„Cholodenkova hra bola chvejivá, neuchopiteľná, v detailoch si poslucháč mohol vychutnávať jej farebnosť“

„Vo forte má až kovovo prierazný tón.“

„V blízkej dobe se predstaví Pierre-Laurent Aimard či Alice Sara Ott.“

Klavirista Vadim Cholodenko 23. októbra otvoril cyklus Klavier im Mozart-Saal vo viedenskom Konzerthause. V dielach Ravela a Rachmaninova zaujal publikum technickou suverenitou, ale najmä originálnym hudobníckym zmýšľaním.

Pôvodom ukrajinský umelec na seba upozornil najmä ziskom zlatej medaily na Van Cliburnovej medzinárodnej klavírnej súťaži v roku 2013. Odvtedy je mladý klavirista oslavovaný ako jeden z najlepších klaviristov svojej generácie. Spolupracoval s významnými orchestrami (minulý rok debutoval s londýnskym Royal Philharmonic Orchestra), okrem sólovej dráhy sa venuje aj komornej hudbe, napríklad spoločne s Ensembles Spectrum Concerts Berlin. Na svojom viedenskom koncerte zahral Miroirs (Zrkadlá) a Sonatínu fis mol od Mauricea Ravela, v druhej polovici večera sa predstavil v prelúdiách Sergeja Rachmaninova: v slávnom Prelúdiu cis mol op. 3 č. 2 a Desiatich prelúdiách op. 23.

Klavírny cyklus Miroirs je jedným z významných Ravelových klavírnych diel a môžeme ho počuť relatívne často, hoci väčšinou nie v celku. Cholodenko podľa mňa naozaj dobre vystihol charakter tejto impresionistickej kompozície. Najmä v nízkej dynamike dokázal vytvoriť najrôznejšie odtiene, vnímavo pracoval s artikuláciou, s pedálom, hru si očividne užíval a tvoril. Nevdojak som si znovu a znovu spomínala na impresionistické maľby: aj Cholodenkova hra bola tak chvejivá, neuchopiteľná, v detailoch si poslucháč mohol vychutnávať jej farebnosť, celok zas bol väčšinou vystavaný ako jasnejší, konkrétnejší obraz. Asi najviac ma klavirista zaujal v posledných dvoch častiach: Šašova ranná serenáda (Alborado del gracioso) bola podmanivo rytmická, Údolie zvonov (Le vallée des cloches) cyklus v zádumčivejšej atmosfére uzavrelo. V Sonatíne fis mol si interpret takisto počínal veľmi dobre. V každom momente bolo cítiť, že sa naozaj „počúva“ a na to, ako postupuje, má vždy určitý dôvod. Niektoré miesta sonatíny mi pripadali trochu nevyartikulované, vo všeobecnosti na mňa ale dielo pôsobilo veľmi ladne a subtílne. Na to, že ide o mladého umelca, išlo veľmi vyzreté prevedenie a klavirista sa nenechal zviesť k prvoplánovej brilantnosti.

Druhá časť večera nás preniesla do úplne iného hudobného sveta. Klavírne prelúdia Sergeja Rachmaninova patria k najobľúbenejším dielam od tohto skladateľa, interpreti po celom svete si ich vyberajú pre ich efektnosť a romantické vyznenie. Tak ako pri Ravelovi, aj v prelúdiách hral Cholodenko veľmi nápadito a premyslene. Niektorým kusom jeho kreatívny prístup svedčal, napríklad štvrtému Prelúdiu D dur dodal citlivosť a spevnosť, Prelúdium Ges dur zas výborne vystaval a zaujímavo pracoval s jeho jednotlivými vrstvami. Iné prelúdiá však možno celkom nezodpovedali môjmu vkusu: najmä pochodové Prelúdium g mol bolo podľa mňa už trochu vyumelkované a viac by sa mi páčilo, keby ho interpret poňal trochu jednoduchšie. Cholodenko má vo forte až kovovo prierazný tón, ktorý dobre znie najmä v stredných polohách. V base, napríklad hneď v úvodnom Prelúdiu cis mol, však jeho tónu trochu chýbala hĺbka. Celé prevedenie však bolo na vysokej úrovni a jeho údernosti pridala aj drobná zmena poradia – veľkolepé druhé Prelúdium B dur zaradil klavirista až nakoniec.

Večer bol veľmi pútavým a interpretačne osobitým dôkazom toho, že si 32-ročný umelec pozornosť, ktorú mu odborná verejnosť venuje, bez akýchkoľvek pochybností zaslúži. Po Vadimovi Cholodenkovi sa rámci komorne ladeného cyklu Klavier im Mozart-Saal v blízkej dobe predstaví Pierre-Laurent Aimard či Alice Sara Ott.

Foto: Lukas Beck