„Každá zo skladieb bola špecifickým vyjadrením autora a hoci ide o študentov, smerovanie, je už v určitej miere cítiť u každého z nich.“

„Horká výborne odhaduje mieru strhujúceho baladizmu tak, aby neskĺzla do okázalého pátosu.“

„Slabihoudkovi sa verne podarilo zachytiť poetickosť, ktorú si s petrichorom možno spájať.“

Jeden z pravidelných koncertov z diel poslucháčov Katedry skladby HAMU, tentokrát orchestrálny, ponúkol v pondelok večer štyri pozoruhodné premiéry skladieb Bruna Cunhu, Jiřího Slabihoudka, Henricha Klimenta a Kateřiny Horkej. Kompozície mladých skladateľov zazneli v podaní Komornej filharmónie Pardubice, ktorú viedol Jan Bubák.

Tí, ktorí prišli 6. mája do Sálu Martinů, si pritom mohli vychutnať naozaj rôznorodú vzorku toho, ako sa momentálne na HAMU tvorí. Každá zo skladieb bola špecifickým vyjadrením autora a hoci ide o študentov, individuálny prístup, respektíve smerovanie, je už v určitej miere cítiť u každého z nich. Zážitok samozrejme v nemalej miere ovplyvnili aj interpreti. Orchester premiérované diela publiku predstavil väčšinou celkom spoľahlivo, za povšimnutie však stáli hlavne sólové výkony Kateřiny Bláhovej (violončelo) a Henricha Klimenta, ktorý sa ujal partu klavíru vo svojej vlastnej kompozícii.

Prvá bola na programe skladba dEus Bruna Cunhu (trieda Michala Rataja). Zaujímavou inšpiráciou diela je tvorba extravagantnej brazílskej umelkyne Linn de Quebrada, z ktorej myšlienok je odvodený aj názov skladby: „Deus“ znamená po portugalsky Boh, obsahuje „Eus“, čo je množné číslo od zámena „ja“. Cunha v skladbe pracuje so živou elektronikou, ktorú stavia voči orchestru do rôznych rol: striedajú sa, prekrývajú, vzájomne dopĺňajú. Ich vzťahy a kontrasty medzi jednotlivými blokmi celku navyše zabezpečujú funkčnú výstavbu. Na úvod pritom Cunha stavia jasný, celkom jednoduchý motív, dianie sa ale postupne zhusťuje, „špiní“, získava nevšednú, možno až mystickú atmosféru. Tá sa však možno dala vykresliť o niečo presvedčivejšie: hráči sa mi na niektorých miestach zdali trochu opatrní.

Názov skladby Petrichor si jej autor Jiří Slabihoudek (žiak Hanuša Bartoňa) prepožičiava z prírodných vied: týmto termínom sa totiž mal opisovať jav, vôňa, ktorá vzniká, keď na pôdu zaprší po dlhom čase sucha. Z tohto fenoménu a dejov, ktoré sa s ním spájajú, potom autor vychádza aj v samotnej hudobnej štruktúre. Ide o veľmi citlivo koncipovanú skladbu, Slabihoudkovi sa verne podarilo zachytiť poetickosť, ktorú si s petrichorom možno spájať. Materiál a gestá sú vlastne v priebehu diela relatívne rovnaké, prosté, napriek tomu však väčšinou dokážu poslucháča viesť, udržať jeho pozornosť. Objavujú sa aj náznaky zvukomaľby, nie je však prvoplánová a hoci je dielo do istej miery programové, určite by fungovalo aj bez oboznámenia sa s mimohudobným pozadím. Kateřina Bláhová potom skladbu pozdvihla subtílnym, precíteným výrazom a celkovo výborným zvládnutím sólového čelového partu.

Po prestávke zaznel výber z cyklu Živly pre klavír a orchester od Henricha Klimenta (žiak Juraja Filasa). Celok tvoria štyri časti, každá reprezentuje jeden živel a zároveň ľudský temperament (melancholik, sangvinik…), ktorý sa s daným elementom zvykol spájať. V pondelok sme počuli prvú polovicu cyklu, časti Terra a Aer. Spomedzi všetkých uvádzaných skladieb mali Klimentove kusy takpovediac „najtradičnejší“ charakter: či už v zmysle použitej súzvukovosti alebo motivicko-tematickej práce. Vyznievali jednoducho, nezaťažene, v určitých ohľadoch nemali ďaleko k filmovej hudbe. Autor zreteľne vychádzal z pováh jednotlivých živlov, nebol však zbytočne popisný: inšpirácia sa napríklad prejavila v premenlivom, stále sa rozvíjajúcom dianí v klavíri v druhej časti Aer. Práve sólový klavír stojí v popredí Živlov; tohto partu sa skvele ujal samotný autor.

Na záver bola zaradená skladba Kateřiny Horkej (trieda Juraja Filasa) Z podzemí ke slunci. Kompozícia je pomenovaná podľa knihy Ladislava Vrchovského, v ktorej sa spisovateľ venuje životu ostravských baníkov. Horká na tematiku nadväzuje a podľa vlastných slov v skladbe hudobne stvárňuje zvuk baníckych nástrojov či tlkot srdca umierajúceho pod závalom; aj z tohto titulu by som skladbu ponímala ako určitý druh symfonickej básne. Okamžite som si tak spomenula na Symfóniu č. 6 Františka G. Emmerta, ktorá je reakciou na našťastie v bani Nelson III. Kateřina Horká výborne odhaduje mieru strhujúceho baladizmu tak, aby neskĺzla do okázalého pátosu. Jej kompozícia je ku koncu efektne vygradovaná a v poslucháčoch – vo mne teda určite, zanecháva silný dojem. Pôsobivá bodka za zaujímavým, podnetným večerom.

Kompoziční umění nové skladatelské generace nabídne brzy i Český rozhlas Vltava. 22. května od 22:00 odvysílá v rámci pořadu HAMU goes Radioateliér studentské práce studentů skladby HAMU. Autory zvukových kompozic jsou Pietro Ferreri, Bruno Cunha, Jakub Rataj, Soňa Vetchá a Martin Klusák.

Foto: František Renza, archiv HAMU