„V rámci koncertného života mesta Bardejov sú Organové dni Jozefa Grešáka jediným koncertným cyklom arteficiálnej hudby mimoriadnej kvality.“

„Jozefovi Grešákovi kontakt s organom novopostaveným v bazilike v roku 1909 otvoril cestu k rozvoju hudobného talentu.“

„Suverénna technika a virtuózna samozrejmosť – takýto prívlastok možno pripísať organovému recitálu Přemysla Kšicu.“

Organové dni Jozefa Grešáka s viacerými jubileami. Pod tímto titulkem se v článku pro portál KlasikaPlus.cz vrací východoslovenská muzikoložka Silvia Fecsková k letnímu festivalu, na kterém během července a srpna vystoupili v hlavním katolickém chrámu v památkovém městě Bardejově čtyři varhaníci. Jedním z nich byl Přemysl Kšica, varhaník chrámu sv. Mikuláše na Malé Straně v Praze. Autorka uzavírá text připomínkou skutečnosti, že rok 2027 bude spojen s dvojím jubileem skladatele Jozefa Grešáka, a tedy výzvou, že je nejvyšší čas uvažovat nad tím, jak ho pojmout.

„Každý kameň tu vyžaruje energiu, ktorá spolu s majstrovstvom našich predkov a pôsobením významných osobností formuje neopakovateľný charakter nášho kráľovského mesta.“ Takto vítal návštevníkov XXXIII. ročníka Organových dní Jozefa Grešáka primátor mesta Bardejov MUDr. Boris Hanuščak, ktorý nad podujatím prevzal záštitu. Ročník festivalu nie je síce okrúhly, ale spojil v sebe tri jubilejné skutočnosti. Dvadsať päť rokov si pripomína mesto Bardejov od zápisu do Zoznamu Svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Rovnako štvrťstoročie si pripomína Chrám sv. Egídia v Bardejove – domácimi desaťročia nazývaný Dóm sv. Egídia – od povýšenia na pápežský chrám Baziliku minor sv. Egídia pápežom Jánom Pavlom II. Rozhodli o tom exteriérové aj interiérové mobiliárne klenoty, ktorých súčasťou je aj história liturgickej hudby a jej nositelia – viaceré osobnosti európskeho formátu. Na túto líniu nadväzuje práve festival, ktorý má dôležitú úlohu poslucháčom približovať najmä diela organovej literatúry – aj v spojení s inými nástrojmi, ktoré boli pôvodne komponované pre liturgické účely a v súčasnosti by už vôbec nezazneli. V Jubilejnom roku 2025 je bazilika Pútnickým chrámom a do jej celoročného programu sa včlenil aj tento festival. 

Vzhľadom na teplotné limity v gotickom chráme v priebehu roka organizátori – Mesto Bardejov – Oddelenie kultúry a Rímskokatolícka cirkev, farnosť sv. Egídia, rozhodli o jeho umiestneniu do dovolenkových a prázdninových mesiacov. Tohto roku návštevnosť neklesla pod 320 návštevníkov, čo prekvapilo aj redaktorku STVR – Štúdio Košice pri realizácii publicistického príspevku zo záverečného koncertu. Pacienti z neďalekých Bardejovských Kúpeľov majú k dispozícii dopravu na koncerty bezplatne osobitným autobusovým spojením. Sú aj pacienti, ktorí si kvôli festivalu žiadajú termín pobytu do mesiacov júl alebo august. Mesto navštevujú aj rodiny zo zahraničia a radi rozširujú rady koncertného auditória, pretože oceňujú krásu, ktorou ich organová hudba obohacuje. V rámci koncertného života mesta Bardejov po nútenom zániku Bardejovskej hudobnej jari a Hudobnej jeseni Jozefa Grešáka a scudzení Kultúrneho leta Bélu Kélera je jediným koncertným cyklom arteficiálnej hudby mimoriadnej kvality.  

