„Citácia Bacha bola do diela vsadená ako ten správny diel puzzle.“

„Do toho Ólafsson prechádzal klavírom ako po schodoch vytesaných na predtým neprechodnej skalnatej hore.“

„Obrovská variabilná a prispôsobivá dynamika z neho robila zbor s mnohými tvárami.“

Vo Viedenskom Musikvereine 3. mája odznel mimoriadny koncert Viedenských symfonikov. Klavírista Víkingur Ólafsson predstavil jedno z najnovších diel Johna Adamsa strhujúcim spôsobom, následne znela hudba Leonarda Bernsteina v dvoch rozdielnych podobách. Dirigent Lahav Shani sa ako chameleón dokázal prispôsobiť odlišným náladám a vyťažiť potrebné z oboch autorov.

Neustále kompozične činný John Adams tento rok odovzdal svetu svoj Tretí klavírny koncert After the Fall. Víkingur Ólafsson, ktorému bolo dielo venované, odohral premiéru v januáry v Davies Symphony Hall v San Franciscu. Adams vysvetlil, že After the Fall je odpoveďou na predošlé dielo jeho syna, No Such Spring. Má to však aj druhý vyznam – ako jeseň moderny a akási strata raja.

V jemných všeobjímajúcich sláčikoch Viedenských symfonikov sa ako dážď vyrojili nepravidelné tóny harfy a čelesty. Do toho Ólafsson vstupoval ako dieťa, ktoré rytmicky skáče do vytvorených mlák a špliecha tak nahromadené tóny okolo seba. V skladbe sa striedali pasáže organizovaného chaosu s precízne nasekanými minimalistickými repetitívnymi kaskádami. V diele mal klavirista málokedy miesto na vydýchnutie a bolo vidno, že je v neustálom napätí, no jeho ruky ako oddelené od hlavy dokázali premeniť toto napätie do pozoruhodného citlivého umeleckého prednesu. Citácia Prelúdia c moll z prvého cyklu Dobre temperovaného klavíra J. S. Bacha bola do diela vsadená ako ten správny diel puzzle, akoby to všetko predtým k nej smerovalo a akoby všetko po nej z nej vychádzalo. Sláčiky kolísali medzi dlhými napätými plochami a úsečnými frkmi. V závere orchester, v ktorom boli aj dve harfy a osem gongov, prskal malé mikroexplózie a dialo sa toho toľko, že bolo nemožné stratiť pozornosť. Napriek tomu som ale stále nemal pocit, že by v kompozícii nejakým spôsobom fungovala náhoda. Práve naopak, všetko malo svoje správne miesto a čas. Do toho Ólafsson prechádzal klavírom ako po schodoch vytesaných na predtým neprechodnej skalnatej hore. Dirigent Lahav Shani mal čo robiť, aby túto veľmi komplikovanú skladačku vyskladal podľa plánu, ale výsledok stál rozhodne za to. A tak ako začal ako dážď, tak aj odznel a dielo skončilo rozplynutím sa do ticha s poslednými kvapkami harfy. Ólafsson po mohutnom potlesku podčiarkol Bachov odkaz a zahral č. 12 z Goldbergových variácií. Tu predviedol citlivý prístup k hudbe J. S. Bacha, ktorý si John Adams na ňom tak cení. A keď potlesk neutíchal, bez okolkov nasmeroval svoje kroky ku klavíru a rozlúčil sa skladbou Le Rappel des oiseaux Jeana-Philippa Rameaua.

Po prestávke sa okrem Viedenských symfonikov na pódiu zaradili aj členovia veľkého zboru Singverein der Gesellschaft der Musikfreunde in Wien. Mohutným a hlasným vstupom perkusií, zboru aj orchestra sa začalo jedno z najznámejších diel Leonarda Bernsteina Chichester Psalms (Chichesterské žalmy). Orchester aj zbor veľmi dobre vystihli tanečne rytmický charakter prvej časti. Mladý sólista Viedenského chlapčenského zboru bol už od nástupu viditeľne veľmi nervózny. Nedá sa mu vyčítať, že niekedy táto prirodzená úzkosť mu niekedy narušila hlasový výkon. Bolo ale poznať, že pri dlhších pasážach sa dokázal odstrihnúť od sveta a v tej chvíli sa sálou ozýval síce krehko utiahnutejší hlas, ktorý o to viac rezonoval sálou popri veľmi tichom doprovode orchestra. Boli to práve autentické emócie, ktoré pridali jeho hlasu požadované zafarbenie. Za jeho chrbtom bolo okolo 150 muzikantov (vrátane zboru) a pred ním plná sála Viedenského Musikvereinu. Slovo, ktoré asi najviac definuje celkový pocit z jeho výstupu, je pokora.

Zbor vynikal veľmi dobrou výslovnosťou a napriek svojej veľkosti dokázal fungovať viac ako len „hlas davu“. Obrovská variabilná a prispôsobivá dynamika z neho robila zbor s mnohými tvárami. Vedel byť mohutným hlasom ľudstva, chladným no nežným spevom anjelov, ale aj hlasom súdiacim. V diele sa lokálne vyskytujú chvíle, keď spolu hrajú štyri violoncellá, poprípade iné malé skupiny nástrojov. Tieto malé ostrovy komorných zoskupení príjemne popretkávali a odľahčili dielo, ktorého veľkosť vedela poslucháča chvíľami prevalcovať.

Nasledujúce dielo bolo štýlovo rozdielne s úplne iným emočným pozadím, a to aj napriek tomu, že sa jednalo o toho istého skladateľa. Už prvé tóny Symfonických tancov z West Side Story spustili vlny líščích úškrnov medzi hráčmi aj v obecenstve. Lahav Shani nemal problém absorbovať muzikálovú tanečnú energiu a využiť ju v jazyku dirigenta. Dychy (najmä plechové) sú silnými tektonickými doskami diela a to pri hudbe s jazzovými prvkami nie je veľkým prekvapením. No napriek ich primárne odlišnému zameraniu do diela nepašovali zbytočnú „orchestrálnosť“ artificiálnej hudby. Práve naopak, domnievam sa že majú potenciál celkom autenticky zvládnuť mnohé bigbandové kompozície. Aj v predošlých skladbách, no najmä v tejto, mali perkusie veľa priestoru. Ten však využili veľmi hravo. Dynamicky, tempom aj akcentami, boli nenútené bez agresie a bez toho, aby pútali príliš veľa pozornosti. Hráči orchestra veľmi pozitívne prijali toto dielo a s entuziazmom interpretovali všetky neklasické prvky. Publikum tlieskalo v stoji a citeľne dlhšie, ako býva zvykom. Dalo tak najavo, že potlesk vychádzal z úprimnej radosti, vďaky a uznania.

Foto: Amar Mehmedinovic