„Sibeliova Siedma symfónia nepatrí k evergreenom našich koncertných pódií.“

„Lotyšský skladateľ Pēteris Vasks naďalej úspešne rozvíja svoju kompozičnú maniéru dojímavých hudobných meditácií.“

„Daniel Raiskin sa uviedol ako autentický dirigentský tlmočník Brahmsovho symfonizmu.“

Posledná tohtoročná dvojica abonentných koncertov Slovenskej filharmónie v dňoch 12. a 13. decembra sa programovo niesla v znamení postromantickej hudobnej atmosféry, ktorú vhodne navodili koncepčne zvolené symfonické diela Jeana Sibelia, Pēterisa Vasksa a Johannesa Brahmsa. Za dirigentským pultom stál šéf nášho prvého orchestra Daniel Raiskin, ako sólista sa predstavil prvý a dlhoročný koncertný majster telesa Jarolím Emmanuel Ružička.

Sibeliova Symfónia č. 7 C dur, op. 105, simulujúca v jedinej časti tradičný štvorčasťový symfonický cyklus, je sugestívnym hudobným dielom, plným vnútorných poryvov, náhlych náladových zmien a priam mystických hudobných evokácií severskej prírody.  Po dokončení tejto skladby sa veľký fínsky majster až do konca svojho dlhého, viac ako deväťdesiatročného života kompozične prakticky odmlčal;  po nej nasledovala už len symfonická báseň Tapiola a scénická hudba k Shakespearovej hre Búrka. Symfónia nepatrí k evergreenom našich koncertných pódií – v bratislavskej Redute nezaznela už celé desaťročia, hoci by bolo vhodné pripomenúť, že Slovenská filharmónia ju v roku 1991 v rámci CD kompletu všetkých Sibeliových symfónií nahrala pod vedením britského dirigenta Adriana Leapera pre vydavateľstvo Naxos. Dirigentskému naturelu skúseného Daniela Raiskina orchestrálne diela veľkého fínskeho tvorcu vyhovujú: na koncerte rozvážne gradoval mnohovrstvový hudobný priebeh symfónie, tempá nepreháňal, ani ich bezdôvodne nespomaľoval a vyhol sa tiež svojmu nadužívanému dôrazu na prehnanú zvukovú expresívnosť.

Kým Jean Sibelius na vrchole svojich tvorivých síl prestal komponovať, pretože ho trápili pocity vyhorenia, novodobý lotyšský skladateľský idol Pēteris Vasks (*1946) naďalej úspešne a neochvejne rozvíja svoju kompozičnú maniéru pôsobivých meditatívnych hudobných úvah, ktoré poslucháča v koncertných sieňach dokážu dojať až k slzám. Nie je v tomto úsilí osamotený, podobne si dnes vo svojej tvorbe počína aj Vasksov estónsky súčasník Arvo Pärt a v poslednom tvorivom období si takúto limitujúcu výrazovú šablónu pre seba vytvorila aj nedávno zosnulá skladateľská legenda, nezabudnuteľný gruzínsky autor Gija Kančeli. Na západoeurópskych pódiách sa toto klišéovité tvorivé postulovanie akejsi permanentnej východnej životnej clivoty stretáva s nadšeným a nespochybniteľne kladným prijatím. Niet sa čo čudovať – Pēteris Vasks, syn baptistického kňaza, disident a symbol vzdoru malého pobaltského národa voči sovietskej koloniálnej nadvláde spred obdobia nezávislosti, je umeleckým stelesnením najvznešenejších duchovných tradícií svojej domoviny. Slovenská filharmónia v rámci svojich abonentných koncertov uviedla v posledných rokoch dve diela z Vasksovej orchestrálnej tvorby – v roku 2017 symfonický obraz Lauda (v naštudovaní autorovho rodáka Andrisa Pogu) a o štyri roky neskôr skladbu Musica serena pod dirigentskou taktovkou Daniela Raiskina. Hudobná meditácia Osamelý anjel (Lonely Angel)  je poslednou časťou triptychu pre husle a sláčikový orchester, ktorý skladateľ v rozmedzí rokov 1996 a 2009 napísal pre svojho lotyšského priateľa a generačného vrstovníka Gidona Kremera. Permanentná sláčiková výmena umožňuje sólistovi hrať nekonečnú melódiu cez niekoľko oktáv až do extrémnych výšok. Neskôr sa melodické ťažisko v podobe slávnostného chorálu presunie do sprievodného orchestra a v závere zaznie citát známej lotyšskej ľudovej piesne. Sólistovi Jarolímovi Ružičkovi sa sugestívnou hrou darilo udržať poslucháčovu pozornosť po celý čas v napätí.

Symfónie Johannesa Brahmsa patria do základného repertoáru nášho prvého orchestra (niet koncertnej sezóny, kde by aspoň jedna nezaznela) a sú tiež neoddeliteľnou súčasťou umeleckého profilu Daniela Raiskina. Diela viedenského majstra dirigent dôverne pozná, často ich uvádza a v roku 2011 celý komplet nahral pre vydanie na CD s nemeckým Štátnym orchestrom Rýnskej filharmónie. Interpretačné a koncepčné rozpätie Brahmsových symfónií je neobyčajne široké – možno ich uvádzať civilne, bez veľkých emócií, tiež vášnivo, s dramatickou vervou, ale – prečo nie! – aj ako antické hudobné tragédie s nadneseným patetickým výrazom (Thomas Sanderling); dôležité je, aby nepôsobili akademicky a aby pri ich stvárnení neabsentovala potrebná naliehavosť. Raiskinovu dirigentskú verziu Symfónie č. 4 e mol, op. 98 charakterizovali primerané, účelne volené tempá, zvuková vyrovnanosť, sýte a solídne pripravené nástrojové sekcie či transparentné frázovanie. K plnohodnotnému poslucháčskemu zážitku chýbala väčšia agogická uvoľnenosť v prvej časti.

Foto: Slovenská filharmonie / Ján Lukáš