„Považujem za podstatné, aby sa hráči ´nestiahli´ ani vo chvíľach, keď dynamika a výrazovosť diela už celkom nezodpovedajú tomu, čo môžeme z klasického repertoáru mať zafixované ako ´pekné´.“

„Zoskupenie publikum skladbou spoľahlivo viedlo tak, aby si túto trošku drzú kompozíciu vychutnali.“

„Nič však neprehnali, a tak dostal Šostakovičov opus okrem náboja a vášne aj logický ťah a funkčnú výstavbu. Pre mňa vrcholné číslo koncertu.“

Až cez štyri storočia previedlo 23. apríla Beethoven Trio Bonn publikum v kostole sv. Šimona a Júdu. Na koncerte zaradenem do komornej rady Symfonického orchestru hl. mesta Prahy FOK totiž toto klavírne trio zahralo diela Pavla Vranického, Felixa Mendelssohna-Bartholdyho, Dmitriho Šostakoviča a v českej premiére aj skladbu súčasného francúzskeho autora Régisa Campa.

Beethoven Trio Bonn je uznávaným komorným ansámblom, ktorý pôsobí v zložení Mikhail Ovrutsky (husle), Grigory Alumyan (violončelo) a Jingsang Lee (klavír). Členovia súboru sú pritom aj aktívnymi sólistami: minimálne Ovrutsky je pražskému publiku dobre známy už len kvôli relatívne nedávnemu účinkovaniu s orchestrom FOK. V utorok sa toto teleso predstavilo ako veľmi muzikálne zoskupenie plné elánu, obľubujúce skôr expresívnejšie výrazové roviny.

Koncert otvorila rozjasnená klasicistická kompozícia Pavla Vranického – Klavírne trio č. 2 op. 32. Spevná, dôvtipne vystavaná trojčasťová skladba bola v podaní Beethoven Tria výrazovo príjemnou, optimistickou záležitosťou. Mala som však problém s balansom nástrojov: husle a čelo mali oproti mäkkému zvuku klavíru veľmi prierazný zvuk čo, násobené akustikou, znelo občas skrátka nevyrovnane. Zo všetkých čísel programu mi pritom práve Vranického Trio pripadalo interpretačne najmenej zaujímavé; hráči akoby si nedokázali vytvoriť čas a priestor na precíznejšie vytvarovanie tejto štruktúry.

Oveľa viac pristala z môjho pohľadu hráčom súčasná skladba v intenciách postmoderny, Swag! Od Régisa Campa. Napokon, ide o dielo, ktoré bolo súboru priamo venované. Swag! sa odvíja v pre skladateľa celkom príznačnom odľahčenom, až sarkastickom duchu, Campo si hrá s repetovanými motívmi, ostrými dynamickými kontrastmi, s kinetickou stránkou diela. Beethoven Trio zahralo skladbu veľmi presvedčivo. V takýchto kompozíciách považujem za podstatné, aby sa hráči „nestiahli“ ani vo chvíľach, keď dynamika a výrazovosť diela už celkom nezodpovedajú tomu, čo môžeme z klasického repertoáru mať zafixované ako „pekné“. To sa tomuto určite zoskupeniu podarilo a publikum skladbou spoľahlivo viedlo tak, aby si túto trošku drzú kompozíciu vychutnali.

Vynikajúco zahraným bolo aj Klavírne trio č. 1 c mol Dmitriho Šostakoviča. Už od prvých taktov bolo jasné, že Beethoven trio chápe hĺbku tejto skladby, hoci zároveň ostane pri spontánnom, extrovertnejšom výraze. Celkovo teleso pôsobilo, že sa lepšie cíti v exponovanejších rovinách: nič však neprehnali, a tak dostal Šostakovičov opus okrem náboja a vášne aj logický ťah a funkčnú výstavbu. Pre mňa vrcholné číslo koncertu.

Celú druhú časť koncertu potom vyplnilo Klavírne trio d mol op. 49 raného romantika Felixa Mendelssohna-Bartholdyho. Podobne ako v prvom čísle večera, aj tu mi trochu prekážal ostrejší zvuk sláčikov, chýbala mi aj určitá vzdušnosť celku, najmä v lyrických líniách, ktoré možno mohli byť stavané plynulejšie. V časti Scherzo: Leggiero e vivace sa potom vyskytlo aj viacero nepresných, nevyartikulovaných miest. Vynikajúcou však bolo záverečné Finale, prevedené veľmi suverénne, so sýtym, pútavým zvukom a celá interpretácia bola na nespochybniteľne dobrej úrovni. S pražským publikom sa trio rozlúčilo pôvabným prídavkom od Edwarda Elgara a vhodne tak ukončilo tento pestrý, energický večer.

Ilustrační foto: Beethoven Trio Bonn