„Passacaglia pre štvrťtónový akordeón je často dosť motorická, zvuk však napriek výraznej kinetickej zložke zostáva dominantným.“

„Tento mimohudobný námet sa do atmosféry Hapkovej skladby premieta hlavne akýmsi latentným smútkom, ktorý ale nepôsobí zdrvujúco.“

„Technická prepracovanosť by sa tak u Haasa mala v ideálnom prípade spájať s emóciou, silným prežitkom.“

Tri skladby s výrazným využitím štvrťtónov uviedol Orchestr Berg 14. októbra v Českom muzeu hudby. V tesnom susedstve vzácnych mikrotónových nástrojov Aloisa Háby tak príznačne zneli kompozície, ktoré na systémy tohoto skladateľa nadväzujú – hoci každá s inou intenzitou a v iných kontextoch. Ťažiskom programu bola rozsiahla skladba weiter und weiter und weiter od Georga Friedricha Haasa. Predchádzala jej premiéra skladby Haštala Hapku a sólový úryvok od hosťujúceho akordeonistu Veliho Kujalu. 

Orchestr Berg organizoval svoj jesenný koncert v spolupráci s HAMU, spolu s ktorou privítal spomínaného Veliho Kujalu. Akordeonista, ktorý hrá na štvrťtónový akordeón, sa stal kľúčovým hráčom v uvedení Haasovej kompozície – a keďže nejde o celkom bežný nástroj, dostal na úvod priestor predviesť sa aj sólovo. Práve použitím štvrťtónov bol vlastne prepojený celý program. Inak však išlo o skladby dosť rozmanité – technicky, zvukovo, esteticky aj obsahovo. 

Úvodná Passacaglia od Veliho Kujalu v podaní skladateľa sa dala chápať ako akýsi prológ. Ide o technicky (aspoň pokiaľ dokážem posúdiť hru na štvrťtónový akordeón) pomerne náročnú, rozhodne efektnú skladbu. Zvukový účinok pritom autor dosahuje aj vďaka zapojeniu vznikajúcich rozdielových tónov. Passacaglia je zaujímavou vďaka využitiu „starej“ kontrapunktickej variačnej techniky, ktorá je však prevedená do inej, novšej matérie. Skladba je často dosť motorická, zvuk však napriek výraznej kinetickej zložke zostáva dominantným – a to aj preto, že vo vysokých registroch môže až iritovať. Skladba sa v priestore Českého muzea hudby rozliehala celkom pôsobivo. V rámci celého večera potom jej zaradenie zafungovalo ako akýsi spotlight na štvrťtónový akordeón a jeho možnosti. 

Haštal Hapka o svojej skladbe Chlapec s šedivými řasami píše, že sa pri písaní „hlavne snažil si odpočinúť a upokojiť sa“. Dodáva tiež, že ide o preňho neobvykle pokojnú skladbu. Odrazím sa preto od tohoto tvrdenia a dám autorovi za pravdu. V kontexte Hapkových diel ide naozaj o zaujímavé stíšenie, ktorým azda čiastočne nadväzuje na „vážnosť“ naznačenú v A Lay in the Dive premiérovanú na tohtoročnom Prague Offspring. (Reflexe ZDE.) Možno je to ale len príliš odvážna recenzentská interpretácia… 

