„Lise de la Salle hrala následné rýchle pasáže tak artikulovane, že zneli ako vodopádové zostupy, v ktorých bolo počuteľné každé jedno žblnknutie tónu.“

„Z melodickej konverzácie postupne prešla do dominantnejšej pozície, podobne ako spevák do nežnej árie.“

„Už od prvých pulzujúcich rytmov tympanov bolo citeľné, že Beethovenova hudba je v tomto telese udomácnená.“

Vo Veľkej sále Viedenského Konzerthausu znela 10. októbra ikonická hudba dvoch velikánov – Edvarda Griega a Ludwiga van Beethovena. Pod vedením šéfdirigent Petra Popelku predviedli Viedenskí symfonici publiku, prečo sa práve tieto diela významne zapísali do dejín hudby.  Za klavírom zažiarila famózna Lise de la Salle, ktorá s pôsobivou ľahkosťou oscilovala medzi energiou veľkoleposti a poetickou hĺbkou.

Z Nórska pochádza viacero významných skladateľov, no máloktoré meno rezonuje tak veľmi ako Edvard Grieg. O to viac vie prekvapiť informácia, že napísal (resp. dokončil) iba jedno veľké orchestrálne dielo. Je ním Koncert pre klavír a orchester a moll, ktorý zložil ako 24-ročný. Je to kompozícia s čistým jazykom, plná hravosti a silných okolitých vplyvov. Akoby ňou Grieg chcel niečo dokázať, ale dokázal to už len samotnou snahou. Po mnohých revíziách dnes svet pozná finálnu verziu, ktorú s Viedenskými symfonikmi odohrala vynikajúca francúzska klaviristka Lise de la Salle.

Po Beethovenovských tympanoch sa ruky Lise de la Salle roztancovali v známom dramatickom skokovom úvode. Zaujímavé vstupy mali hráči violončiel, ktorí často dokázali z textúry vyplávať drsnejším zamatovým tónom. Drevené dychové nástroje zneli s pôsobivou, citlivou vznešenosťou. Lise de la Salle hrala následné rýchle pasáže tak artikulovane, že pôsobili ako vodopádové zostupy, v ktorých bolo počuteľné každé jedno žblnknutie tónu. Druhá veta Adagio začala veľmi mäkkými sláčikmi, ktoré rozvinuli melódiu so spevnou lyrikou. Ich dynamické premeny boli lahodne jednotné a aj najjemnejšie pianissimo znelo stabilne a pevne. Hlavne nástupy v krátkych frázach boli veľmi prirodzené, akoby sa vždy spoločne zošmykli z ticha do plného tónu a naspäť. Po tom, ako lesný roh ukončil orchestrálny úvod a otvoril dvere klavíru, Lise de la Salle naň nadviazala a vstúpila do dialógu. Bolo zaujímavé pozorovať ich interakciu. Z melodickej konverzácie postupne prešla do dominantnejšej pozície, podobne ako spevák do nežnej árie. Na konci vety sa opäť zjavil teplý zvuk lesného rohu, akoby postupne upokojoval klavírnu hru. Lise de la Salle v objatí jeho tónu nechala posledné zvuky klavíra vo vete prirodzene rozplynúť v tichu. Hneď na to však s pevným krokom skočila do tretej vety, Allegro moderato molto e marcato. Spolu so sláčikovým ostinátnym tempom vytvorila v úvode živý obraz Griegových hudobných inšpirácií, vychádzajúcich z výrazne rytmického nórskeho ľudového tanca halling. Túto oslavu severského temperamentu následne prerušil zvuk flauty v lyrickej pasáži. Lise de la Salle variovala druhú tému vety trochu ostrejšie a mystický charakter melódie trochu stratil svoje tajomne hmlisté farby. Jej akcentovanie tanečného charakteru však bolo veľmi prirodzene stupňované do záveru. Opatrne vybudovaná gradácia bola zakončená najprv klavírnym, potom orchestrálnym finále. Boli to rovnocenné elementy, ktoré si na konci diela podali ruky. Lise de la Salle sa dokázala vyrovnať pompéznemu výrazu orchestra, zatiaľ čo ten s ňou dynamicky nebojoval prispôsobil sa. Je prirodzenosťou klavírneho koncertu, že klaviristka je so svojím nástrojom v centre diania a púta pozornosť publika na seba. No napriek tomu, že Petr Popelka pôsobil v úzadí, jeho autorita dirigentského vedenia bola rovnocenne neprehliadnuteľná. Medzi Popelkom a hráčmi bol citeľný bezproblémový kontakt – ladili na rovnakej vlne, s porozumením a rešpektom. Na neutíchajúci potlesk Lise de la Salle reagovala prídavkom – druhou vetou Siciliano z Bachovej Sonáty Es dur, BWV 1031. Bola to decentná a vkusne zvolená rozlúčka, bez výraznej virtuozity ale s profesionálnou úctou a pokorou.

Iba pätnásť minút peši od Viedenského Konzerthausu, v Aule Viedenskej univerzity, dirigoval pred 211 rokmi Ludwig van Beethoven premiéru svojej Siedmej symfónie. Už čiastočne hluchý Beethoven dosiahol týmto dielom obrovský triumf, pred ktorého veľkosťou publikum žasne dodnes – ak je teda prevedené kvalitne. A Viedenskí symfonici prekročili moje očakávania. Dali nový rozmer dielu, o ktorom som si myslel, že sa s ním dobre poznám a že ma už nemôže ničím prekvapiť. Už od prvých pulzujúcich rytmov tympanov bolo citeľné, že Beethovenova hudba je v tomto telese udomácnená. Hlavná spevná téma prvej vety Allegretto prechádzala sláčikmi a drevenými dychmi s nadnesenou hravosťou. Orchester držal rytmické napätie vo všetkých dynamických kontrastoch. Tešil som sa a zároveň aj obával toho, čo malo nasledovať. Hlavná téma druhej vety Allegretto je na neustálom výslní Beethovenovej Siedmej a zahrať ju tak, aby nespadla do jamy povrchne obohraných hitov starej hudby, si žiada opatrný prístup. Ten však Popelka aj hráči mali. Ako po opakovanom čítaní tej istej knihy, aj tu som si odrazu vedel všimnúť detaily a kvality, ktoré mi predtým ostali skryté. Lesné rohy a violy dali harmóniám špecifickú výplň a odrazu akoby som bol schopný si všímať viac odtieňov farieb. Tretia veta Presto začína skočným scherzom, ktorého doslovný význam sa snáď ani nedal lepšie hudobne interpretovať. Sú tu pasáže, kde drevené dychy vedia pôsobiť často ozdobne, no zdalo sa mi, že aj bežná melodická ozdoba získala väčšiu dôležitosť. Triumfálne finále v štvrtej vete Allegro con brio podfarbilo známy Wagnerov komentár k Beethovenovej Siedmej symfónii: „Je ako apoteóza tanca.“ Akcentované sláčiky boli ostré ako ihly a plechové nástroje našli strednú cestu medzi vznešenou fanfárou a majestátnym finále. Petr Popelka záverečným švihom ukončil posledné staccatové tóny a Veľká sála Konzerthausu sa naplnila dlhým a zaslúžene vďačným potleskom.

Foto/zdroj: ilustrační - Stéphane Gallois, ze zkoušky - Wiener Symphoniker / Niesel-Reghenzani