„Klánský si podľa mňa zostavil program veľmi vhodný pre tento typ podujatia.“

„V podaní Lukáša Klánského bola každá zo skladieb krátkym ‚exkurzom‘ do inej výrazovej a náladovej roviny.“

„Posledný koncert tohtoročnej rady Hybatelé rezonance bol plný krásnych momentov, kvalitnej klavírnej hudby a veľmi osobitej atmosféry.“

Cyklus klavírnych recitálov Hybatelé rezonance síce poznačila pandemická kríza, napokon mal však tak trochu šťastie v nešťastí. Svoju aktuálnu sezónu totiž stihol pred živým publikom ako odštartovať, tak aj ukončiť. Záverečný koncert cyklu sa uskutočnil 17. júna a patril Lukášovi Klánskému. Tak ako všetci hybatelé rezonance, aj Klánský hral v Anežskom kláštore, na koncertný nástroj firmy C. Bechstein.

Klánský si podľa mňa zostavil program veľmi vhodný pre tento typ podujatia a zároveň taký, v ktorom mohol dobre predviesť svoje silné stránky. Voľbou programu tiež výborne podčiarkol komorný, osobný charakter koncertov tohto koncertného cyklu – a treba tiež poznamenať, že šlo o skutočne príjemné počúvanie. Lukáš Klánský zahral diela Wolfganga Amadea Mozarta, Jana Václava Huga Voříška, Felixa Mendelssohna-Bartholdyho, Roberta Schumanna a Fryderyka Chopina.

Klánský otvoril recitál dvomi drobnými skladbami Wolfganga Amadea Mozarta: Fantáziou d moll KV 397 a Rondom D dur KV 485. V oboch preukázal zmysel pre štýl a obzvlášť premenlivú fantáziu pritom vystaval naozaj starostlivo. V brilantných pasážach tejto skladby som možno očakávala trochu delikátnejší úhoz, celkovo však pojal Klánský túto skladbu presvedčivo: najmä rozjasnené záverečné Allegretto. Podobne si potom počínal aj v nasledujúcom Ronde, ktoré sa mu podarilo vykresliť ako odľahčenú, optimistickú kompozíciu.

Voříškova Fantazie dobre ilustruje dobu, v ktorej tento skladateľ tvoril: doznieval klasicizmus, dominanciu si však už získaval emotívnejší romantizmus. Aj Lukáš Klánský k dielu zaiste pristúpil s touto myšlienkou. Výrazové prostriedky volil totiž podľa mňa veľmi adekvátne k danému štýlu. Zaujal ma pritom predovšetkým v prehľadných, prostých miestach, ktoré dokázal podať s dostatočnou invenciou. V niektorých úsekoch s hustejšou faktúrou mi ale azda trochu prekážala nie vždy dokonalá artikulácia, ktorá mala za následok nižšiu zrozumiteľnosť niektorých úsekov. Takisto by som sa možno prikláňala k striedmejšej pedalizácii: to je ale v tomto prípade azda len vecou vkusu.

Variations sérieuses patria k obľúbeným kusom od Mendelssohna-Bartholdyho, ani zďaleka ich však nemožno označiť za opočúvané. Na interpretáciu Lukáša Klánského som sa preto tešila: a musím povedať, že práve v tomto kuse sa začalo naplno ukazovať, akým zvukom a technikou Klánský disponuje. Mnohé momenty, najmä tie v basovom registri, zneli plno a farebne, takisto dobre vyzneli aj lyrickejšie momenty. Klánský v tomto diele, myslím si, využil možnosti nástroja znamenite.

Lesné scény Roberta Schumanna sú síce cyklom drobných skladieb, ponúkajú však dostatok priestoru na interpretovu nápaditosť a využitie širokej škály výrazových prostriedkov. Názvy skladieb by nás mohli viesť k očakávaniu trochu naivného, popisného cyklu. Opak je však pravdou: Schumann profiluje skladby veľmi neokázalo, bez zbytočne úzkej väzby na mimohudobný program. V podaní Lukáša Klánského bola každá zo skladieb krátkym „exkurzom“ do inej výrazovej a náladovej roviny. Oceňujem pritom, že Klánský vystaval cyklus naozaj rozmanito, zároveň ho ale udržoval v jednotnej, až intímnej atmosfére. Najviac ma opäť zaujali lyrickejšie časti, kvalitne a s citom však boli zahraté aj extrovertnejšie kusy, napríklad Hostinec.

Záver bol venovaný Chopinovi: jeho dvom nokturnám a slávnej Barkarole. Už v prvom Nokturne F dur op. 15 č. 1 interpret ukázal, že krehkú chopinovskú poetiku má tak povediac „v krvi“. Dojem prirodzeného, nenúteného muzicírovania pretrval aj v Nokturne H dur op. 32 č. 1. V Barkarole potom Lukáš Klánský predviedol pekne vedené pôvabné kantilény a veľa zvukovo pôsobivých miest. Opäť mi ale niektoré viacvrstvové úseky pripadali trochu neprehľadné.

Posledný koncert tohtoročného cyklu Hybatelé rezonance bol plný krásnych momentov, kvalitnej klavírnej hudby a veľmi osobitej atmosféry. Verím, že si tieto atribúty zachová aj do budúcna.

Foto: Zdeňka Hanáková