pondělí, 14 říjen 2019 09:18

Citlivý romantizmus v Rudolfinu: Elisabeth Leonskaja se Chopinem, Schumannem a Schubertem

Autor:

„Leonskaja dramaturgiou zdôraznila najmä citlivosť a intimitu, ktorá sa do klavírnych diel týchto autorov často premieta.“

„Chopinovu hudbu zbavila nánosov sentimentu, pomocou ktorého sa s krehkou výrazovosťou jeho diel mnohí vyrovnávajú.“

„V Schubertovej Sonáte mala maximálny prehľad a dokázala v nej pôsobiť veľmi pokojne a uvoľnene.“

 

1

 

Uznávaná rodáčka z gruzínskeho Tbilisi Elisabeth Leonskaja sa 12. októbra vrátila do Prahy. Svoje majstrovstvo predviedla vo výsostne romantickom programe zloženom z diel Fryderyka Chopina, Roberta Schumanna a Franza Schuberta. Koncert sa konal v rámci cyklu Světová klavírní tvorba, ktorý patrí k sezóne Orchestru FOK.

Hoci má každý z autorov individuálny štýl, Leonskaja dramaturgiou zdôraznila najmä citlivosť a intimitu, ktorá sa do ich klavírnych diel často premieta. Sama nie je žiadnou vyznávačkou veľkých gest, a hoci by som sa zdráhala vyslovene ju radiť k „filozofom klavíra“, hĺbka a rozvaha, ktorá z jej hry vyžaruje, nie je na pódiách žiadnou samozrejmosťou. Niekedy sa jej interpretácie môžu zdať azda trochu nevýrazné, mne však bol jej zdržanlivejší prístup celkom blízky.

Ako prvý znel v Rudolfine Chopin: básnik klavíru, ktorého skladby sú dodnes prakticky povinnou literatúrou všetkých klaviristov. Nie je jednoduchou úlohou Chopina vyslovene inovovať – a Leonskaja sa o to ani nesnažila. Úspešne však jeho hudbu zbavila nánosov sentimentu, pomocou ktorého sa s krehkou výrazovosťou jeho diel mnohí vyrovnávajú. Technicky síce nebola interpretka vždy úplne 100%, najmä v brilantnej Fantasie-impromptu cis moll op. 66 sa nie všetko podarilo celkom čisto a s prehľadom. Takisto miesta vo forte na mňa v Chopinovi pôsobili príliš tupo: medzi silné stránky interpretácie však patrili nižšie dynamiky, chvejivé a stále veľmi znelé. Leonskaja dobre vystihla charakter jednotlivých skladieb. Úvodná Polonéza cis moll op.26 č.1 bola veľmi koncentrovaná a elegantná, v Polonéze es moll op. 26. č. 2 zachytila jej bolestnú, pochmúrnu rovinu, Nocturno Es dur op. 55. č. 2 bolo ladne ženským, zasneným kusom.

 

3

 

Večer pokračoval so Schumannovou Sonátou č. 1 fis moll, dielom, ktorá je venovaná jeho životnej partnerke, v čase komponovania skladby ešte len budúcej manželke, klaviristke Clare Wieck.

Schumannova hudba je omnoho komplikovanejšia ako Chopinova, vyžaduje si pozorného vykladača: snáď nie len preto, že Schumann dospel k odvážnejším harmonickým a formovým riešeniam, ale aj kvôli skladateľovmu, obzvlášť v neskorších rokoch labilnému, psychickému zdraviu. Kľúčom k jeho prvej klavírnej sonáte je však pravdepodobne najmä jeho láska k mladej Clare: do kompozície vložil mnoho odkazov, ktoré slúžili ako vyznania. Leonskaja sa do kompozície ponárala možno trochu pomalšie, prvej, členitej časti Introduzione. Un poco adagio – Allegro vivace chýbalo jasnejšie plynutie, súvislosť. Výborne si však interpretka poradila s lyrickými úsekmi diela. Najvydarenejšia bola z môjho pohľadu druhá časť, Aria: prostá, ale veľmi pôsobivá. Zvukovo bolo dielo veľmi vyvážené, umelkyňa sa pustila aj do znelejších vyšších dynamík a vďaka uvedomelému úhozu dokázala s tónom pracovať veľmi tvorivo.

 

2

 

Záverečným a zároveň vrcholným číslom večera bola Schubertova Sonáta č. 18 G dur op. 78. Skladba z roku 1826 má stále nezaťažený charakter raného romantizmu, oproti Schubertovým skorším dielam je však už komplexnejšia. Leonskaja túto kompozíciu ozdobila majstrovskou prácou s časom, rovnováhou zvuku vo všetkých registroch, spevným vedením melodických línií, introvertnejším, ale presvedčivým výrazom. Bolo zaujímavé pozorovať, koľko odtieňov a nevtieravých nápadov dokáže nájsť aj v zdanlivo pokojnom, jednotvárnom hudobnom toku: obzvlášť v krajných častiach Molto moderato e cantabile a Allegretto. Schubert má v repertoári tejto interpretky zvláštne miesto: a nie je preto divu, že mala nad svojou hrou v tejto sonáte maximálny prehľad a dokázala v nej pôsobiť veľmi pokojne a uvoľnene.

 

5

 

Elisabeth Leonskaja skrátka nepotrebuje vo svojich výpovediach nič násilne zdôrazňovať, vyvíjať tlak alebo zbytočné vzruchy. Môže to byť ťažšia cesta k poslucháčom, ak sa však jej hudbu rozhodnú vnímať tak citlivo, ako ju ona podáva, môžu získať nevšedný, očisťujúci zážitok.

 

Foto: Archivy FOK, Filharmonie Brno, Artsdesk.com, Youtube.com 

Lucia Maloveská

Klavíristka, publicistka, hudební teoretička.

K hudbě, umění i k psaní nejrůznějších textů inklinovala již odmala. Vystudovala gymnázium a posléze klavír na Konzervatoři Jána Levoslava Bellu v Banské Bystrici. V současnosti studuje hudební teorii na pražské AMU a vzdělání v nejbližší době rozšíří v rámci studijního pobytu na Universität für Musik und darstellende Kunst ve Vídni. Zaměřuje se na tvorbu slovenských skladatelů a také na racionální kompoziční postupy. Jako hudební recenzentka spolupracuje a spolupracovala s hudebními portály a periodiky jak v Česku, tak i na Slovensku. Z koncertů odjakživa odcházela plná dojmů a postřehů, které ne vždy měla s kým sdílet, psaní recenzí je tedy pro ni přímo terapií. Miluje klasickou hudbu, ze všeho nejvíc ji však fascinuje hudba soudobá. Příležitostně se věnuje divadlu, literatuře a folkloru, zkušenosti má i v oblasti dramaturgie. Kromě hudby má vášnivě ráda dobré víno a Formuli 1 - a za všemi třemi vášněmi je ochotná jezdit stovky kilometrů. 

Tato e-mailová adresa je chráněna před spamboty. Pro její zobrazení musíte mít povolen Javascript.