príznačnou usilovnosťou talentom a trpezlivosťou  zvládla tajomstvá hereckého kumštu v muzikáloch, hudobných komédiách a operetách. 

V rokov 1963 až 1973 naštudovala jubilantka o. i. tieto postavy:    Mercedes v hudobnej komédii Voskovca a Wericha a Ježka Kat a blázon (1963); Giovanna Ciaretti v Kramerovom muzikále Keď je v Ríme nedeľa (1964); princezná Hermia v Offenbachovej Šiestej žene Modrofúza (1964); Júlia zo Sedláčkovej Vdovy z Valencie (1964); Mary Duck z Renzovej hudobnej komédie Ďakujem Ti, Eva (1965); Denisa v Hervého operete Mam´zelle Nitouche (1966); Mirandolína v Kawanovej rovnomennej operete (1966); Dana Radová v Kormoránovi Teodora Šeba Martinského (1966); Angela Didierová v Lehárovej operete Gróf z Luxemburgu (1968); Annina v Straussovej Noci v Benátkach (1971); Anna Elíza v Lehárovej operete Paganini (1972); Hana Glavari v Lehárovej Veselej vdove (1973); Mary Duck z Renzovej hudobnej komédie Ďakujem Ti, Eva (1965); Anička Koláriková v Dusíkovom Hrnčiarskom bále (1968); Marica v Kálmánovej operete Grófka Marica (1969); Anka v operete Vietor od Poľany Šimona Jurovského (1973). Eliška Pappová počas prešovského obdobia ponuku „opusteného žezla“ primadony po odchode sopranistky Evy Šmálikovej do Košíc prijala a nadviazala na líniu sopranistiek Karoli Vajdovú-Bernatíkovú i Elenu Kolekovú a už spomínanú Evu Šmálikovú.

„V Prešove som zažila krásne chvíle a obecenstvo, na ktoré nikdy nezabudnem. Bolo tam vždy plné hľadisko. Prešovčania mali divadlo veľmi radi. Spevákom boli vďační. Spomínam si, keď som mala rozlúčkové predstavenie v Grékovi Zorbovi, priam ma zaplavili kvetmi. Bolo to nezabudnuteľné a krásne…“

Rok 1972 otváral v umeleckom živote Elišky Pappovej vrcholné umelecké obdobie. Čoraz viacej si uvedomovala, že jej svetom je opera a rokmi umeleckej práce sa výrazne posunula k naplneniu svojej životnej túžby spevácky, herecky i ľudsky. Naštudovanie Anny Elizy v Lehárovej operete Paganini  v réžii Františka Rella a dirigenta Vladimíra Daněka podnietilo skladateľa a dirigenta, šéfa opery Štátneho divadla v Košiciach Ladislava Holoubka, aby umelkyňu pozval na konkurzné predstavenie Smetanovej opery Predaná nevesta. Na doskách ŠD v Košiciach  sa na konkurzom predstavení 27. januára 1974 zišlo hviezdne obsadenie: tenorista Vilém Přibyl ako Jeník a Ladislav Neshyba ako Kecal.

Štátne divadlo v Košiciach (v súčasnosti Národné divadlo v Košiciach)

Eliška Pappová sa v ŠD (v súčasnosti Národné divadlo) v Košiciach prvýkrát po nastúpení angažmá 19. Júla 1974 predstavila ako Rusalka v rovnomennej opere Antonína Dvořáka 30. novembra 1974. Doskám ŠD ostala verná plných dvadsať rokov. Do repertoáru jej pribudlo 44 postáv. Niektoré aj vo viacnásobnom naštudovaní. Celkom trikrát sa tu stretla so súčasnou slovenskou opernou tvorbou. Naštudovala Zuzanku v opere Eugena Suchoňa Krútňava (1975); Zuzu v  opere Jána Cikkera Juro Jánošík (1977) a Betku v  jednoaktovke Bačovské žarty Ladislava Holoubka (1981). Pod náročným vedením dirigenta Ladislava Holoubka  naštudovala spolu päť operných inscenácií: z českého operného repertoáru Rusalku v rovnomennej Dvořákovej opere (1977, 1989); Jenůfu v Janáčkovej opere Její pastorkyňa (1977); Mařenku v Smetanovej Predanej neveste (sezóna 1982/1983), Katarínu v Gréckych Pašiách Bohuslava Martinů (1989). Zo svetového operného repertoáru: Beethovenov Fidelio – rola Leonóry (1985); Wagnerov Lohengrin – rola Elzy Brabantskej (1976); Mozartov Don Giovanni – rola Donny Anny (1980) a Gounodova opera Faust a Margaréta – rola Margaréty (1979). Pamätníci dodnes spomínajú predstavenie s hosťujúcim tenoristom Petrom Dvorským ako Faustom. Z ruského a sovietskeho operného repertoáru naštudovala Taťjanu v Čajkovského Eugenovi Oneginovi (1984); Lelu v rovnomennej opere gruzínskeho skladateľa Revasa Lagidzeho (1979) a Jusiu v Taktakišviliho opere Mindia (1986).

