„Dirigent James Judd sa partitúre starostlivo venoval a jej posolstvo detailne dešifroval.“

„Sólové sláčikové party decentne a s hlbokým porozumením predniesli Martin Ruman a Jozef Lupták.“

„Juddova sústredená a cieľavedomá práca s naším orchestrom prináša zreteľné umelecké výsledky.“

Slávnostnou dvojicou koncertov k 70. výročiu založenia našej prvej koncertnej ustanovizne v dňoch 24. a 25. októbra 2019 obrazne vyvrcholila, za účasti mnohých osobností domáceho spoločenského a kultúrneho života, jubilejná koncertná sezóna Slovenskej filharmónie. Zároveň tieto koncerty pod taktovkou takmer v rovnakom čase jubilujúceho šéfdirigenta Jamesa Judda, ktorý sa o niekoľko dní dožíva sedemdesiatky, otvorili novú, v poradí už 71. sezónu. Na programe bolo jedno z ťažiskových diel slovenskej orchestrálnej tvorby, hudobný mýtus Dariačangin sad Vladimíra Godára, a už tradične Symfónia č. 8 G dur Antonína Dvořáka, ktorá bola i súčasťou inauguračného koncertu telesa v roku 1949. Česko-slovenský programový kontext ostal teda zachovaný.

Slovenská filharmónia, náš reprezentatívny, hoci historicky nie prvý profesionálny orchester v dejinách slovenskej hudobnej kultúry, prešiel v priebehu svojej sedemdesiatročnej umeleckej aktivity mnohými pohnutými peripetiami. Vznikol v období, keď si totalitná politická moc začala v našej spoločnosti tvrdo uplatňovať svoju vedúcu pozíciu a bezohľadne likvidovala i tie najmenšie výhonky nezávislého prejavu. Hudba, rovnako ako iné oblasti umenia, sa pod silným ideologickým tlakom ocitla tiež, no Slovenská filharmónia si vďaka nespochybniteľným dirigentským osobnostiam, ktoré od začiatku určovali jej umelecké smerovanie (Václav Talich, Ľudovít Rajter) dokázala aj napriek nepriaznivým dejinným okolnostiam uchovať plnohodnotný interpretačný tvar. Na ich prácu v uvoľnenom období osvietených šesťdesiatych rokov nadviazal Ladislav Slovák, ktorý pevnou rukou celé nasledujúce dvadsaťročie kreoval profil symfonického ensemblu.

So šéfdirigentom Slovákom – a tiež s riaditeľom SF Ladislavom Mokrým – vstúpil orchester do obdobia neslávne známej normalizácie v sedemdesiatych či osemdesiatych rokoch a s prispením nezištnej pomoci ikonického českého majstra taktovky Zdeňka Košlera ním prešiel bez straty prestíže či tváre. Svedectvom toho boli znamenité umelecké výkony a úspešná reprezentácia na domácich i zahraničných koncertných pódiách. Dnes je Slovenská filharmónia stabilizovaným telesom, ktoré svojou interpretačnou úrovňou obstojí v konkurencii s ktorýmkoľvek renomovaným orchestrom v Európe. O tom sme sa mohli presvedčiť aj v rámci podujatí nedávnych Bratislavských hudobných slávností a nebolo to inak ani tento týždeň na dvojici otváracích koncertov sezóny v Redute.

Symfonický mýtus Dariačangin sad pre sólovú violu, sólové violoncello a orchester Vladimíra Godára, inšpirovaný románom gruzínskeho spisovateľa Otara Čiladzeho, zaznel premiérovo v januári 1988 v podaní SF pod taktovkou Andrew Parrotta. Bol som účastníkom tohto koncertu a dobre si spomínam na nadšenie, ktoré uvedenie diela medzi návštevníkmi a odbornou verejnosťou vyvolalo. Godárova skladateľská poetika reprezentovala v kontexte našich autorov čosi nové, neobyčajne originálne: dlhé, zdanlivo statické zvukové plochy, občas vybuchujúce s prenikavou apelatívnou silou, repetitívne figurácie orchestrálneho pléna (zjavná inšpirácia neskorou hudobnou tvorbou Poliaka H.M.Goreckého), dôverná znalosť svetovej literárnej spisby, ktorá Godárov kompozičný štýl významne ovplyvňuje, a v nie poslednom rade hlboký ponor do hudby minulosti, nachádzajúci v tomto symfonickom diele výraz vo viacerých symboloch a citátoch od Bachových pašií po stále sa vracajúcu tému z pomalej časti poslednej Schubertovej klavírnej sonáty. Dirigent James Judd, ako je to uňho zvykom, sa partitúre starostlivo venoval, jej posolstvo detailne dešifroval a mal veľkú zásluhu na tom, že skladba si aj po viac ako 30 rokoch zachovala aktuálnu naliehavosť. Sólové sláčikové party decentne a s hlbokým porozumením predniesli Martin Ruman, vedúci skupiny viol orchestra SF a náš renomovaný violoncellista Jozef Lupták.

Záver jubilejného koncertu tvorila pri tejto príležitosti už tradične uvádzaná Symfónia č. 8 G dur op. 88 Antonína Dvořáka. Na rozdiel od talichovského chápania diela, na ktoré už desiatky rokov viac či menej úspešne nadväzujú minulí i súčasní domáci dirigenti, Juddovo poňatie symfónie bolo odlišné. Typicky český interpretačný naturel skladby, ktorý sa opiera o jej bezproblémový, bukolický charakter, britský maestro potlačil a namiesto neho vyzdvihol v krajných častiach jeho ostré, dramatické kontúry (podobne inovatívnym spôsobom stvárnil pred rokmi dirigent Ferenc Fricsay v Berlíne Smetanovu Vltavu). Juddova sústredená a cieľavedomá práca s naším orchestrom prináša po dvoch rokoch jeho šéfdirigentského pôsobenia v telese zreteľné umelecké výsledky: zvuk je kompatný, nástrojové skupiny vzácne vyrovnané a plénum z hľadiska štýlotvornej čistoty bezchybné.

Foto: Ján Lukáš