„Melancholický úvod kontrabasov a tuby rozochvel sálu tak, že najprv bolo možné ich tóny pocítiť a až potom naozaj počuť.“

„Keď sa línia klavíra prekrývala so sláčikmi alebo dychmi, vždy sa vzájomne podporili a vytvorili jednotné zvukovo-malebné útvary.“

„Dirigovanie Petra Popelku bolo ako reč skúseného rétora, ktorého vety sú zbavené všetkých nadbytočných slov.“

Viedenskí symfonici oslávili spolu s Petrom Popelkom 125. výročie svojho pôsobenia. Dňa 29. októbra vo Veľkej sále Musikvereinu, na mieste svojho historicky prvého koncertu, pripravili výnimočný večer s dielami, ktoré sú úzko spojené s históriou tohto orchestra. Famózna klaviristka Anna Vinnitskaya si jednou rukou podmanila publikum a Hanna-Elisabeth Müller svojím sopránom predviedla, čo znamená precíznosť, dôslednosť a vnútorná disciplína premenená na umenie. Šéfdirigent Popelka s hráčmi orchestra naplnil každé dielo energiou, ktorej nepretržitá intenzita držala pozornosť publika celý večer.

Úvodné dielo si zaslúžilo jasnú a priamu symboliku pri tomto významnom dni. Predohra Faust d moll je skladba, ktorá zaznela aj počas prvého koncertu Viedenských symfonikov 30. októbra 1900. Je to ouvertúra bez opery, a o to viac prináša do účinkovania telesa symboliku. Z dnešného pohľadu môžeme konštatovať, že fungovala ako ideálna predohra k 125. rokom aktívneho (a pokračujúceho) pôsobenia medzi svetovými profesionálnymi orchestrálnymi telesami. Rané dielo s predzvesťou Wagnerovho budúceho kompozičného vývoja znelo v podaní symfonikov rázne, no s tlmenou veľkoleposťou. Melancholický úvod kontrabasov a tuby rozochvel sálu tak, že najprv bolo možné ich tóny pocítiť a až potom naozaj počuť. Hlavná rytmická téma v dychoch si držala fanfárový pátos a sláčiky v stúpajúcich a klesajúcich figúrach sa objavili alebo stratili v ostrom pianissime. Dirigent Petr Popelka svojou taktovkou obdivuhodne uberal hlasitosť bez toho, aby uberal výraz.

„Poslucháč nesmie nikdy nadobudnúť dojem, že by dielo znelo lepšie, keby sa hralo oboma rukami“, poznamenal Maurice Ravel pri komponovaní Koncertu pre klavír ľavú ruku a orchester D dur. Dnes môžeme potvrdiť, že tento cieľ dosiahol. Opäť je to dielo, ktoré je pre orchester veľmi významné. Viedenskí symfonici odohrali premiéru v roku 1932 spolu s Paulom Wittgensteinom, pre ktorého bolo dielo skomponované. Intenzívny basový začiatok mal tentoraz beztvarý charakter. Akoby sa orchester z dunenia postupne formoval, akoby sa mal čoskoro ako kvet rozvinúť. A tak sa aj stalo. Po úvodnej gradácii klaviristka Anna Vinnitskaya vstúpila do diela so žiarivým bronzovým tónom antického výrazu. Očarujúca melódia kráčala ruka v ruke s očarujúcou interpretáciou. Akoby len étericky prechádzala skladbou. Keď sa jej hra prekrývala so sláčikmi alebo dychmi, vždy sa vzájomne podporili a vytvorili jednotné zvukovo-malebné útvary. Najmä drevené dychy vo vysokých polohách vytvárali oslňujúce ligotavé akcentovanie. V druhej časti Allegro hráči spoločne viedli nezastaviteľný symfonický prúd plný ostinátnych basových liniek, kde klaviristka kaskádové akordy elegantne striedala s emotívnym lyrizmom. Petr Popelka pôsobil prítomne v každom jednom elemente a okamihu skladby. Jeho dirigovanie bolo veľmi živé, ale bez toho, aby sa dalo nazvať dramatické – bolo ako reč skúseného rétora, ktorého vety sú zbavené všetkých nadbytočných slov. Po neutíchajúcom potlesku sa Anna Vinnitskaya vrátila, aby pokračovala Ravelovým dielom, ktoré má ďaleko odlišný charakter – Pavane pour une infante defunte in G major M. 19. Poetická, spevná krátka skladba bola nežným pohladením mäkkou impresionistickou estetikou.

Po pauze nasledovalo dielo Albana Berga, ktoré taktiež s Viedenskými symfonikmi zažilo svoju premiéru (v roku 1928) – „Sedem raných piesní“ pre vyšší hlas a orchester. Hanna-Elisabeth Müller ihneď zaujala lyrickými pasážami prvej piesne Noc. Na to však v druhej Pieseň v tŕstí jej lyrizmus poľavil v tlmených molových hĺbkach. V tretej piesni Slávik nastúpila v extatických pasážach do živej, až opernej agogiky, ktorú zakončil hladký tón trombónu. Na konci štvrtej piesne Korunovaný snom vystavala pôsobivé línie vysokých tónov, ktoré oplývali silnou ľahkosťou. Piata pieseň V izbe má milostný charakter, ktorý však prekvapivo v podaní Hanny-Elisabeth Müller znel chladne, trochu nezaujate. Akoby sa sústredila viac na techniku ako na význam textu. To isté sa dá povedať o nasledujúcej Óde na lásku, no tu prevažuje deklamatívny text, v ktorom bol jej výraz adekvátne premenlivý. Posledná pieseň Letné dni pôsobila živelnejšie – plechové dychové nástroje podporovali sopranistku v temperamentnejšom prejave s výraznejším dynamickým pritvrdením, no dokázali nájsť ideálnu hranicu, aby jej hlas nezanikol.

Na záver koncertu orchester predstavil Symfóniu č. 41 C dur „Jupiter“ W. A. Mozarta, ktorá sa na programe Viedenských symfonikov objavila už po 283. raz. Táto symfónia patrí medzi najhranejšie a najobľúbenejšie dielo Mozarta, pričom spája vysoké kompozičné umenie s dramatickou intenzitou. Popelka spolu s členmi orchestra dokázali tento dvojitý charakter dokonale podčiarknuť. Flautista Stefan Tomaschitz pôsobil v popredí svojím spevným výrazom. Jeho prítomnosť aj v hustejšej orchestrálnej textúre bola neustálym nosným elementom. Napriek tomu, že je toto dielo pre hráčov „opakovaným hitom“, bolo príjemné vidieť, že si ho orchester aj dirigent stále vedia užiť a že prináša im radosť z hrania. Tento vrchol Mozartového umenia a zároveň vrchol večera bol spojením nielen kvalít Mozartovej hudby, ale aj kvalít orchestra. Dramaturgicky uzemnilo toto hudobné teleso do jeho elementárnej podstaty vzniku, ktorou bolo prezentovať hudbu vysokej kvality širokej verejnosti – a aký by to malo význam, keby to nebola práve skladba Mozarta.

Foto: Amar Mehmedinovic / Musikverein Wien