V košickom umeleckom období Elišky Pappovej dominujú opery Giuseppe Verdiho a obdobie verizmu. Takmer všetky tieto naštudovania niesli rukopis náročnej režisérky Drahomíry Bargárovej a dirigenta Borisa Velata. Kryštalizácia Pappovej sólistického operného majstrovstva je zakódovaná práve vo verdiovských postavách: Alžbeta, Leonora v Trubadúrovi (1981), Aida (január 1983, keď sa prostredníctvom naštudovania tejto roly vyrovnáva s bolestnou skutočnosťou – odchodom milovaného manžela Františka Pappa), Tosca (1983), Čo-Čo-San (1978, 1987, 1993) a nezabudnuteľná Abigail (1988, 1994). Zvláštnu pozornosť v interpretačnej rovine venovala umelkyňa postavám tragicky trpiacich hrdiniek. Jej široký emocionálny charakter, základ a krehkosť postavy sa premietli do interpretácie s technickou istotou, vokálnou čistotou a výrazovou presvedčivosťou vo vzťahu ku stvárňovanej postave. Návštevník ŠD Košice mal možnosť na príklade Pucciniho opery Madame Butterfly zažiť vývoj  Čo-Čo-San od naivného dôverčivého dievčaťa po odvrhnutú ženu so silným citovým nábojom s excelentne vyspievanou slávnou áriou. 

Zvláštnym medzníkom v interpretačnom vývoji jubilantky patrilo naštudovanie roli Bess v Gershwinovej opere Porgy a Bess (1981). Umelkyňa sa vyznáva: „Je to jedna z mojich zvláštnych rolí, ktorá ma zase posunula niekam inam. Na dramatickejšiu polohu. Potom som už spievala Aidu, Toscu, Abigail a ďalšie náročné role. Začínala som úplne ako lyrická koloratúra a postupne prichádzali zlomy. Napríklad ma hodne posunula, do takého zrelejšieho hlasu, Líza v My Fair Lady v roku 1966. Môj manžel hovoril, že tam som hlasove dozrela a stal sa zo mňa skoro mladodramatický soprán. Veľmi som ho prekvapila. Bola som jej vďačná za všetko, pretože tam som sa naučila pohyb. Musela som veľa tancovať. A to všetko som vlastne použila a zúročila zase v roli Bess, pretože to je veľmi náročná rola. Bess je feťáčka. Takže som sa musela naučiť to, ako sa feťáci pohybujú. Poprosila som o pomoc lekára – psychiatra, či by som mohla chvíľu pozorovať ľudí, ktorí boli v nemocnici na liečbe, aby som to dokázala na javisku dôveryhodne stvárniť. Aby som vedela, aká je Bess vtedy, keď trebárs práve fajčí marihuanu.“

Na doskách ŠD v Košiciach dostala Eliška Pappová príležitosť vrátiť sa aj k operetnému repertoáru: Grófka Marica (1978); Cigánska láska (1976); Zem úsmevov (1988); Cigánsky barón (1991); Viedenská krv (1982); Netopier (1985) a Vtáčnik Karla Zellera (1994 – ako Kňažná). Skúsenosť so štýlom veľkej operety, vokálna, herecká a pohybová dispozícia Elišky Pappovej, bola košickým publikom i kritikou prijímaná s uznaním a zaslúženým obdivom. V rokoch 1987 až 1994 prešla sólistka mimoriadne náročným obdobím počas rekonštrukcie kamenného divadla. V náhradnom nedivadelnom priestore Domu kultúry ako posledné predstavenie spievala Pucciniho Madame Buterfly. 