V Chlapcovi s šedivými řasami Hapka reflektuje metaforu „dieťaťa, ktoré v sebe nesie neprimeranú tiaž rokov“. Tento mimohudobný námet sa do atmosféry skladby premieta hlavne akýmsi latentným smútkom, ktorý ale nepôsobí zdrvujúco. Hudobne stavia Hapka na prostom motíve, ktorý si vraj v poslednom čase hrával na detský klavírik ulovený v antikvariáte. Sám o sebe by motív asi pôsobil triviálne. Vďaka štruktúre, do ktorej ho autor zasadil, ale pôsobí skôr krehko, nostalgicky, detsky nevinne, nie však detinsky. Ďalej charakter skladby výrazne určuje použitie štvrťtónov. V tých je, okrem iného, naladený jeden z klavírov. Mikrotonálne prostredie pritom podľa mňa vo výsledku funguje ako rozostrenie či zahmlenie, ktoré vytvára jemnejšie pretkávanú textúru. Tento dojem vo mne podporil aj fakt, že autor už v partitúre počíta s uvedením v priestore s dlhším dozvukom. Hapka v texte o skladbe implikuje, že pri jej komponovaní nechcel niečo hľadať či si niečo dokazovať. Je to rozpoznateľné: v niečom pozítívne, hlavne v pre autora trochu nezvyklom výrazive, v niečom však tiež negatívne. Zdalo sa mi, že skladbe chýba trocha pevnosti, lepšie dotiahnutých riešení, možno aj opory vo forme. Azda táto poloha, nepochybne podnetná a vlastne viac odhaľujúca, ešte nebola pre skladateľa úplne komfortnou. Orchestr Berg podal skladbu citlivo a pozorne, s rešpektom k jej nálade a priestoru, v ktorom znela. 

Medzi Hapkovou skladbou a skladbou weiter und weiter und weiter… Georga Friedricha Haasa sa vlastne dá nájsť určitá námetová súvislosť. Obaja autori tematizujú nejakú záťaž, obaja sa obracajú k detským prežitkom. U Haasa je tento proces ale oveľa explicitnejší, priznane autobiografický, a navyše oveľa expresívnejšie, drsnejšie artikulovaný. Haas dáva skladbu do voľného súvisu s vydaním svojich memoárov. V nich sa vyrovnáva s minulosťou svojej rodiny a detstvom v tomto prostredí – v prostredí, ako sám píše, slušných nacistov. Trištvrte hodinu dlhá skladba je v podstate sústavným accelerandom. Nie je to jediný princíp, ktorý skladbu sceľuje. Autor exponuje rozpoznateľné gestá a myšlienky, s ktorými rôzne pracuje. Zároveň však kontinuitu skladby narušujú kontrasty materiálu či zmeny dynamiky a hustoty faktúry. Aj od poslucháča pritom autor vyžaduje dosť pozornosti a ochoty nechať sa do diela zatiahnuť. 

Kvôli kombinácii roztiahnutého procesu, zloženého z jednotlivých, často komplexných a hlavne rytmicky detailne vypracovaných udalostí, sa skladba stáva náročnou už len na zladenie makro a mikroštruktúry. Navyše považujem túto kompozíciu za dielo, ktoré si v dielčích vrcholoch vyžaduje dosť priamočiaru expresivitu, Haas okolo svojich poslucháčov na špičkách nechodí. Technická prepracovanosť by sa tu tak v ideálnom prípade mala spájať s emóciou, silným prežitkom. Domnievam sa, že Orchestr Berg nastúpil na túto cestu dobre. Hráči pod taktovkou Petera Vrábela evidentne dbali na detaily, artikuláciu (sťaženú akustikou), takisto na súhru a na výslednice jednotlivých partov. Prevedenie však napriek nasadeniu protagonistov (zvlášť zmienim koncertného majtra Davida Danela a spomínaného akordeonistu Veliho Kujalu) budilo dojem pripravenej, ale ešte neusadenej interpretácie. Akoby sa všetci museli držať trochu pri zemi. Zdalo sa, že hudobné aspekty štruktúry už síce dešifrovali, nedostali ich však ešte pod kožu tak, aby na ne mohli stavať ďalšie vrstvy interpretácie. Prejavilo sa to podľa mňa už v dynamike, ktorá bola celkovo o čosi plochejšia a zmierlivejšia než by skladbe, myslím si, pristalo. V počinoch Orchestru Berg ale malo toto uvedenie celkom určite zmysel. Už len preto, že sa Berg k hudbe tohto skladateľa vracia pravidelne – a že ju asi žiadne iné české teleso systematicky uvádzať zatiaľ nebude.

Foto: z koncertu a ze zkoušky - Karel Šuster / Orchestr BERG