V tomto roku uplýva 340 rokov od narodenia a 275 rokov úmrtia Johanna Sebastiana Bacha, ktorého diela všetci účinkujúci zaradili do svojich koncertov. Festival má prímenie po hudobnom skladateľovi, klaviristovi a organistovi Jozefovi Grešákovi (1907–1987), bardejovskom rodákovi, ktorému kontakt s novopostaveným organom v bazilike v roku 1909 otvoril cestu k rozvoju hudobného talentu. Povinnou Grešákovou miniatúrou z Organovej knihy pre Ivana Sokola bola Modlitba u sv. Egídia v Bardejove, ktorú zahrali všetci štyria organistu. Tretím pripomenutím boli dve desaťročia od odchodu do večnosti významného organového virtuóza a pedagóga Ivana Sokola (1937–2005). Ivana Sokola a Jozefa Grešáka spájalo nielen puto hudobného umenia, ale aj vzácne priateľstvo. Ivan Sokol v Grešákovi si vážil jeho skladateľský kumšt, ktorým nadväzoval na smerovania arteficiálnej hudby v západoeurópskej hudbe a ostal hlboko zakorenený v ľudovej piesni rodného regiónu. Inšpiroval Grešáka v tvorbe pre organ. Jeho Impulzy pre organ Sokol aj uviedol koncertne v rámci prvého ročníka Medzinárodného organového festivalu v Dóme sv. Egídia za osobnej prítomnosti skladateľa. 

Slovenské interpretačné umenie zastúpil Tomáš Mihalik, ktorý v úvode priniesol Slávnostnú predohru Mikuláša Moyzesa. Rozsahom nie veľká kompozícia, ktorú potom syn Alexander Moyzes inštrumentoval pre symfonický orchester, je apoteózou na krásy krajiny pod Tatrami. Umelec uviedol aj prvú časť Biberovej Rosary sonáty № 1 d mol inšpirovanej tajomstvami posvätného ruženca. Spolu účinkujúcou na koncerte bola Ayako Yonetani, japonská huslistka žijúca v USA; okrem Bachovej Partity E dur, BWV 1006, a Vitaliho Chaconne in G sa vnímavému publiku odvďačila Albinoniho Adagiom. Keďže organ v bazilike je netradične vysoko naladený (preladenie do tejto polohy pri častočne generálnej oprave organárom Vitézom z Košíc je neopodstatnené), sólistka sa s touto s realitou musela nepretržite vyrovnávať. Práve v Albinoniho Adagiu bol tento problém postrehnuteľný. Z akustického hľadiska v budúcnosti aj sólove hrajúceho huslistu treba ponechať interpretovať zo západnej chórovej empory. Názor, aby sólistu videli poslucháči nemá v tomto prípade prednosť. 

Švajčiarsky organista Martin Rabensteiner, rodák z Talianska, oslovil dramaturgiou zostavenou predovšetkým z nemeckej organovej literatúry, z diela Sigfrieda Karga Elerta, Johanna Caspara Kerlla, Wolfganga Amadea Mozarta a Dietricha Buxtehudeho. Ako prídavok zaznela skladba zo XVI. storočia  Uppon la mi re (voľný preklad Podklad pre klávesnicu la mi re) pripisovaná Thomasovi Prestonovi, skladateľovi a organistovi pôsobiacemu aj v Kaplnke sv. Juraja na hrade Windsor. Pri rešpektovaní usmernení ku koncertom v kostoloch by toto dielo bolo zaujímavejšie v dramaturgii koncertu než ako prídavok (tu mohol presunúť interpret Kerllovo Capriccio sopra il cucu).

Interpretačne náročným a poslucháčsky zaujímavým programom sa predstavil  hosť z Českej republiky Přemysl Kšica, organista Chrámu sv. Mikuláša na Malej Strane v Prahe. Uvedenie Bagatelly Jaroslava Vodrážky bolo ojedinelé svojim výberom a podčiarklo skutočnosť, o začiatkoch adepta organovej hry u tohto skladateľa známeho svojimi výnimočnými improvizačnými schopnosťami. Koncert vyvrcholil viac ako pol hodinovou Lisztovou Fantáziou a fúgou na chorál Ad nos, ad salutem undam“ S 259, v ktorej umelec bravúrne preniesol nároky lisztovskej techniky a predstavil bazilikálny organ v maximálne možných technických, farebných a dynamických danostiach. Improvizáciou na chorál Svatý Václave Kšica ukázal aj výnimočné improvizačné schopnosti spracovať tému v hlasoch, farebnej škále nástroja a citlivou prácou s dynamikou pri zvýraznení hymnického obsahu skladby. Suverénna technika a virtuózna samozrejmosť – takýto prívlastok možno pripísať organovému recitálu Přemysla Kšicu. 