Pedagogické obdobie

Eliška Pappová v júni 1994 absolvovala náročný konkurz na pedagogické miesto na Janáčkovom konzervatóriu v Ostrave. Náročné kritéria konkurzu splnila na výnimočnú. Pred umelkyňou sa otvorilo posledné obdobie s označením pedagogické. Ešte 23. septembra 1994 spievala Abigail vo Verdiho opere Nabucco na verejnej generálne znovuotvorenia ŠD. Len zasvätenci vedeli, že je to jej rozlúčkové predstavenie Na javisku ŠD umelkyni nikto z vedenia nepoďakoval slovom a ani kyticou. Ba ani v buletine INFO ŠD sme nenašli riadok na rozlúčenie a poďakovanie. Umelkyňa sa ešte raz vrátila do ŠD, aby ako hosť 7. apríla 1995 spievala Toscu v rovnomennej Pucciniho opere na počesť prezidenta SR Michala Kováča a J. Em. Jozefa kardinála Tomka (s názvom podujatia Muž roka).

Súčasťou tridsať štyri ročnej umeleckej dráhy Elišky Pappovej na Slovensku bola aj pravidelná koncertná činnosť, kde sa venovala interpretácii piesňovej literatúry. V košickom období a po vzniku kruhov priateľov hudby v mestách východného Slovenska sa stala spolu s ďalšími členmi operného súboru ŠD vyhľadávanou interpretkou na koncertných pódiách. Po nástupe na pedagogické miesto na Janáčkovo konzervatórium v Ostrave sa ešte v prvých štyroch rokoch venovala sporadicky aj koncertnej činnosti na okolí Ostravy a Opavy. Spoluúčinkujúcimi boli často aj jej talentovaní študenti – Marianna Pillárová (v súčasnosti pôsobí pedagogicky na Janáčkovom konzervatóriu v Ostrave) a Petr Murcko za klavírneho sprievodu prof. Márie Horáčkovej. Svojim študentom dávala aj príklad ako umelkyňa na koncertnom pódiu. Len ojedinele sa dostalo Elišky Pappovej príležitosti predstaviť sa na koncertnom či divadelnom pódiu v zahraničí. Jubilantke venovala televízia a rozhlas pozornosť veľmi skromne.

Štatistická úvaha o jubilantke je naplnená faktami, že naštudovala 92 rolí a odohrala viac ako 2200 predstavení. Za  role Aida, Lela, Čo-Čo-San, Bess, Abigail a Rozalinda dostala Ceny Literárneho fondu. Až v roku 1989 jej bol udelený titul „Zaslúžilá umelkyňa“. Umelkyňa pri spomienke na túto skutočnosť zakaždým dodá: „I keď tieto tituly, udelené v dobe totality, dnes nie sú nijako cenené, napriek tomu si to vážim. Ako nestraníčka a najmä ako Češka, som si ich musela za celú dobu pôsobenia na Slovensku ozaj zaslúžiť.“

Jubilujúca Eliška Pappová je povestná svojím výrokom: „Učiť som nikdy nechcela. Vždy som sa tomu vyhýbala a myslela som si, že to nikdy nedokážem.“ Už v Košiciach kládla „základy“ svojho neskoršieho pedagogického pôsobenia v Ostrave. Ako hlasová pedagogička pôsobila v prvom období súboru Collegium Technikum na Technickej univerzite v Košiciach. Od roku 1984 pôsobila externe na Konzervatóriu v Košiciach. 

Košice sú aj po troch desaťročiach od odchodu v srdci jubilujúcej umelkyne: „Keď som prišla do Košíc z Prešova, bol tu výborný tím spolupracovníkov. Boli dobré predpoklady na tvorivú prácu. Mesto som si zamilovala, zapustila „korene“. 

Ostravské pedagogické obdobie jubilantka otvára 1. septembra 1994. Do roku 2013 pôsobila pedagogicky na Janáčkovom konzervatóriu v Ostrave (neskôr Janáčkove konzervatórium a gymnázium v Ostrave) v Českej republike. V roku 2006 sa stala externou odbornou asistentkou na Katedre sólového spevu na Fakulte umení na Ostravskej univerzite. Na vysokú školu prešla spolu so svojim študentom Janom Martiníkom. Za dvadsať osem rokov pedagogického pôsobenia v Ostrave viedla celý rad adeptov vokálneho umenia. Niektorí po štúdiu na konzervatóriu si zvolili aj iné smerovanie štúdia na vysokej škole v oblasti hudobného umenia. Niektorí absolventi si zvolili cestu muzikológie (napr. Mgr. Michaela Mojžišová, PhD. – Ústav divadelnej a filmovej vedy SAV). Iní po príklade svojej pedagogičky – učiteľstvo v nadväznosti na predchádzajúcu umeleckú dráhu (napr. Veronika Páclová, dipl. um. – LŠU Bohumín; Mgr. art. Marianna Pillárová – Janáčkova konzervatoř Ostrava; doc. Mgr. Klaudia Račić, ArtD. – Fakulta múzických umení Akadémia umení Banská Bystrica).

