„Jednou z dôležitých snáh Klang Systematiek je to, že premýšľajú nad uchopením koncertnej situácie.“

„Z AchaB nevzniká mozaika, ale organizmus s komplexnými väzbami, kde sa jednotlivým zložkám stierajú ich hranice.“

„Sopránový part sa v Io stáva extrémnou etudou na prácu s dychom.“

Klang Systematiek a jeho protagonista Gareth Davis predstavili v utorok 4. novembra druhý zo svojich pražských projektov. Do Divadla X10 situovali dve pomerne rozsiahle diela Nicola Saniho a Luigiho Nona a okrem iného tak ponúkli porovnanie hudobnej reči dvoch talianskych autorov.

Klarinetista Gareth Davis sa v Prahe už doteraz objavoval pomerne pravidelne, teraz však jeho pôsobenie dostalo konkrétnejšie obrysy. S platformou Klangfield odštartoval koncertnú sériu v septembri a nadviazal tak na niektoré predošlé projekty, napríklad na uvedenie Stockhausenovho Aus den sieben Tagen z roku 2022. Dramaturgia sa zatiaľ javí byť rozmanitá a vybraná aj s ohľadom na to, čo v pražskej koncertnej ponuke chýba. Obsahuje hudbu, ktorá si vyžaduje trochu viac výpravy než bežne umožňuje „komunitná“ komorná scéna. Nejde ani tak o obsadenie (to ostatne zostáva neraz dosť skromné, nejde o orchestrálne kusy), skôr o interpretačnú ale aj produkčnú náročnosť a o ambíciu sprostredkovať komplexné, moderné zážitky.

Na novembrovom koncerte uviedol súbor Klang Systematiek cyklus AchaB I–III od Nicolu Saniho a Io, framento dal Prometeo Luigiho Nona. Ak teda hovoríme o obsadení, v Divadle X10 sme pred sebou tentokrát mali celkom zaujímavú zostavu. Inštrumentalisti boli len dvaja – na klarinety, basový a kontrabasový, hral Gareth Davis (v AchaB ako sólista), na basovú flautu Daniel Havel. Rovnocenným partnerom im bola živá elektronika (Alvise Vidolin). V Nonovi sa potom pridáva vokálna zložka (Canticum Ostrava a sólistky Livia Rado a Maria Eleonora Caminada). Interpretov teda nebolo zas tak veľa – rôznorodosť použitia nástrojov, respektíve hlasov a možnosti elektroniky však viedli k veľmi mnohovrstevnému zvukovému výsledku.

Jednou z dôležitých snáh Klang Systematiek je to, že premýšľajú nad uchopením koncertnej situácie. Nejde ani tak o fakt, že svojich poslucháčov necháva sedieť aj na vankúšoch okolo celého pódia, hoci aj ten k celku prispieva. Protagonistom sa ale hlavne naozaj darí vytvoriť imerzný zážitok, nejde o „frontálnu“ prezentáciu, publikum je zahrnuté do vytváraného zvukového okolia. Skvelú prácu pre tento efekt spravili protagonisti v rámci použitia elektroniky a osemkanálu rozmiestneného vôkol auditória. Zvuk a priestor sa zrazu stávali oveľa príbuznejšími dimenziami než obvykle.

Ako prvý zaznel cyklus AchaB I–III pre basklarinet a kontrabasový klarinet, živú elektroniku a osemkanálovú zvukovú difúziu. Skladateľ sa v diele inšpiruje románom Moby Dick a klarinetistu poeticky označuje za „moderného kapitána Ahaba – osamelý, pátrajúci hlas v nesmiernom elektronickom mori“. Skladba ale dobre funguje aj bez tejto programovej metafory. Klarinetista je zreteľne postavený do rôznych situácií. Niekedy dominuje a elektronika je skôr pozadím, inde dianie v podstate ovláda a elektroniku priamejšie ovplyvňuje, niekde sú akustická a elektronická zložka dokonca v konflikte. Rada by som teda zdôraznila, že aj keď sú party pre klarinety napísané ako náročné a virtuózne, rolu sólistu, aj keď o niečo latentnejšie, tu preberá aj živá elektronika. Je to teda vlastne určitý typ komornej hudby. V tej je pritom jednou z najdôležitejších podmienok interakcia: a tá sa Alvise Vidolinovi darila výborne.

