„Autori sledujú istý transformačný moment, kedy v šelme zostáva kus ženy a v žene kus šelmy.“

„Niektoré kombinácie a juxtapozície sú vlastne absurdné; dianie, hlavne v druhej časti, nemožno vnímať príliš lineárne.“

„Všeobecne stavia Hora hudobný tok, takmer nepretržite prezentovaný inštrumentalistami, pomerne často na princípoch repetovania.“

Niekam na pomedzie reality a snu vzal Orchestr Berg svoje publikum vďaka aktuálnej sérii predstavení titulu Předřeč šelmy. Toto dielo skladateľa Petra Horu a režiséra Jiřího Adámka Austerlitza zaznelo v premiérach 8. a 9. septembra v komornom priestore divadla Alfred ve dvoře. Sugestívne, hodinu trvajúce predstavenie necháva dosť priestoru predstavivosti. Zároveň má však dosť pevné základy na to, aby dokázalo diváka zasiahnuť. 

Je skoro tradíciou, že Orchestr Berg ponúka po letnej pauze nejaký scénický počin, pripravovaný v koprodukcii. Pred dvomi rokmi takto pripravil Stále stejný příběh s Eli a kol., rok predtým oceňované Tak tiše až so Spitfire Company. Tento rok sa vďaka Předřeči šelmy spojil s Boca Loca Lab. Nemá zmysel porovnávať, v kontexte dramaturgie Bergu to ale môže byť zaujímavé ohliadnutie. Předřeč šelmy je o niečo bližšie k prvému menovanému dielu – aspoň teda námetom, Stále stejný příběh totiž hlavne staval na pohybe, vokálna zložka v ňom prítomná nebola. Otázky vzťahu prírody a človeka však otvára aj súčasná inscenácia, aj keď nie tak priamočiaro, skôr je jednou z prítomných liniek. 

Petr Hora s Jiřím Adámkem Austerlitzem vytvorili Předřeč šelmy ako hudobné divadlo, v ktorom voľne nadväzujú na román Veriť v šelmy (v origináli Croire aux fauves). Jeho autorka, antropologička Nastassja Martin v ňom popisuje vlastnú skúsenosť, kedy ju počas výskumu na Kamčatke napadol medveď (Martin by možno skôr použila spojenie „keď sa s medveďom stretli“). V knihe okrem konkrétnych dejov popisuje hlavne svoje prežívanie, a to aj na pozadí animistickej viery v dušu a to, že ich v jednej bytosti ich môže prebývať viac. Hora a Adámek Austerlitz si z knihy vyberajú len niekoľko viet. Sledujú hlavne istý transformačný moment, kedy v šelme zostáva kus ženy a v žene kus šelmy, Petr Hora tiež popísal, že ho zaujala blízkosť smrti ako prerodu. Takisto sa podľa mňa do inscenácia prepísala snová, ale trochu obskúrna poetika románu. Předřeč šelmy je však každopádne potrebné vnímať maximálne ako voľnú inšpiráciu, v žiadnom prípade ako adaptáciu svojej predlohy. 

Nerada by som dielo popisovala skrze vlastné interpretácie príliš direktívne. Viac než inokedy som totiž mala pocit, že si každý v publiku nájde svoju rovinu toho, ako k dielo pristúpiť, a že je to prospešné. Napokon, aj na skúške, ktorú som mala možnosť vidieť, zaznelo, že inscenácia vznikala a postupuje „tempem snu“. Táto replika z „libreta“ vystihuje charakter výsledného tvaru vlastne veľmi dobre. Mnoho z toho, čo vidíme a počujeme, sa nedá presne a racionálne uchopiť a pomenovať. Niektoré kombinácie a juxtapozície sú vlastne absurdné; dianie, hlavne v druhej časti, nemožno vnímať príliš lineárne. Na subjektívne výklady teda zostalo priestoru viac než dosť. A možno ani nie na výklady, ale dojmy, pocity a vnímanie toho, čo s nami rezonuje. 

