„Rytmus tikania hodín sa premenil na ťažký, pomalý krok titána.“

„Ostatné sláčiky sa držali v pozadí a violončelá mali veľký priestor aj po tutti-výbuchu.“

„Sláčiky zneli žiadostivým tónom, akoby im opatrnosť bránila v plnej dynamickej gradácii.”

Na zámku Mikulov v rámci desiateho ročníku Lednicko-valtického hudobného festivalu ožil svet Philipa Glassa. 4. októbra jeho dielo LIFE: Cesta časom sprostredkoval Orchester Berg pod taktovkou Petra Vrábela a nechýbala ani sprievodná projekcia fotografa Fransa Lantinga. Kombinácia vizuálnej krásy života ako takého s hypnotickou hudbou Philipa Glassa bola zážitkom, pri ktorom sa človek ľahko pristihne, ako sa ponára do úžasu a tichého zamyslenia. Hráči Orchestra Berg podali úctyhodný výkon a zo strany publika bol potlesk v stoji reakciou bez zaváhania.

Orchester Berg je známy repertoárom z oblasti súčasnej hudby a na scéne sa tak radí medzi tie ansámble, pre ktoré je experiment žiadanou výzvou. Skladateľ a dirigent Peter Vrábel od začiatku formuje a profiluje orchester. Ako umelecký vedúci sa často púšťa do zaujímavých projektov, kde hudbu prepája s vizuálnym umením – podobne ako v tomto prípade s fotografiou. Avšak nezabúda  pri tom aj na hudbu starších období. Práve hudba Philipa Glassa je prípadom, pri ktorom je potrebné mať oboje – moderný výraz súčasnej hudby a zároveň nezatracovať zakotvené princípy tradície tej starej.

Dielo LIFE: Cesta časom vzniklo úpravou Glassových starších diel. Jednotlivé časti pre orchester zaranžoval Michael Riesman, riaditeľ Philip Glass Ensemble. Jeho meno figuruje v podstatnej väčšine Glassových diel, ak nie ako aranžér, tak ako hudobník, dirigent či producent.

Dielo má sedem častí, začínajúc sekciou Elements. Úryvky z filmovej hudby The Secret Agent (1996) a Dracula (1999) dopĺňajú impozantné fotografie lávy a ďalších elementov. Sólový part violončiel má pútavý začiatok, ako úvod príbehu, v ktorom sa hudba rozvíja spolu s dejom. Na začiatku bol ich prednes plochejší, čo sa v rámci typických rozložených akordov Glassovského minimalizmu dá očakávať, ale nie v poetickom úvode takéhoto druhu. Následne však violončelá lahodne vynikli, keď sa pridal sladký zvuk anglického rohu. Ostatné sláčiky sa držali v pozadí a violončelá mali veľký priestor aj po tutti-výbuchu. Peter Vrábel má veľmi profesionálny prístup – priamy, ale nie chladný alebo oprostený od hudobnej emócie. 

Druhá časť obsahuje hudbu pochádzajúcu z opery Les enfants terribles (ktorá bola inšpirovaná rovnomenným filmom Jeana Cocteaua: Nezvedené/hrozné deti z roku 1950). Musel som sa pousmiať – je to totiž rok, odkedy vyšlo vynikajúce CD Glass: Cocteau Trilogy s klavírnou úpravou týchto piesní, v podaní famóznych sestier Labéqueových. Orchester si v tejto časti, s názvom Into the Air, zachoval pútavý pulz – ako rozbeh ozubených kolies hodín. Rytmus tikania sa premenil na ťažký pomalý krok titána, pri ktorom plechové dychy zohrali kľúčovú úlohu. Ideálnou dynamikou akcentovali rytmus a zároveň držali zvukové spektrum prehľadné. Tretia sekcia – Out of the Sea – je prevažne hudba z multimediálneho diela Orion (2004). Je žiarivejšia, pozitívnejšia, hravejšia. Tu som zažíval podobné emócie ako pri prvom vzhliadnutí Glassovej trilógie Qatsi, kde hudba núti človeka žasnúť nad rozmanitosťou sveta. K repetitívnym dychom sa pridávali flauty – výrazne a mäkko zároveň. Do toho Orffove nástroje veľmi príjemne zdobili túto oslavu života.

On Land je sekciou štvrtou a obsahuje hudobnú pasáž z filmu Passage (2002). Je v nej gradácia smerujúca až do takmer pochodového rytmu perkusií, ktorú hráči orchestra vystupňovali veľmi citlivo a vyvážene. Časť zakončila trúbka s jemným, ale nie prehnaným, Gershwinovským odtieňom. Následne sa opäť vraciame k hudbe Les Enfants terribles v piatej časti s názvom Beginnings. Hudba je tu výrazne dramatická, prúdiaca s rytmickými predelmi. Sláčikové nástroje sa držali lineárnejšieho prednesu, zatiaľ čo plechové dychy ostro a kontrastne vstupovali do hry. Neskôr si to opäť vymenili a Peter Vrábel túto variabilnosť s prehľadom udržal. Šiesta časť obsahuje úryvky z opery La Belle et la Bête (Kráska a zviera, 1994). V mystickej melódii mali dychové nástroje pôsobivú silu v dynamických prílivoch a odlive. Pri pútavých fotkách zvieracej ríše zneli sláčiky žiadostivým tónom, akoby im opatrnosť bránila v plnej dynamickej gradácii. Dielo je zakončené sekciou Planet of Life, kde zdrojom hudby sú aj úryvky z krátkeho filmu Petera Greenawaya The Man in the Bath (2001). Rytmické zakončenie sprevádzali výrazne perkusie, ktoré držali teleso pohromade ako kostra. Bolo to energické finále, pri ktorom si nejeden divák klepal nohou do rytmu. Výstavba gradácií sa tu vrstvuje. Hudba je plná kontrastov, modulácií a metrických zmien a to všetko vytvorilo zaujímavé oslavné napätie. Hráči orchestra úspešne previedli publikum až do záveru, ktorý sa rozplynul v dlhom unisonovom tóne.

Foto: Pavel Kristián jr. / LVHF