„Hudba Kobayashi ale podľa mňa kvalitu krehkosti až tak neskúmala – možno skôr rozmanitosť.“

„Nie je to tak, že by mu ansámbel tvoril pozadie – obe zložky spolu komunikujú, hoci sa Ken-ichi Tajima stával akýmsi lídrom.“

„Pomedzi tieto bloky zaznieva šakuhači, nie virtuózne, ale signálne.“

V pondelok 23. júna skončil 15. ročník podujatia International Shakuhachi Festival Prague. V priestoroch Gabriel Loci ho uzavrel ho koncert s názvom Wakamono (mladosť) v spolupráci s Orchestrom BERG. Dve diela japonských a dve českých skladateľov a skladateliek sa zároveň stali kódou nielen tohto ročníku festivalu, ale aj jeho fungovania. Organizátori totiž tento ročník vyhlásili za posledný. 

International Shakuhachi Festival Prague vznikol už v roku 2006. Za iniciatívou vtedy stáli Vlastislav Matoušek, Christopher Yohmei Blasdel a Marek Matvija. Od roku 2017 potom festival umelecky viedol práve posledný menovaný. Zmieňme tiež, že sa okolo festivalu podarilo vybudovať úctyhodnú medzinárodnú komunitu. Formát zahŕňal niekoľko koncertov, sympózium a workshopy pre hráčov rôznych úrovní. Spájal pritom tradíciu so súčasnou (aj „západnou“) hudbou, v ktorej sa šakuhači už v 20. storočí udomácnilo. Citeľná bola úcta k japonskej kultúre a azda aj snaha vzdať sa europocentrického pohľadu, ktorý je v hudbe inšpirovanej „mimoeurópskymi“ kultúrami nezriedka bežný. Je škoda, že podujatie takýchto kvalít končí. 

Šakuhači je japonská flauta, vyrobená z bambusu. Zvuk sa naň vyludzuje fúkaním na hranu. Nejde pritom len o hudobný nástroj, šakuhači sa stále využíva aj k pôvodným meditačným účelom. Na pondelkovom koncerte sme nástroj počuli v dvoch skladbách, v každej mal inú rolu, v oboch prípadoch hral iný interpret. V oboch ale bola zreteľná mnohotvárnosť a zvuková atraktivita nástroja. Celkovo zazneli štyri skladby, (mladými) autormi a autorkami boli Sachie Kobajaši, Yuki Nakahaši, Michal Prokop a Lucie Páchová.

Skladba Shifting od Sashie Kobajaši, japonskej skladateľky žijúcej vo Francúzsku, využíva podľa autorky nižšie dynamiky, z ktoré ale vzniká maximálny možný zvuk. Zároveň tiež píše, že materiál skladby vychádzal aj z použitia spektrálne analýzy zvuku tamtamu. Autorka naozaj pracuje so zvukovo subtílnymi prostriedkami – flažolety v sláčikoch, občasnými „air sounds“ v dychových nástrojoch, jemnou hrou sláčikom na činel… 

Čo ma však zaujalo bolo, že takýmito voľbami inštrumentácie či dynamiky skladatelia často mieria k chvejivým, krehkým výsledkom (napadá mi Salvatore Sciarrino). Hudba Kobajaši ale podľa mňa kvalitu krehkosti až tak neskúmala – možno skôr rozmanitosť. Aj jemné odtiene boli pritom predovšetkým pevnými prvkami pre ďalšiu výstavbu. Priebeh skladby pritom často pripomínal vlny. V plnom, farebnom zvuku sú pritom dosť zreteľné aj spektrálne východiská skladby. Dôležitú rolu mali husle (David Danel) – aspoň ja som v rámci akustiky priestoru vnímala práve tento part asi najvýraznejšie. 

