„Spojením dobrej akustiky a skromnej priebojnosti orchestra jej hlas vynikal aj v tých najtichších chvíľach.“

„Petr Popelka dokázal zachovať vznešenosť a delikátnosť diela bez toho, aby sa opúšťal v burácajúcich pasážach.“

„Plechové dychy dokázali veľkou opatrnosťou podložiť najmä ironizujúce pasáže.“

Nedeľné dopoludnie 23. marca sa v Konzerthause rozozneli nástroje Viedenských symfonikov pod dôsledným vedením ich šéfdirigenta Petra Popelky. Úvodná krátka, no náročná Mozartova ária znela v podaní jedinečnej sopranistky Hera Hyesang Park ako oddychová skladba. Po nej Pražská symfónia ešte viac rozvinula spektrum Mozartovej hudobnej elegancie. Na záver koncertu odznela Mahlerova Štvrtá symfónia, v ktorej Petr Popelka dokonale spojil talent sopranistky s majstrovským umením symfonikov.

Ústup kastrátov a narastajúca popularita primadon mala vplyv aj na Mozartovu tvorbu. Okrem veľkých známych diel tvoril aj krátke izolované celky, ako práve árie. Bella mia fiamma, addio … Resta, o cara. Recitatív a ária pre soprán a orchester síce nenosí prívlastok Pražská, no Mozart ju v Prahe skomponoval počas jeho pobytu. Dielo venované Josefíne Duškovej má za úlohu prezentovať vokálne prednosti sólistky (podobne ako aj iné dobové árie), čo pre sopranistku Hera Hyesang Park nepredstavovalo náročnú úlohu. Pred pár rokmi sa o nej ešte hovorilo ako sľubnej a rastúcej osobnosti, dnes už je renomovaná sopranistka vystupujúca na pódiách veľkých kultúrnych centier. Prednedávnom vystupovala ako Pamina v Čarovnej flaute v New Yorku, v júni bude opäť k videniu v Des Moines Opera v Indianole (Iowa) ako Liška Bystrouška. Ária ladila perfektne na jej široký register. Spojením dobrej akustiky a skromnej priebojnosti orchestra jej hlas vynikal aj v tých najtichších chvíľach. Jej mimika a dramatické stvárnenie bolo tak autentické, že ste ani nemuseli rozumieť textu na to, aby ste porozumeli jeho významu. Dirigent Petr Popelka sa príliš nenamáhal, orchester ustrážil rytmicky a v dynamike sa mohol spoľahnúť na precíznu hru filharmonikov.

Symfónia D dur, nazývaná aj Pražská symfónia, vznikla naopak vo Viedni, no jej premiéra sa odobrala v Prahe. Dlhá introdukcia Adagio – Allegro (jej dĺžka pravdepodobne kompenzuje chýbajúce menuety) sa niesla v lahodne vyváženej harmónii orchestra. Melodické ozveny Mozartových predošlých diel diskutovali a tvorili vznešený celok, v ktorom sa nestrácal jediný nástroj. Petr Popelka dokázal zachovať vznešenosť a delikátnosť diela bez toho, aby sa opúšťal v burácajúcich pasážach. Sláčikové úsečné tóny boli jemne hlasnejšie ako dychy, čo vytvorilo príjemný pocit zvukovej podpory. Nasledujúce pokojnejšie Andante uviedli sláčiky vokálnou témou s veľmi opatrným zamatovým tónom a tento charakter si orchester počas celej vety udržal. Vo variačných diskusiách tému niekedy prevzal hoboj s veľmi nenúteným nasadením, no napriek tomu tak prierazne, aby sa v dynamickej hierarchii udržal na najvyššej pozícii. Posledná veta Finale. Presto sa rozbieha s haydnovským pohybom, no v pozadí počuť mozartovkú hravú živosť. Hráči na flaute si boli vedomí dôležitosti v melodickom vývoji. Ak začínali motivický dialóg, znelo to, akoby exemplárne ukazovali orchestru „takto sa to hrá“ a následne odovzdali motív ďalej. Petr Popelka nenechal žiaden nástup ani dynamiku bez dozoru a s obrovským nasadením držal kontrolu nad každou nástrojovou sekciou.

Mahlerova šesťdielna Tretia symfónia bola samotným skladateľom nazývaná „monštrom“ a o to viac bolo publikum prekvapené so snovou, štvordielnou Štvrtou symfóniou G dur. Jej veselý charakter sa blíži k dielam Haydna či Mozarta. Napriek tomu bol badateľný odlišný prístup Petra Popelky, ktorý do svojho dirigovania vložil väčšiu dramatickú vážnosť. Prvú vetu Bedächtig. Nicht eilen otvorili flauty pripomínajúce zvončeky a následne sláčiky rozvinuli detské melódie. Mahler nevytváral opakovania tém v rovnakých podobách, takže melódia, ktorá sa neskôr vrátila, dostala príznačné mystické, ponuré zafarbenie. To sa podarilo orchestru veľmi efektne podtrhnúť. Po radostnom vyvrcholení prvej vety, prichádza veta druhá In gemächlicher Bewegung. Ohne Hast, kde v sólových husliach skladateľ využil ladenie scordatura. V tomto prípade boli struny preladené o celý stupeň vyššie. To pravdepodobne malo za úlohu vytvoriť asociáciu s démonickým škrípaním, dotykom smrti. V strede vety zazneli veľmi žiarivé lesné rohy, ktoré prevzali melódiu do kaskádových pádov a následne ju veľmi ostro na nich nadviazala sólová trúbka. Celkovo plechové dychy (tuby ani trombóny v diele nie sú) dokázali veľkou opatrnosťou podložiť najmä ironizujúce pasáže. A keď viedli, namiesto prebíjania im orchester uvoľnil miesto, aby ich vyniesol do popredia. Tretiu vetu Ruhevoll (poco adagio) mali vo svojej moci prevažne sláčikové nástroje. Veľmi efektne zvýraznili kolísanie medzi durovou a mollovou tóninou. Veta končí anticipovaným finále, podobne ako veta prvá, no tentokrát sa stratilo v otvorenom konci mysticky ľadových sláčikov s hvízdavými drevenými dychmi. Posledná veta Sehr behaglich sa začala mäkkým hravým klarinetom a jeho melódiu si dychy následne vymieňali. Hera Hyesang Park pomalým krokom vstúpila na pódium a v podobnej melódii spievala text básne, ktorá pojednáva o detskej predstave neba. Po Mozartovi bola jej zmena v prístupe tiež veľmi výrazná. Bola menej opernejšia, no viac deklamujúca obsah textu. Okrem inštrumentálnych medzihier, ktoré Petr Popelka dával do výrazného kontrastu, sa orchester držal v dynamických zadných kulisách. Záver odznel takmer dostratena a Petr Popelka držal taktovku ešte pár sekúnd po poslednom tóne a donútil tak publikum vychutnať si doznievajúce emócie. Výrazný potlesk potvrdil, že viedenské publikum odišlo so spokojným pocitom kvalitného umeleckého zážitku.

Foto: Igor Ripak, ilustrační - archiv Hery Hyesang Park