„Dirigent neostal svojej povesti kompetentného a nadmieru inšpiratívneho umelca nič dlžný.“

„Práve on bol magnetom a ústrednou osobnosťou festivalovej dvořákovskej produkcie.“

„Kládol dôraz na vzácne vyrovnaný a prekvapujúco triezvy vokálny prejav sólistov.“

Festivalový maratón jubilejného 55. ročníka Bratislavských hudobných slávností pokračoval v nedeľu, 6. októbra 2019 koncertom Slovenskej filharmónie, na ktorom pod vedením Juraja Valčuhu za spoluúčinkovania Slovenského filharmonického zboru a kvarteta sólistov zaznela kantáta Stabat mater, op. 58 Antonína Dvořáka.

Skladateľa k napísaniu tohto sugestívneho diela podnietila smutná udalosť, tragické úmrtie jeho troch dcér, o ktoré prišiel v priebehu sedemdesiatych rokov 19. storočia. Po premiérovom uvedení v decembri 1880 v Prahe zaznamenalo oratórium triumfálnu cestu po európskych koncertných pódiách: v marci 1883 zaznelo pod autorovou taktovkou v londýnskej Royal Albert Hall a v priebehu ďalších dvoch rokov aj Birminghame, New Yorku, Pittsburghu či v chorvátskom Záhrebe.

Prezentácia ikonického opusu českého majstra pod taktovkou charizmatického slovenského dirigenta prilákala do Reduty nezvyčajne vysoký počet návštevníkov, takže koncertná sieň SF doslova praskala vo švíkoch. Juraj Valčuha, tak ako pri svojich predchádzajúcich bratislavských hosťovaniach (Stravinského Oidipus Rex, Beethovenova 9. symfónia, Wagnerova Valkýra či Elektra Richarda Straussa), neostal svojej povesti kompetentného a nadmieru inšpiratívneho umelca nič dlžný. Orchester i zbor viedol s nadhľadom, zborovým častiam dodal majestátnosť i vrúcnu expresivitu, party vokálnych sólistov kreoval s obdivuhodnou zdržanlivosťou. Štyridsiatnik Valčuha, etablovaný a vysoko oceňovaný hosť najvýznamnejších európskych a amerických orchestrov, je dnes nesporne vrcholným predstaviteľom slovenského dirigentského umenia vo svete a jeho zriedkavé vystúpenia pred domácim publikom sú zakaždým zdrojom hlbokého umeleckého zážitku.

Nie div, že práve on bol magnetom a ústrednou osobnosťou festivalovej dvořákovskej produkcie, ktorej svojou koncepciou dodal dôstojnosť, emocionálnu silu a slávnostný charakter. Kvarteto sólistov (litovská sopranistka Vida Miknevičiute, mezzosopranistka Gerhild Romberger, tenorista Maximilian Schmitt z Nemecka a naša basová vokálna stálica Peter Mikuláš) mal dirigent po celý čas pod kontrolou, pričom kládol dôraz na ich vzácne vyrovnaný a prekvapujúco triezvy vokálny prejav (v pamäti sa poslucháčovi nevdojak vynára nezabudnuteľne intenzívne stvárnenie nádherného tenorového sóla v časti Fac me vere, tecum flere v podaní Petra Dvorského v dávnej Košlerovej nahrávke diela). Náš zbor sa v kvalitnom naštudovaní zbormajstra Jozefa Chabroňa uviedol ako tvárne teleso s hlbokým pochopením pre dirigentove zámery. Nevšedná koncertná udalosť, ktorá sa návštevníkom nadlho vryje do pamäti.

Foto: Archiv festivalu