„Raiskin modeluje Čajkovského dielo v intenciách najlepších tradícií ruskej dirigentskej školy“

„Slovenská filharmónia hrala pod dirigentovým vedením ako z veľkej knihy“

„Famózny husľový virtuóz Sergei Dogadin by si zaslúžil prezentáciu v náročnejšom diele“

Slovenská filharmónia pod taktovkou Daniela Raiskina odohrala 18. júna 2021 svoj posledný abonentný koncert sezóny. Na programe bola predohra k opere Kováč Wieland Jána Levoslava Bellu, husľový koncert Seascapes ukrajinsko-amerického autora Alexeya Shora so sólistom Sergeiom Dogadinom a po prestávke ikonická Piata symfónia e mol, op. 64 Pjotra Iljiča Čajkovského.

Udialo sa to pred niekoľkými rokmi na abonentnom koncerte Viedenskej filharmónie pod taktovkou chýrneho Marissa Jansonsa v miestnom Musikvereine. Legendárny umelec práve dodirigoval v strhujúcom tempe posledné takty tretej časti Čajkovského Patetickej symfónie, po ktorých neočakávane vypukol nadšený, dlhotrvajúci potlesk a na dlhé sekundy zabránil Jansonsovi pokračovať. Počúval som priamy rozhlasový prenos koncertu a doslova som vtedy pri prijímači zdúpnel – vyspelé a kultivované obecenstvo rakúskej metropoly po 125 rokoch od premiéry diela nevie, že sa ono takto nekončí a že po eruptívnom Allegro molto vivace nasleduje ešte lamentózne Adagio? Alebo sa ľudia zámerne neudržali? Stačilo predsa dirigentovi ponechať chvíľu ruky nad hlavou, aby publikum pochopilo. Presne tak, ako to urobil Daniel Raiskin v júni 2018 v Redute pri svojej kreácii Čajkovského Šiestej symfónie so Slovenskou filharmóniou. Spomenul som si na túto nepríjemnú viedenskú epizódu, ktorá musela dirigenta i elitný orchester poriadne vyrušiť, keď na poslednom Raiskinovom koncerte skladateľova Piata symfónia e mol, op. 64 tesne pred nástupom kódy v štvrtej časti kulminovala. Tŕpol som, či naše obecenstvo nezareaguje rovnako entuziasticky, no Raiskin situáciu rovnako suverénne, ako pred tromi rokmi, zvládol.

Čo sa dá povedať o interpretácii notoricky známeho diela, ktoré má Raiskin hlboko zažité a modeluje ho v intenciách najlepších tradícií ruskej dirigentskej školy? Transparentná agogická i dynamická práca (hoci orchester v priebehu hry prakticky neklesol pod úroveň mezzoforte), vzorové frázovanie dychových nástrojov, odsentimentalizované tvarovanie lyrických úsekov a účelne volené tempá – to sú hlavné atribúty Raiskinovho uchopenia skladby, nad ktorou suverénne a neohrozene kraľoval. Raiskin Čajkovského Piatu symfóniu v Bratislave už raz uviedol; bolo to pri umelcovom prvom dirigentskom hosťovaní so Slovenskou filharmóniou v roku 2011, pravda, v stiesnených priestorových podmienkach historickej budovy SND, kde naši filharmonici počas rekonštrukcie Reduty koncertovali. V Koncertnej sieni SF to bola akustická lahôdka – orchester hral s výnimočným nasadením sťa z veľkej knihy, pričom osobitné uznanie si zaslúži aj štýlový sólový výkon prvého hornistu SF Viliama Vojčíka v pomalej časti diela.

Koncert v prvej polovici doplnila predohra k opere Kováč Wieland Jána Levoslava Bellu a skladba Seascapes pre husle a orchester súčasného amerického skladateľa Alexeya Shora, pôvodom z ukrajinského Kyjeva. Symfonickým dielam spolutvorcu našej národnej hudby venuje Raiskin závideniahodnú pozornosť a značnú časť jeho tvorivého odkazu už stihol so Slovenskou filharmóniou i Slovenským filharmonickým zborom zaznamenať na nosičoch zvukového záznamu, ktoré by mali v najbližšom čase vyjsť. Bellovo operné spracovanie nordickej ságy nemeckého básnika Oskara Schlemma o legendárnom kováčovi sa v dvadsiatych rokoch minulého storočia ocitlo aj na scéne Slovenského národného divadla a odvtedy zaznelo iba jediný raz, pri koncertnom uvedení v roku 1993 pod taktovkou Ondreja Lenárda. Fakt, že sa Schlemmova básnická predloha dostala aj do rúk Richarda Wagnera, ktorý istý čas uvažoval o jej zhudobnení, je v hudobnej histórii pomerne známy, málokto však vie, že uvedené libreto patrilo k obľúbenej lektúre istého Adolfa Hitlera…

Pseudoromanticky ladený husľový koncert Alexeya Shora s názvom Seascapes (Prímorské scenérie) je postavený na kombinácii princípov filmovej hudby a folklórneho materiálu, ktoré sú síce poslucháčsky ľúbivé, no umelecky takmer bezcenné. Sólista Sergei Dogadin, excelentný husľový virtuóz a víťaz predvlaňajšej Medzinárodnej súťaže P. I. Čajkovského v Moskve, by si celkom iste zaslúžil dôstojnejšiu prezentáciu (napríklad v Prvom husľovom koncerte Dmitrija Šostakoviča).

Foto: Ján Lukáš