Záverečný koncert priniesol spojenie organa a ľudského hlasu. V posledných ročníkoch hosťujú laureátky vokálnej medzinárodnej súťaže z Kanady. Tohto roku sa tejto pocty dostalo sopranistke Lucii St-Martin a mezzosopranistke Klare Martel-Laroche. Hosťovanie na Slovensku využili aj na naštudovanie skladieb súčasného slovenského skladateľa. Vybrali diela skladateľa Jozefa Podprockého (1944 – 2021) a jeho Ave verum corpus, op. 34 № 4 a Ave Maria, op. 7 № 2c. Podprocký začal svoj hudobný talent rozvíjať za hracím stolom organa v rodných Žakarovciach. Tento duchovný rozmer jeho osobnosti bol príznačný počas jeho celého života aj v dobách neľahkých pre žitie viery. Práve Ave Maria, op. 7 № 2 c vznikla ešte v roku 1966 a venoval ju svojmu pedagógovi kompozície na HF VŠMU prof. Jánovi Cikkerovi. (Dve paralely s Jozefom Grešákom, ktorý tiež začal svoj hudobný talent rozvíjať za hracím stolom organu v Dóme sv. Egídia v Bardejove a skladateľ a prof. Ján Cikker bol Grešákovým pedagógom v polovici 50-tych rokov minulého storočia.). Skladbu si obľúbili mnohí speváci. Skladateľ ju adaptoval pre potrebu rôzneho obsadenia. 

Ave verum corpus, op. 34 № 4 skomponoval skladateľ už po zmene politického systému a viackrát sa k nej vrátil. Interpreti si môžu vybrať obsadenie a text v pôvodnej latinčine i adaptáciu na slovenský jazyk. Rovnako si aj táto skladba našla cestu na viaceré chóry na Slovensku. Interpretky neskrývali nadšenie z duchovne silného gotického mobiliára baziliky, ktorý im pomáhal pri vrúcnosti interpretácie. Farebnosť a výrazovosť oboch hlasových oborov a hĺbka prežitia interpretovaných diel zaujali poslucháčov, hoci na viacerých miestach ich organ Andreja Naumovicha prekrýval dynamicky. Na koncerte bola prítomná aj Mária Podprocká, manželka skladateľa. Dramaturgia priniesla z českej organovej tvorby skladby Antonína Dvořáka a Vítěszlava Nováka v interpretácii Andreja Naumovicha. nemeckého organistu pôvodom z Petrohradu. Sólistky do dramaturgie koncertu prispeli dielami Friedricha Händla, Georga Bizeta (Agnus Dei zo Suity Arlézanka № 2), Césara Francka (Panis Angelicus) a Gabriela Faurého piesne Maria, Mater gratiae. 

Pred každým festivalovým koncertom nástroj prechádza odbornou prehliadkou a odstránením najzávažnejších problémov, ktoré by mohli negatívne poznačiť interpretáciu. Väčšie nedostatky si žiadajú väčší časový priestor, ktorý nie je k dispozícii.  Už druhý rok túto odbornú prácu vykonáva  organár Oto Dlugosch z Kežmarku. Nemožno obísť povinnosťou vlastníka nástroja zabezpečovať jeho pravidelnú údržbu (kontrastom je, že ak páchne voda vo váze s kvetmi, alebo sú zvednuté, urobí sa náprava, ale vzťah k organom na Slovensku ešte stále nie štandardom). Farský úrad má priebežnú základnú údržbu nástroja bez vynakladania vlastných finančných prostriedkov.

Rok 2027 bude rokom dvojitého výročia skladateľa Jozefa Grešáka. Už dnes je potrebné mať víziu jeho dramaturgie okrem tohto festivalu. 

Silvia Fecsková

……………

Varhanní dny Jozefa Grešáka jsou mezinárodní hudební festival, jehož zakladatelem byl v roce 1992 významný slovenský varhaník Ivan Sokol. Nese jméno hudebního skladatele Josefa Grešáka, bardejovského rodáka, jehož učitelem byl Fraňo Dostalík, jediný slovenský žák Leoše Janáčka. Hraje se na varhany Otto Rieger – Budapest z roku 1909.

Foto: Július Klein a Silvia Fecsková