V polovici diela ešte šlo na základe textu rekonštruovať akýsi roztrieštený dej, alebo aspoň obrazy. Druhá polovica bola abstraktnejšia, oveľa viac postavená na pohybe (pohybová spolupráca Petra Hauerová) a neverbálnych hlasových prejavoch. Celkovo stavia réžia a scénografia (Petra Vlachynská) na už spomínanej estetike snu, možno vidiny, mýtu. Čím ďalej, tým sú obrysy rozostrenejšie a azda aj viac ponechané na vzájomných reakciách interpretiek a interpretov. Pôsobilo to na mňa, akoby sa ich „postavy“ ocitali v neznámych súvislostiach, učili sa v nich pohybovať sa… Ako dôležitý aspekt inscenácie som, aj vizuálne, vnímala kontrast prírody a civilizácie, zvieracieho a ľudského. Na scéne tak – mimoriadne efektne! – visia kamene, zároveň ale napríklad súbor sedí na plastových prepravkách. Takýchto prvkov potom pribúda. Atmosféru dotvárajú projekcie a light design (Pavel Havrda), ktorý sa tu stával dôležitým, v žiadnom prípade nie samoúčelným prostriedkom. Divadelná zložka priamo komunikuje s tou hudobnou, vlastne ju trochu nasleduje. Vzniká organický celok, účinný a veľavravný napriek tomu, že v ňom konkrétnych slov mnoho nepadne. 

Petra Horu dlhodobo zaujíma reč, jazyk, obzvlášť ich zvukové kvality. V Předřeči šelmy s týmito fenoménmi pracuje svojbytne, presvedčivo. Nie je to žiadny slepý experiment, ale cielená práca, hoci autorovi očividne stále nechýba fascinácia novými objavmi. Jazyk rozkladá, berie si z neho to najpútavejšie, zbavuje ho významov. Prostredníkmi tohoto procesu sa stávajú dve vokalistky, Anabelle Plum a Gabriela Vermelho. Hlasovo extrémne flexibilné umelkyne tu možno neboli v tak zreteľne virtuóznych polohách, ich party si však vyžadovali precíznosť a expresivitu zároveň, spolu s množstvom vzájomnej komunikácie. Zároveň boli nositeľkami trochu surového, až primitívneho elementu. Vendula Holičková a Barbora Mišíková predstavovali oveľa umiernenejší, civilnejší pól. Prednášali textové repliky, akési fragmenty. Na tie potom často nadväzovali Plum s Vermelho: a keďže bol text prednášaný pomerne neutrálne, boli to práve oni (a inštrumentálna zložka), skrze koho sa poslucháč mohol zorientovať vo výrazoch či azda priamo emóciách. 

Všeobecne stavia Hora hudobný tok, takmer nepretržite prezentovaný inštrumentalistami, pomerne často na princípoch repetovania. Z tých potom vznikajú väčšie bloky, vzájomne rôzne kontrastné, dynamikou, tempom, štruktúrou. Melodika je pritom skôr prostá. Niekedy má parametre signálnych prejavov, netreba si ale predstavovať zvukomaľbu. Aj pri veľmi „súčasnom“ zvuku si hudba zachováva veľa archaického, až rituálneho. Inštrumentálna zložka na mňa rozhodne pôsobila dejotvorne, vytvárala okolo hlavných protagonistiek prostredie, kontext. Pochváliť tak treba výsadok Orchestru Berg: hrali Gabriela Barillová (husle), Štěpán Drtina (violoncello), Martin Debřička (saxofon), Štěpán Janoušek (trombón), Jakub Švejnar (bicie). Všetci pritom mali predpísané aj party pre hlas. 

„Tempem snu“ sa dá evidentne dostať veľmi ďaleko: či už hovoríme o zážitku, ktorý titul poskytuje, alebo o širších súvislostiach toho, ako autori pracujú na priestore žánru hudobného divadla. Každopádne ide o skvelý počin, a to aj v kontexte jubilejnej sezóny Orchestru Berg.

Foto/zdroj: z představení - Karel Šuster, ze zkoušky - Martin Špelda