„Vittorio Ghielmi predstavil violu da gamba v naozaj najlepšom svetle, ako nástroj schopný nevšedných zvukových odtieňov, chvejivej nízkej dynamiky a ladného frázovania.“

„Pod vznešeným povrchom barokovej tanečnosti dokázali hráči rozkódovať širokú škálu zdržanlivých, no o to presvedčivejších emócií.“

„Skladby, ktoré sme v Břevnovskom kláštore počuli, treba chcieť vnímať, skúsiť sa nastaviť na ich nuansy, pulz, výrazové spektrum.“

Hoci sa na koncertoch starej hudby objavujem rada a v poslednom období vlastne relatívne často, vždy je pre mňa takto zameraný koncert skôr zvedavou návštevou, než pobytom v domácom prostredí. Ako „outsider“ potom s nadšením pozorujem, že k sebe táto hudba pripútava ľudí spravidla nesmierne fascinovaných a z odborného hľadiska maximálne zasvätených. Moje návštevy tak potom nie sú len vítaným osviežením, ale vďaka vysokej interpretačnej úrovni, prepracovanej dramaturgii či fundovaným slovám k programu často aj naozaj poučným exkurzom.

Samozrejme, presne takým bol aj večer 31. júla na Letních slavnostech staré hudby, ktorým organizátori vzdali hold jednému z obľúbených barokových nástrojov, viole da gamba. Koncert v Břevnovskom kláštore niesol podtitul Due virtuosi a príznačne mu dominovali dve dvojice virtuózov: skladby legendárnych interpretov francúzskeho kráľovského dvora Marina Marais a Antoinea Forqueray zahralo uznávané duo Vittorio Ghielmi (viola da gamba) a Luca Pianca (lutna).

Zohraná dvojica ponúkla osobité, podmanivé interpretácie plné noblesy, krehkosti a hĺbky. Ghielmi navyše violu da gamba predstavil v naozaj najlepšom svetle, ako nástroj schopný nevšedných zvukových odtieňov, chvejivej nízkej dynamiky a ladného frázovania. Ťažiskom koncertu v Tereziánskej sále boli časti z violových suít, ktorých autormi boli Marin Marais (1656-1728) a Antoine Forqueray (1672-1745). Títo obdivovaní interpreti boli vo svojej dobe vnímaní ako dva protiklady, Marais vraj hral ako anjel, Forqueray ako diabol. Niečo z tohto naturelu sa azda premietlo aj do ich skladieb. Maraisove diela, zaradené do prvej polovice (Allemande la Marianne, Ballet en Rondeau, La rêveuse a L´Arabesque, pochádzajúce zo suít z piatej, druhej a štvrtej knihy jeho kusov pre violu) na mňa pôsobili veľmi elegantne a citlivo. K tomu určite prispela aj interpretácia: pod vznešeným povrchom barokovej tanečnosti dokázali hráči rozkódovať širokú škálu zdržanlivých, no o to presvedčivejších emócií. Navyše, ani v pomalších častiach nepôsobila ich hra staticky; jediné, čo ma občas rušilo, boli výraznejšie akcenty. Prvú časť uzavrela dvojica rozjasnenou skladbou Solo per la viola da gamba e basso Carla Zuccariho (1704-1792).

Forquerayove diela potom priniesli viac temperamentu, náboja, sugestivity. Zazneli jeho Allemande a La Girouette z Ms. Recueil de pièces de viole…, zo suít zväzku Pièces de viole to boli časti La Carillon de Passy, La Portugaise, La Bouron, Sarabande La D´Aubonne a perlička La Leclair. Aj skrze expresivitu a výraznejšiu brilantnosť hudby sa pritom u niektorých diel zvažuje aj autorstvo Forquerayovho syna. V týchto dielach sa teda interpreti prezentovali aj v živšej, energickej polohe, takisto ukázali bezproblémové zvládanie efektných pasáží. Z čisto osobného hľadiska však môj zážitok z koncertu vyformovali práve voľnejšie skladby vážnejšej nálady, ku ktorým sa pridala napríklad aj nevšedne vyznievajúca Sarabanda La D´Aubonne zo Suity č. 4 g mol. Spoločné kusy violy a lutny dopĺňali na koncerte sólové výstupy lutnistu Luca Piancu, ktorý predviedol skladby Roberta de Viseé (cca 1655-1732/3) z kníh pre gitaru a pre teorbu. Publikum si tento švajčiarsky lutnista ľahko získal svojim prirodzeným, nenúteným prednesom. Niektoré technicky exponovanejšie úseky síce pôsobili trochu na hrane, inak však ponúkol skvele premyslené, vystavané kusy ozdobené napríklad elektrizujúcim pianissimom.

Skladby, ktoré sme v Břevnovskom kláštore počuli, nepatria k hudbe, ktorá bez akejkoľvek poslucháčskej námahy okamžite strhne a ponúkne slzy a smiech na zlatom podnose. Treba ich chcieť vnímať, skúsiť sa nastaviť na ich nuansy, pulz, výrazové spektrum. A to je dobre: zážitok z hľadania a objavovania môže totiž byť, zvlášť vďaka takýmto interpretom, mimoriadne silný.

Foto: Letní slavnosti staré hudby – Zdeňka Hanáková