„Pomalé sláčiky na hranici naliehavosti a smútku vyplnili studený priestor chrámu.“

„Simona Šaturová úspešne skombinovala pocit hnevu z odmietnutej lásky s lyrikou smútku, ktorý postava Elettra zažíva.“

„Akustika chrámu a zároveň jej citlivé podanie spolu vytvárali zvukový závoj, ktorý zjemnil aj tie najostrejšie tóny.“

Hudobný festival Znojmo má za sebou 21. ročník. Záverečný koncert festivalu, ktorý sa konal 27.7. 2025 v kostole sv. Mikuláša bol venovaný hudbe Josepha Haydna a Wolfganga Amadea Mozarta, s krátkym inštrumentálnym predelom od Františka Xavera Richtera. Hráči Silentium! Ensemble, dirigovaní Tomášom Netopilom, svojím sebavedomým prejavom potvrdili svoje miesto medzi špičkami súborov starej hudby. Slovenská sopranistka Simona Šaturová bola skutočným šperkom tohoto  festivalového zakončenia. Jej hlas a prirodzené vystupovanie boli ideálnym zlúčením elegantnej profesionality s decentným a úprimným precítením.

Ruch ľudí v chráme a jeho dlhé ozveny prerušil potlesk divákov, ktorý privítali SILENTIUM! Ensemble s dirigentom Tomášom Netopilom. Do následného ticha vnikli charakteristickým mollovým úvodom vety Adagio Sinfonie No. 34 d minor Josepha Haydna. Pomalé sláčiky na hranici naliehavosti a smútku vyplnili studený priestor chrámu. Allegrom naopak vytrhli diváka z pochmúrnosti. Úvodné široké intervaly a krátke frázy preniesli diváka do operného prostredia. V nasledujúcom Menuete súbor ukázal silný zmysel pre rytmický cit v delikátnych synkopách. Ľahkosť artikulácie v energickej časti Presto assai bola počuteľná aj v tejto silnej kostolnej ozvene. Tomáš Netopil mal hráčov pod kontrolou. V náročných častiach sa svojím expresívnejším dirigovaním vtlačil do periférneho videnia každého hráča, čím nedal priestor žiadnej nepozornosti.

Haydnova hudba znela aj naďalej, tentokrát z jeho neskoršieho obdobia. Scena Berenice „Berenice, che fai?, Hob.XXIVa:10 je jedna z najlepších dramatických scén, ktoré Haydn napísal. Sopranistka Simona Šaturová vstúpila do diela s prierazným dramatickým tónom, ale bez prehnanej teatrálnosti. Ak človek nerozumel textu, mal dve možnosti. Buď sa díval na tvár sólistky, alebo sa započúval do dialógu, ktorý viedla so súborom. Hráči jej totiž buď odpovedali, alebo melódiou imitovali textový význam. A ten sa dal z jej tváre priam čítať.

Po prestávke sa publiku prihovoril starosta Znojma František Koudela a aj prezident festivalu Jiří Ludvík. Ten okrem poďakovania dal divákom aj zopár informácií k budúcemu, ešte veľkolepejšiemu ročníku festivalu. Rok 2026 je pre Znojmo okrúhle výročie, keď oslavuje 800 rokov od svojho založenia a Jiří Ludvík má v pláne na túto udalosť festivalom príznačne reagovať.

Následne sa publikum mohlo opäť započúvať do hudby, tentokrát hudby W. A. Mozarta. Ária Elettry „Idol mio, se ritroso“ pochádza z opery Idomeneo. Simona Šaturová úspešne skombinovala pocit hnevu z odmietnutej lásky s lyrikou smútku, ktorý postava Elettra zažíva.  Jej hnev je však stále racionálny, nie zúrivý, a aj ostré a vysoké tóny dokázali príznačne znieť s teplým tónom. 

Ária Gabriela „Nun beut die Flur das frieche Grün“ z oratória Stvorenie bol posledný návrat k dielu Haydna. Táto oslava tretieho dňa stvorenia priniesla príjemný dramaturgický kontrast. Pozitívne ladená chvála prírody v podaní Simony Šaturovej znela ako vzdanie vďaky aj úcty k novovytvorenému umeleckému dielu stvoriteľa. Akustika chrámu a zároveň jej citlivé podanie spolu vytvárali zvukový závoj, ktorý zjemnil aj tie najostrejšie tóny. So súborom znela  vyvážene a vzájomne si dokázali uvoľniť dynamický priestor podľa potreby. 

Časť Andante väčšinou pôsobí ako odľahčenie, často medzi náročným Adagiom a záverečným Prestom. Andante F. X. Richtera zo Sinfonia con fuga g moll tu v tomto prípade poslúžilo podobne – ako inštrumentálne intermezzo medzi vokálnymi skladbami koncertu a pred záverečným dielom. Hravé krátke frázy sláčikov s čistými melódiami pretkávalo čembalo presne ako hodinky. Aj v tomto stredne rýchlom tempe sa zdalo, že sa skladba nezastaviteľne rúti a nič jej nedokáže zabrániť v chode. Napriek dlhým ozvenám sa artikulácie nestratili a Tomáš Netopil obdivuhodne udržal jemnosť, ktorá by sa bez adekvátneho citu mohla ľahko stratiť v strojovej interpretácii.

Na záver koncertného večera a samotného festivalu znelo opäť dielo W. A. Mozarta, malý koncert pre soprán (pôvodne pre kastráta Venanzia Rauzziniho), moteto Exsultate, jubilate, K. 165. Sakrálna skladba má silný operný charakter a je ideálna v dramaturgii, ktorá balancuje medzi opernou drámou a náboženským obsahom. Simona Šaturová sa prejavila s väčšou dramatickosťou a vysypala z rukávu kvality, ktoré počas večera držala skrátka. Hneď Exsultate jubilate vyrazila dych väčšou dynamikou a ťažším tónom vo vysokých polohách. V introspektívnom Fulget amica dies sa vrátila k jemnému výrazu, ale naďalej si držala prirodzený silnejší operný afekt. V tretej vete Tu virginum corona prešla do lyrickejšieho štýlu a s hravými sláčikmi spolu namaľovali publiku obraz plný pozitívnych farieb. Posledné Alleluja už štandardne prinieslo väčšie tempo a vyššiu interpretačnú náročnosť. Simona Šaturová nemala problém s intonáciou ani vo vysokých tónoch a ani nemala potrebu sa uchyľovať k virtuóznemu exhibicionizmu. Takpovediac zachovala dekórum koncertného večera, ktorý si držal antický šat s nenútenými sakrálnymi prvkami v jazyku opery.

Festival sa tak skončil pevne ukotvený v základoch hudobnej európskej tradície – v chráme, s hudbou Prvej viedenskej školy, nezabúdajúc ani na antické a ani na sakrálne vplyvy. Sopranistka Simona Šaturová sa v tomto hudobnom spektre pohybovala veľmi prirodzene a sebavedomo. SILENTIUM! Ensemble si naďalej zaslúźi miesto medzi kvalitnými súbormi starej hudby. Tomáš Netopil preukázal vysoký cit pre prácu s hudbou, ktorá so sebou nesie lyrický náboj.

Foto/ Libor Ondráček / Hudba Znojmo