„Kaspar Zehnder je dirigent s výrazným a dobre čitateľným umeleckým profilom.“

„Krákov subtílny vokálny cyklus bol holdom básnickej genialite Francesca Petrarcu.“

„V dramaturgickej zostave programu koncertu dominovala talianska inšpirácia.“

Abonentný cyklus Slovenskej filharmónie pokračoval v dňoch 16. a 17. januára v Redute ďalšou dvojicou symfonických koncertov, tentoraz pod taktovkou švajčiarskeho dirigenta Kaspara Zehndera a so sólistkou, britskou sopranistkou Sophie Daneman. Na programe boli diela Franza Schuberta a Felixa Mendelssohna-Bartholdyho, ktoré doplnila premiéra vokálneho cyklu domáceho autora Egona Kráka Divina bellezza (Božská krása).

Týždeň predtým sa pracovníčkam filharmonického oddelenia marketingu a komunikácie podaril husársky organizačný kúsok – v priebehu niekoľkých dní dokázali plánovaný abonentný koncert pod taktovkou šéfdirigenta Raiskina v dôsledku mimoriadnych okolností z ustáleného piatka predsunúť na termín o dva dni skôr. Vyžadovalo si to síce intenzívnu, takmer osobnú komunikáciu s filharmonickými abonentmi, no námaha sa nepochybne vrchovato vyplatila – koncertná sieň Reduty bola v tú netradičnú stredu takmer do posledného miesta plná.

Kaspara Zehndera, súčasného šéfdirigenta Filharmonie Hradec Králové, návštevníci koncertov nášho prvého orchestra dôverne poznajú. Naposledy stál za dirigentským pultom Slovenskej filharmónie v máji 2023, keď suverénnym spôsobom stvárnil Bartókov Koncert pre orchester. Zehnder, inak tiež excelentný sólový flautista, je dnes spoľahlivým dirigentom s výrazným, dobre čitateľným umeleckým profilom: dokáže hlboko prenikať do hudobnej štruktúry jednotlivých skladieb a ponúknuť poslucháčom ich presvedčivú interpretačnú podobu. V dramaturgickej zostave programu tentoraz výrazne dominovala talianska inšpirácia; všetky tri uvádzané diela sa tematicky viazali na kultúru a prírodný pôvab apenínskeho polostrova.

Úvodná Predohra v talianskom štýle č. 2 C dur, D. 591 Franza Schuberta sa niesla v elegantnom duchu, znela bez zbytočného zvukového a tempového forsírovania a vkusne poslucháča voviedla do premiérovej atmosféry Krákovho subtílneho vokálneho útvaru. Kultivovaný a tvorivo hĺbavý Egon Krák, dnes už príslušník staršej domácej skladateľskej generácie, sa už desaťročia, popri iných autorských podnetoch, intenzívne pohybuje na pôde románskych kultúrnych, či skôr literárnych inšpirácií. Ako zdroj hudobného spracovania mu učarovala predovšetkým antická a renesančná poézia (tu treba spomenúť skladateľove viacnásobné umelecké pobyty vo francúzskom Centre de musique Baroque de Versailles, kde sa dôverne oboznamoval s dedičstvom príslušných hudobných epoch). Autorským plodom týchto inšpirácií boli diela ako Listy z môjho mlyna z roku 2004 (podľa literárneho textu Alphonsa Daudeta), vokálny cyklus Umlčané múzy na poéziu Horatia a Ovidia z roku 2018 a tiež cyklus Anjeli neba s poéziou Vergilia, skomponovaný v roku 2022 na poctu francúzsko-flámskeho tvorcu Josquina Despreza. Najnovší vokálny cyklus s názvom Divina bellezza (Božská krása) zhudobňuje canzony zo Spevníka (Canzoniere) Francesca Petrarcu, čím reflektuje a vzdáva hold výročiu narodenia a skonu tohto veľkého renesančného básnika. Hoci cyklus inšpiračne vychádza z talianskej renesančnej poézie, hudobná faktúra diela nadväzuje na najlepšie tradície rakúskej secesnej hudby z konca 19. storočia (iba inštrumentálne Interludio v strede skladby slúži ako odkaz na pôvodnú inšpiráciu). Sopranistka Sophie Daneman, britská vokálna špecialistka na barokovú hudbu, nie je v Bratislave neznáma. Egon Krák pre ňu napísal svoje Umlčané múzy, ktoré uviedla spolu so súborom Musica aeterna na festivale Bratislavské hudobné slávnosti (BHS) 2018. Cyklu Božská krása sa zhostila profesionálne a citlivo kreovala vokálnu líniu; hoci treba konštatovať, že pri prvých dvoch piesňach ju sýto obsadený orchester dosť prekrýval. 

Populárna a v repertoároch orchestrálnych telies často sa objavujúca Symfónia č.4 A dur, op. 90 „Talianska“ Felixa Mendelssohna-Bartholdyho, ktorá zaznela po prestávke, je čosi ako demonštrácia kultu romantickej hudobnej pozitivity. Jej výbušný optimistický jas, charakterizujúci všetky štyri časti diela, dirigentom zväčša umožňuje naplno rozvinúť svoj energický muzikantský i gestický záber. Pravda, nemusí to tak byť vždy: Ralf Weikert, doyen európskej dirigentskej scény, pred šiestimi rokmi pri koncerte so Slovenskou filharmóniou v Redute poňal tento hudobný opus priam s akademickou zdržanlivosťou a Dawid Runtz, vychádzajúca hviezda poľskej dirigentskej školy prof. Antoniho Wita, si pri svojom hosťovaní s PKF – Prague Philharmonia na BHS v roku 2022 v snahe o jeho netradičné tempové uchopenie až neuveriteľne vymýšľal. Kaspar Zehnder je však dostatočne skúsený dirigent na to, aby nepodľahol nástrahám bezobsažného experimentovania. Mendelssohna kreoval suverénne, s nadhľadom skutočného majstra; od začiatku nasadil svižné tempo, ktoré v záverečnom Saltarelle vygradoval až do virtuóznej podoby. Orchester si pohodu symfonického diela pod dirigentovou taktovkou zjavne užíval. Bol to hudobne pomerne krátky, ale nadmieru vydarený večer.

Foto: SF / Alexander Trizuljak