„V Siegfriedovej idyle Villaume odkryl všetky farby sugestívnej Wagnerovej orchestrácie.“

„V polohe neskororomantickej hudobnej poetiky nemá Villaume seberovného.“

„Dirigent neostal svojej povesti inšpiratívneho umelca a znamenitého orchestrálneho znalca nič dlžný.“

V piatok, 27. novembra 2020 to bol pre Slovenskú filharmóniu i prítomné, hoci markantne preriedené obecenstvo, doslova sviatočný deň – po viac ako troch rokoch do Bratislavy zavítal a za pult orchestra sa znova postavil jeho bývalý šéfdirigent Emmanuel Villaume.

Pôvodne mala pod jeho vedením na plánovanej dvojici abonentných koncertov zaznieť monumentálna 5. symfónia Gustava Mahlera, no koronová pliaga, ktorá už od marca tohto roku neúprosne deformuje programový profil Slovenskej filharmónie, tento zámer prekazila. Villaume, ako dôverný znalec skladateľského diela veľkého rakúskeho symfonika, by týmto počinom nadviazal na svoju pamätnú mahlerovskú interpretačnú éru v SF, ktorá dodnes rezonuje v ušiach i v mysliach filharmonického orchestra i publika. Mahlerovou 3. symfóniou sa umelec v júni 2017 s Bratislavou definitívne rozlúčil, hoci už rok predtým svoj šéfdirigentský post po úspešnom sedemročnom pôsobení opustil. Nasledovala dirigentova vedúca pozícia v Pražskej komornej filharmónii a pravidelná séria vystúpení v newyorskej Metropolitnej opere, pre ktorú sa Emmanuel Villaume v krátkom čase stal jedným z najviac profilujúcich majstrov taktovky.

V súvislosti s Mahlerom si dovolím malú vsuvku: Keď v roku 2018 hosťovala na Bratislavských hudobných slávnostiach s Mahlerovou 2. symfóniou Česká filharmónia so svojím novoustanoveným hudobným riaditeľom Semyonom Bychkovom, bol to pre prítomných nezabudnuteľný poslucháčsky zážitok. Bychkov tvaroval toto epochálne dielo ako veľkolepý zvukový konštrukt, mal pod kontrolou všetky jeho zákutia, hudobný proces pôsobivo gradoval až do fascinujúceho záverečného vyvrcholenia. Výsledkom bola majestátna, no chladná hudobná architektúra. Villaumovo podanie tejto symfónie dva roky predtým nemalo presnú, akoby vopred stanovenú vývojovú trajektóriu, bolo však presiaknuté človečinou; chvíľami sa vzopínalo do neočakávaných erupcií, potom zasa náhle upadalo do bezodných mahlerovských priepastí, spontánne napredovalo a keď v piatej časti dospelo do dojímavého apokalyptického záveru, sledovali sme podmanivý a cappella vstup zboru so zatajeným dychom. Dodnes mám túto mimoriadnu hudobnú kreáciu v pamäti.

Villaumovo filharmonické hosťovanie bolo tentoraz iné. Z pôvodného zámeru ostala v koncertnom programe iba Mozartova Symfónia č. 29 A dur, KV 201, kým Mahlera,z pochopiteľných dôvodov, nahradili rozsahom i obsadením menej náročné diela, ktoré sme z dirigentových predchádzajúcich koncertných vystúpení už čiastočne poznali. Úvodom zaznela predohra k Beethovenovej opere Fidelio, tá posledná zo štvorice predohier, ktoré skladateľ k svojmu jedinému opernému dielu napísal (málokto vie, že tú prvú s názvom Leonóra 1, komponoval Beethoven pre premiéru opery v pražskom Stavovskom divadle a jej partitúra sa našla až po autorovej smrti). Nemožno zazlievať dirigentovi, že pre interpretáciu oboch skladieb prvej polovice koncertu (Beethovena i Mozarta) volil miestami rýchlejšie tempá a ostrejší dynamický profil. Pôst verejných produkcií trvá už pridlho a nahromadená energia sa z dirigenta i orchestra potrebuje dostať von. Zato v trojici skladieb, ktoré zazneli po prestávke, to už bol Villaume, ktorého interpretačný naturel dôverne poznáme.

V Siegfriedovej idyle odkryl všetky farby sugestívnej Wagnerovej orchestrácie, a diskrétne, bez zbytočnej sentimentality, sa pohrával s jemným melancholickým charakterom skladby. V tejto polohe vyhranenej neskororomantickej hudobnej poetiky (Brahms, Wagner, Mahler) nemá Villaume, pri všetkej úcte k iným dirigentským kreáciám, seberovného. Náš orchester túto výpoveď pochopil a adekvátne reagoval na jeho gestá. V záverečných dvoch dielach tentoraz francúzskej proveniencie, v Debussyho notoricky známej miniatúre Svit luny (v orchestrálnej transkripcii Andrého Capleta) a v baletnej suite Moja matka hus Maurica Ravela, to už bola pohodová demonštrácia dirigentovej kompetencie a jeho výsostného interpretačného majstrovstva.

Emmanuel Villaume neostal svojej povesti inšpiratívneho umelca a znamenitého orchestrálneho znalca ani pri svojom zredukovanom bratislavskom vystúpení nič dlžný. Ostáva dúfať, že na jeho ďalšie hosťovanie v našom meste nebudeme musieť čakať ďalšie tri roky.

Foto: Jan F. Lukáš