Medzi výnimočných študentov vokálnej triedy Elišky Pappovej patrí basista Ján Martiník, ktorý získal Cenu v kategórii „Pieseň“ na svetovej súťaži BBC Cardiff Singer v roku 2009. V roku 2017 u jubilantky absolvovala štúdium aj sopranistka Nicol Proksch z Rakúska, manželka Jána Martiníka. Eliška Pappová má zásluhu aj na úspešnom predstavení oboch umelcov v Košiciach. Výnimočnou študentkou v triede Elišky Pappovej na Katedre sólového spevu bola mezzosopranistka Dominika Škrabalová, ktorá získala ocenia na Medzinárodnej speváckej súťaži Antonína Dvořáka v Karlových Varoch, na Stonavskej Barborke v Stonavě. Naposledy na prehliadkach poslucháčov vysokých škôl v Tepliciach a v Prahe. V súčasnosti pôsobí v Semperoper Junges Ensemble v  Drážďanoch v Nemecku.   Jubilantka má so svojimi študentmi krásny vzťah aj naďalej a viacerí aj v súčasnosti si vyžiadajú konzultáciu pri štúdiu nového piesňového repertoáru či opernej role. 

Eliška Pappová v rokoch 1992 a 1993 bola predsedníčkou poroty súťaže Hudobná mládež spieva v Bardejove. Niekoľko rokov bola členkou poroty Mezinárodního festivalu v komorním a ansáblovom zpěvu Stonavská Barborka v Stonave v Čechách. Niekoľko rokov viedla Medzinárodné vokálne kurzy Moravian Master Class v Náměšti nad Oslavou v Českej republike zamerané na interpretáciu českej vokálnej literatúry pre frekventantov z USA.

Pripojme slová basistu Jana Martiníka, ktorý k jubileu Janáčkové konzervatoři v Ostrave sa vyznal o zásadnom príspevku jubilujúcej umelkyne a pedagogičky Elišky Pappovej k jeho vokálnej profesionalite:

„Naprosto zásadně, díky ní jsem dnes tam, kde jsem! Máme spolu krásný vztah a vídáme se, jak jen to jde. … Mrzí mě, že někteří lidé ji nedokáží ocenit, jak by si zasloužila. Eliška Pappová je velice skromná a takoví lidé to mají v životě těžké. Pedagoga jejích kvalit by měli na rukou nosit a ne odsouvat do pozadí. Ale to je bohužel ještě pozůstatek doby nedávno minulé. …“

Jubilujúcu Elišku Papovú charakterizuje bezhraničná láska k svojej profesii. Je to život umelca, ktorý sa teší na každý aj najnáročnejší výkon, pretože životom umelca je javisko, tam sa odhalí, aký je. Celý sa odovzdáva divákovi, poslucháčom. A to jubilantka dokázala na doskách kamenných divadiel i za pedagogickou katedrou vrchovatou mierou. Syntézou svojich bohatých interpretačných skúseností a pedagogického kumštu vytvorila svoju osobitú pedagogickú vokálnu školu, o ktorú sme na Slovensku prišli. Dodajme, že na Slovensku by takéto podmienky jej neboli vytvorené.

Pri príležitosti životného jubilea sopranistky a pedagogičky Elišky Pappovej – a zároveň 65. výročia jej umeleckého pôsobenia  posielame do Ostravy kyticu úprimných  prianí dobrého zdravia a radosti z milovanej pedagogickej práce od pamätníkov jubilantkinej umeleckej i pedagogickej činnosti zo Slovenska, na ktoré s vďakou i láskou neprestajne spomína.

Dr. Silvia Fecsková, muzikologička, publicistka 

PRAMEŇ:

Fecsková, Silvia: Eliška Pappová – umelecky a pedagogický profil. Bardejov, rkp., 315 s. + 42 s. foto príloha.

Fecsková, Silvia: Súkromný hudobný archív – Fond Eliška Pappová.