AchaB I–III je plný prvkov, ktoré by sme mohli označiť za rozšírené techniky. Povedala by som však skôr, že Nicola Sani proste používa nástroj a všetko, čo dokáže. Nie je to horúčkovité hľadanie nového zvuku, ale očividne cielená práca orientovaná na výsledok, farbu, ale aj dynamickosť celku. Napríklad artikulačné detaily totiž „linku“ často priamo tvarujú. Jednotlivé zložky sa tak začínajú zlievať do funkčnej symbiózy, kde sa artikulácia či drobné zvukové detaily premietajú do kinetiky, tvaru, priebehu celku. Gareth Davis je pre takýto typ skladby ideálnym interpretom. S nástrojmi je totiž absolútne prepojený a do prepleteného systému hudobných zložiek tak pridáva ešte aspekt akejsi telesnosti. Celkový dojem z prevedenia by sa dal charakterizovať ako mystický, strhujúci, azda až pohlcujúci. Protagonisti okolo seba vytvárajú vlastný svet, vlastné prostredie utkané zo zvukov a času. Pristihla som sa preto, že o diele uvažujem ako o nejakom novom Gesamtkunstwerku. Nespája síce všetky umenia, spája však dimenzie a prvky rôznych pováh – a to tak, že z nich nevzniká mozaika, ale organizmus s komplexnými väzbami, kde sa jednotlivým zložkám stierajú ich hranice.

Io, frammento dal Prometeo je fragmentom zo scénického diela Prometeo. Tragedia dell’ascolto talianskeho velikána Luigiho Nona. Ide pritom už o diela z jeho neskorého tvorivého obdobia – kontemplatívneho, zraniteľného, vnútorne ale veľmi intenzívneho. Názov fragmentu Io sa dá prekladať ako „ja“. Okazuje však ale aj na mýtickú princeznú Io, do ktorej sa zamiloval Zeus (uvedeniu tak predchádzal aj krátky poučný exkurz do gréckej mytológie). Dielo je stíšené, zároveň ale exponované. Nono v ňom nepracuje s veľkými gestami, v dynamike nezriedka predpisuje ppppp, do hudobného toku často zaraďuje ticho, čím ešte narušuje linearitu a sťažuje uchopenie priebehu. Myslím, že práve na celkovom rozvrhu, tektonike a následnosti úsekov by sa v rámci interpretácie ešte trochu pracovať mohlo. V statických častiach sa súvislosť nedarilo udržať úplne presvedčivo.

Zvukovo sa v diele stretávajú tri roviny – inštrumentálna (basová flauta a kontrabasový klarinet), vokálna (miešaný komorný zbor a dve sopranistky) a elektronická (živá elektronika). Dianie pritom riadili dvaja dirigenti, zbormajster Jurij Galatenko a Marco Angius, partitúra toto riešenie ale priamo nevyžaduje. Zložky často pôsobia dosť oddelene, nevytvárajú si úzke vzťahy, skôr koexistujú. Napríklad momenty, v ktorých sa vokálne linky premietajú do elektroniky, sú preto dosť výrazné: aj tu je to však skôr echo než priamy dialóg. Najviac spolu interagujú basová flauta a klarinet. Tie sa často stretávajú v zvukovo pôsobivých plochách, ktoré vyrastajú z jedinečných registrov nástrojov. Aj v Prahe sa tento efekt daril. Daniel Havel a Gareth Davis dostáli svojim roliam výborne aj vďaka evidentne precíznemu uchopeniu detailov partitúry. Mimochodom, samostatnosť zložiek je podporená aj ich rozmiestnením v priestore, ktoré Nono predpisuje. V Divadle X10 bolo dodržané, vzdialenosti medzi protagonistami však neboli tak veľké, ako vidíme na niektorých dobových záznamoch.

Asi najvýraznejšou zložkou ale zostáva tá vokálna. Už pre zbor, hlavne jeho ženskú časť, sú predpísané náročné polohy s vysokou tessiturou. Zvlášť v spojení s nízkou dynamikou a tým, že sa zvukovým ideálom stáva rovný tón, ide o náročnú úlohu. Canticum Ostrava podalo obdivuhodný výkon. Nevyhli sa im určité nepresnosti (napríklad v intonácii v zmienených náročných polohách), v rámci celku však pôsobili ako dostatočne nosný prvok. Kompaktnejšie znela mužská časť zboru, vzhľadom k povahe partov je to ale asi prirodzené. Zvláštnu pozornosť si potom zasluhujú obe sopranistky. Viac „stratosférických“ polôh – do g3 – mala v parte Maria Eleonora Caminada. Pozoruhodné bolo predovšetkým to, že aj v najvyšších držaných tónoch dokázala myslieť na dynamické nuanse, odlíšiť stupne piana či mieru vibrata. Part sa teda okrem iného stáva extrémnou etudou na prácu s dychom. Ľahko sa z toho stane karikatúra, Caminada aj Livia Rado ale ostávali sošné, odosobnené, mytologicky tajomné. Navyše sa k sebe dobre hodili aj farbou hlasu, Livia Rado bola miernym zjemnením.

Po vypočutí takéhoto večera má poslucháč pocit, že bol svedkom niečoho ambiciózneho, nevšedného. Uvážme, že takto závažné diela Nona ale aj mnohých iných autorov je v Prahe počuť zriedka (samozrejme ale nie nikdy, viď „zásadné“ projekty z dielne Ostravského centra nové hudby alebo počiny Prague Offspring). Klangfield je tak rozhodne vítaným a predovšetkým kvalitným prírastkom na našej scéne.

foto: Olga Džulajová