Kvôli zmene poradia programu (trochu úsmevno-bizarný moment, spôsobený meškaním jedného z hráčov) zaznela ako druhá skladba Yukiho Nakahašiho Marginalia. Študent Parížskeho konzervatória sa pre svoju skladbu inšpiroval zvukovou krajinou lesa. Píše tiež, že ju nechcel doslovne reprodukovať, ale zachytiť jej esenciu. Stále sa však v skladbe objavovali náznaky zvukomaľby. Skladba je formovaná do viacerých kontrastných blokov, ktoré sa často celkom výrazne líšia v inštrumentácii. Dá sa to azda vnímať ako určité striedanie obrazov či zvukových prostredí. Nakahaši v skladbe predpisuje aj vokálny part. Spievala Pavla Radostová, ako obvykle veľmi podmanivá, zdalo sa mi však, že nie vždy celkom presná. Tento part má často podobu vokálov a v kláštore Gabriel Loci zaznel zboku, mimo sálu. Spievaná linka trochu pripomína jednoduchú riekadlovú melodiku, čím priamočiaro nastoľuje mystickú, rituálnu atmosféru. Tú ešte podčiarkne moment na konci, keď speváčka použije dažďovú palicu. Je to efektné, pre mňa ale možno až príliš priamočiare a trochu nadbytočné, neorganické. Podobné otázky vo mne vzbudzovalo použitie zvoncov ako symbolu bukolického charakteru skladateľovej inšpirácie. 

Svetovú premiéru skladby Aspekty Michala Prokopa je určite možné označiť za úspech. Kompozícia si podľa autora vypožičiava inšpiráciu z pohybu vesmírnych telies a ich cyklickosti. Je, podľa mňa, pôsobivo vytvorená ako po zvukovej stránke, tak aj z hľadiska práce s časom a s makroštruktúrou celku. V tej sa postupne ukazuje spomínaná cyklickosť: postupne začíname rozpoznávať postupy, nevracajú sa ale presne. Pre percepciu myslím veľmi funkčné riešenie. 

Prokop až tak nebazíruje na detailoch (napríklad technických): ak sa vyskytnú, slúžia k vytvoreniu rozsiahlejšieho gesta. K bezprostrednému pôsobeniu skladby potom pomáha intenzívnejšia, ale premyslene škálovaná dynamika. BERG sa tejto úlohy zhostil dobre, myslím ale, že by sa v partitúre dalo nájsť ešte viac odtieňov. Orchester tu pritom pôsobí ako jeden organizmus, hoci sa z neho môžu vynoriť konkrétne linky jednotlivcov. Tie sú, mimochodom, často artikulované ako pizzicato, prípadne v klarinete s technikou „slap tounge“. Podarilo sa tak zdôrazniť rytmickú zložku týchto hudobných myšlienok. Podstatné je tu samozrejme šakuhači. Skvele naň hral Ken-iči Tajima, ktorý sa ujal partu ako sólista, zároveň ale ako dôležitý hýbateľ zmien v rámci celku. Nie je to tak, že by mu ansámbel tvoril pozadie – obe zložky spolu komunikujú, hoci sa Tajima stával akýmsi lídrom. 

Večer uzavrela skladba Ikari no hibiki (Dozvuk hnevu) od Lucie Páchovej. Tému rezonancie zvuku a v prenesenom zmysle aj vibrácií, ktoré doznievajú v ľuďoch a v ich tele sa autorke podarilo vystihnúť a sprostredkovať neokázalo, ale sugestívne. Hráčov rozostavala pozdĺž stien – v priestore Rajské zahrady so sklenenou strechou tak získala rozmanitých dozvukov viac než dosť. Dianím tak boli poslucháči skutočne obklopení. 

Ešte viac ako priestorový aspekt ale podľa mňa v tomto „stage pláne“ zapôsobila určitá dramatickosť diela. Skladbu Páchová, hlavne zo začiatku, člení celkom striktne do blokov, odlišných výrazom aj materiálom. Pomedzi tieto bloky zaznieva šakuhači, nie virtuózne, ale signálne; Páchová akoby týmto spôsobom ohlasovala zmeny. Až postupne sa sólista dostáva do užších interakcií s hráčmi, dokonca do takých, ktoré boli na súhru pomerne náročné, v štýle akéhosi „hoketu“. 

Všeobecne tu skladateľka nenútene čerpala aj z duchovna, ktoré sa na šakuhači viaže. V tomto prípade naň hral Kizan Kawamura, ktorý mal v rámci skladby aj jeden hovorený úsek. Páchová sa na hlboké posolstvo nehrá, naozaj a autenticky ho zdieľa. Vďaka tomu môže na konci smerovať ku katarzii. Homogénna plocha, ktorú tu hráči tvoria, nasledovaná skvelými hlbokými polohami trombónu (Štěpán Janoušek) a tamtamom (Martin Opršál) sa stala uchvacujúcim ťažiskom a náznakom rozuzlenia celého diela. Adekvátny koniec koncertu – a doslova aj celého festivalu. 

Foto: Karel Šuster / Orchestr BERG