„Skladateľa a muzikológa Jana Vičara toho s Olomoucí spája mnohé a aj na koncerte bolo zrejmé, že tu jeho hudba nie je neznáma.“

„Rôzne inšpirácie zasadzuje Vičar do kontextu svojej osobitej, súčasnej, stále však nie príliš experimentátorskej hudobnej reči.“

„V premiérovaných kusoch Rozpomínka Ž a Rozpomínka M autor opúšťa priestor vážnej hudby a púšťa sa do jazzu.“

Pozornosť jedenásteho ročníka Mezinárodního festivalu soudobé hudby MusicOlomouc je obrátená na klavír a na rôzne možnosti práce s ním. V tejto súvislosti bol do dramaturgie zaradený aj koncert Piano in works of Jan Vičar, venovaný zároveň autorovmu životnému jubileu. V pondelok 14. októbra sme tak v Kapli Božího těla na Univerzite Palackého počuli diela pre klavír sólo aj pre klavír ako súčasť zoskupenia, nechýbal dokonca ani klavír preparovaný.

Skladateľa a muzikológa Jana Vičara toho s Olomoucí spája mnohé a aj na koncerte bolo zrejmé, že tu jeho hudba nie je neznáma. Okrem festivalového podujatia šlo aj o autorov portrét, večer teda zahrnoval veľmi rozmanité diela, reflektujúc tak rôzne Vičarove inšpirácie. Ľudové piesne, japonská kultúra, či jazz: s tým všetkým skladateľ pracuje a zasadzuje do kontextu svojej osobitej, súčasnej, stále však nie príliš experimentátorskej hudobnej reči.

Koncert otvoril cyklus Nippon no Shiki (pôvodne uvádzaný pod názvom Japonský rok), v ktorom sa odrážajú Vičarove zážitky z krajiny vychádzajúceho slnka. Skladba členená do piatich častí pomenovaných podľa ročných období je napísaná pre soprán, flautu a (preparovaný) klavír, na trinásť haiku Macua Bašó. V Olomouci sa jej ujalo zoskupenie Morgenstern Ensemble v zložení Terezie Švarcová, Jana Jarkovská a Marie Wiesnerová. V skladbe počuť názvuky japonskej hudby, rozoznáme napríklad náznaky jej melodických postupov, skladateľ s nimi ale nakladá veľmi citlivo a štruktúru nimi nevtieravo ozvláštňuje. Zvuk japonských nástrojov má pripomínať preparovaný klavír: a skutočne na mňa v celku pôsobil oveľa prirodzenejšie, než klavír „klasický“, s ktorým bol striedaný. Celý cyklus má skôr lyrický charakter, k väčšej dramatickosti sa vzopne až tesne pred záverom. Šlo o veľmi príjemné počúvanie: aj vďaka tomu, že interpretky dielo pojali vnímavo a kultivovane.

Přeludya pre sólový klavír sú cyklom o tucte skladieb: na MusicOlomouc odzneli štyri z nich, s názvami Vzpomínka, Zpíváme si, Noc v Josefině a Ufoni. Kompozícií s niekedy až romantickým charakterom sa oduševnene ujal Lukáš Michel. Jeho hra bola veľmi presná, zvlášť v diskante však jeho tón znel možno už príliš tvrdo a aj vzhľadom k akustike priestoru mi nepripadal adekvátny. Najlepšie sa podľa môjho názoru predviedol v záverečných Ufonoch, skladbe s vtipnými citáciami napríklad Mozartovej sonáty. Publikum ňou pobavil a dodal jej až groteskný charakter.

Nasledujúca skladba 3+1 potom na pódium priviedla najnevšednejšie zoskupenie večera. Hral súbor Lichtzwang v zložení trúbka (Jan Přibil), violončelo (Jiří Fajkus), klavír (Marek Keprt) a teremin (Eva Balcárková). Aj na toto zoskupenie pritom, aj podľa slov autora, môže odkazovať názov kompozície: kým tri z nástrojov v súbore sú na koncertných pódiách úplne bežné, teremin, elektronický nástroj ovládaný bez fyzického kontaktu medzi nástrojom a interpretom, nevídame a nepočujeme zas tak často. Je to potom práve tento nástroj, ktorý v diele vytvára istý kontrast. Ostatné nástroje často postupujú v relatívne dobre sledovateľných motívoch, teremin však svojou zvukovosťou a vstupmi do faktúry prináša efekt inakosti. Mimochodom, Lichtzwang je výborne zohratým telesom, takže 3+1 v ich podaní vyznelo naozaj presvedčivo.

Od moderného tereminu sa program posunul do celkom iných rovín, k Uspávankám, ktoré vychádzajú z moravských piesní. Skladbu pre husle a klavír hrali Matouš Pěruška a Marie Wiesnerová a myslím, že sa jej ujali s veľkým porozumením. Tak, ako sa od uspávanky čaká, je aj tá Vičarova spevná, jemná, osobná. Pěruška toto všetko vo svojej hre zohľadnil a naviac prispôsobil tón svojej hry faktu, že ide o hudbu vychádzajú z folklórnych predlôh a mohli sme tak postrehnúť aj istú zemitosť prejavu. Práve Uspávanky tak boli pre mňa asi najpôsobivejším momentom večera.

Cyklus De astris somniamus bol jediným číslom koncertu, kde namiesto klavíru zaznieval jeden z jeho predchodcov, čembalo. Skladba, pre ktorú si Vičar vybral rôzne texty viažuce sa k hviezdam, má pôsobivé stíšené momenty, ale aj expresívnejšie plochy. Do chrámového prostredia sa hodila: filozoficko-duchovný plán diela tu vyznieval celkom vhodne, najmä v prvej a druhej časti diela s pútavo tvarovanými líniami. Vynikla tu najmä flautistka Jarkovská, ktorá hrala nesmierne farebne a plasticky. Predsa len som však mala pocit, že na niektorých miestach interpretácii chýbal hlbší prežitok.

Na záver sme sa presunuli do celkom iného sveta: v premiérovaných kusoch Rozpomínka Ž a Rozpomínka M totiž Jan Vičar opúšťa priestor vážnej hudby a púšťa sa do jazzu. V jednom prípade ide o určitý druh balady, v druhom autor vytvára atmosféru jam session, dokonca s virtuóznymi sólo vstupmi: očaril najmä klavír a bicie. Nemyslím si, že mi celkom prináleží hodnotiť takýto typ kompozície: čo však môžem tvrdiť s určitosťou je, že išlo o efektné skladby v kvalitnom podaní kvinteta Petr Chradim (tenorový saxofón), Jan Přibil (trubka), Ľudovít Kotlár (klavír), Peter Korman (kontrabas) a Kristián Kuruc (bicie). Hoci teda šlo v kontexte programu o žánrový „skok“, získal večer týmto číslom energickú, optimistickú bodku.

Foto: Petra Kožušníková