„V každom tóne Zappovy hudby je cítiť, že jej autor skrátka len písal tak ako len on sám uznal za vhodné.“

„Orchestr Berg pod vedením svojho dirigenta Petra Vrábla podal skutočne veľmi presvedčivý, živý výkon.“

„Skladba pre speakra a komorný orchester je svojho druhu melodramom, kde hráči z orchestra kladú otázky speakrovi, stelesňujúcemu učiteľku, respektíve skúšajúcu.“

Hoci je Orchestr Berg známy svojou invenciou a nekonvenčnými koncepciami, prvý koncert ich devätnástej sezóny bol, aspoň pre mňa, predsa len ešte o niečo vzdialenejší tomu, na čo sme si u telies venujúcim sa „vážnej hudbe“ zvykli. Večer 11. marca v Divadle Archa totiž ansámbel venoval jednému z najpozoruhodnejších zjavov hudobnej scény 20. storočia, Frankovi Zappovi. Otvorene ukázal, že hranice, vytyčované najmä medzi jednotlivými žánrami, môžu byť celkom zaujímavé práve vtedy, ak sa prekročia.

Multižánrovosť pritom rozhodne nie je žiadnou novinkou: najrôznejšie fúzie či crossovery sú dnes vlastne celkom bežnou súčasťou umeleckej produkcie vo všetkých jej sférach a úrovniach. Ak však môžem hovoriť za seba, vidím v týchto navonok netradičných spojeniach často veľký kus vypočítavosti, snahe za každú cenu zaujať, predať. Tento moment ale v Zappovej tvorbe nevidíme. V každom tóne jeho hudby je cítiť, že jej autor skrátka len písal tak ako len on sám uznal za vhodné a, ako výstižne zaznelo od Michala Nejtka, vlastne nič nebral príliš vážne. Možno práve v tejto priamosti potom spočíva pôsobivý, neuchopiteľný Zappov štýl, ktorý mohol ako inšpirácia poslúžiť aj autorom dvoch premiérovaných diel. Po prvýkrát v Česku zaznela skladba Zapp´art Régisa Campa, v svetovej premiére sme počuli kompozíciu Michala Nejtka Get Ready! (Thirty Questions), obidve istým spôsobom odkazujúce na Zappovo dielo. Okrem nich bol na programe výber skladieb samotného Franka Zappu v inštrumentácii Aliho N. Askina.

V troch blokoch, ktorými boli ohraničené premiérované kompozície, sme teda počuli Zappove G-Spot Tornado, Outrage at Valdez, Be-Bop Tango, Pentagon Afternoon, Aerobics in Bondage, The Dog Breath Variations + Uncle Meat a záverečnú Night School. Nemá asi celkom zmysel popisovať, aké rôzne inšpirácie či analógie k postupom známych skladateľov je v jednotlivých kusoch možné spozorovať. Niektoré sú použitím rytmických patternov blízke etnickej hudbe či minimalizmu, v iných sa Zappa prácou s časom a zvukovými možnosťami nástrojov približoval k estetike Novej hudby, v ďalších by sme mohli konštatovať jazzový či rock´n´rollový charakter. Dôležitejší je ale výsledok, ktorý je napriek zdanlivej nekonzistencii použitého materiálu maximálne funkčný, súdržný a podmanivý. Celkom iste aj vďaka hráčom: Orchestr Berg pod vedením svojho dirigenta Petra Vrábla podal skutočne veľmi presvedčivý, živý výkon. Zappova hudba mala v ich podaní naozaj chytľavý náboj, možno len občas sa zdalo, akoby sa ju predsa len, trochu na škodu veci, snažili „skrotiť“. Zvlášť treba spomenúť hráčov na bicie nástroje Martina Opršála, Blanku Šindelářovú a Štěpána Hona, ktorí boli obdivuhodne spoľahliví a koordinovaní aj v momentoch vyžadujúcich komplexnú „choreografiu“ pohybov medzi nástrojmi.

Ako prvá z premiér zaznela Zapp´art francúzskeho skladateľa Régisa Campa z roku 2003. Autor, ktorý študoval napríklad aj u Gérarda Griseyho, sa o svojej skladbe sám vyjadruje ako o „jazz-rockovej pocte veľkému Frankovi Zappovi“. V Zapp´art Campo pracuje skôr kratšími motívmi, ktoré sa rôzne vracajú, vzájomne prepletajú, zanikajú či naopak postupne vystupujú do popredia. Dielo stavia najmä na rytmike, energickom vyznení, naopak dynamika a odtiene zvukovosti až tak veľkú rolu nehrajú. Orchester Berg odprezentoval zaujímavo vystavanú kompozíciu precízne a úspešne tak viedol poslucháčov k vnímaniu rôznych postupov a premien v skladbe.

Viac ma však oslovila druhá premiérovaná skladba, Get Ready! od Michala Nejtka. Autor sa inšpiruje Zappovou skladbou Welcome to the United States, ktorej text vychádza z amerického imigračného dotazníku. Nejtek tento dotazník nahradzuje informáciami a „častými otázkami“ k skúške z českého jazyka pre žiadateľov o trvalý pobyt. Ak by vás teda znenie textu zaujímalo, skutočne stačí vyhľadať príslušnú webovú stránku: ja sama som neodolala a zisťovala, čo všetko z občas až tragikomicky vyznievajúcich otázok a údajov naozaj vychádza zo skutočnosti (oveľa viac, než som predpokladala). Skladba pre speakra (Tereza Marečková) a komorný orchester je svojho druhu melodramom, kde hráči z orchestra kladú otázky speakrovi, stelesňujúcemu učiteľku, respektíve skúšajúcu. Hudba často dokresľuje, prípadne ironizuje rozpoloženie učiteľky, ktorá striedavo podlieha zlosti, zúfalstvu či rezignácii; samostatnejšie sa rozvíja v inštrumentálnych intermezzách a vo gradovaných úsekoch v druhej polovici diela. Centrom včerajšieho prevedenia bola rozhodne skvelá Marečková, ktorej táto úloha padla ako uliata a svojim výkonom dianie na pódiu absolútne ovládla. Aj vďaka nej vynikol zvláštny pôvab momentov, v ktorých voči sebe Nejtek napríklad staval triviálne otázky, úradnícky nezmyselne komplikované odpovede a zdanlivo veľmi závažné hudobné myšlienky, čím potom dosiahol až odzbrojujúco absurdné roviny. Pre mňa naozaj očarujúci zážitok na pomedzí žánrov a zvyklostí.

Otvárací koncert Orchestru Berg tak bol na štandardne vysokej úrovni, bavil, naviedol k zaujímavým pohľadom a myšlienkam a hlavne bol opäť v tom najlepšom slova zmysle iný ako šedý, ustráchaný, komfortný priemer. A to je v podstate azda všetko, čo si od koncertov, na ktoré prichádzam, želám.

Foto: Orchestr Berg