neděle, 10 listopad 2019 16:16

Jubilejný ročník festivalu súčasnej hudby so Slovenskou filharmóniou

Autor:

„Martinčekov symfonický obraz Prerušené ticho som sledoval so zatajeným dychom.“

„Pôsobivá skladba umožnila sólistovi Martinovi Adámkovi demonštrovať výnimočné inštrumentálne majstrovstvo.“

„Skladbu On Fire Benjamina de la Fuente sme si odžili a našťastie aj prežili. Jej príťažlivosť a apelatívnosť, žiaľ, vyprchala.“

 

11

 

Melos-Étos, medzinárodný festival súčasnej hudby, porevolučné to dieťa ikonického slovenského skladateľa Ilju Zeljenku, si v priebehu takmer tridsiatich rokov svojej existencie získal zaslúžený rešpekt domácej i zahraničnej hudobnej komunity. Od roku 1991, keď sa na jeseň v podmienkach politickej i kultúrnej slobody bez ideologického nánosu uskutočnil jeho prvý ročník, sa skupina nadšencov, združených najprv v Slovenskej hudobnej únii a neskôr v Hudobnom centre, snaží v náročných organizačných i finančných podmienkach prezentovať našej verejnosti to najlepšie, čo sa v kompozičnej tvorbe doma i vo svete v posledných dvoch rokoch udialo.

Festival mal svojich zanietených zástancov, ale aj zásadových kritikov, vyvolával vzrušené diskusie a podnecoval vášne. V konečnom dôsledku a pri spätnom pohľade bol však vždy etalónom umeleckej kvality. Pozvanie naň prijímali významné svetové skladateľské osobnosti (György Ligeti, Sofia Gubajdulina, Arvo Pärt, Gija Kančeli, Steve Reich či Kaija Saariaho) a zásluhou prof. Nade Hrčkovej sa na muzikologických konferenciách, ktoré v rámci festivalu pravidelne organizovala, zúčastňovali a ťažiskové referáty prednášali koryfeji európskej hudobnej vedy. Melos-Étos bol v našom chápaní mladšou sestrou Varšavskej jesene, podujatia, ktoré sa kultúrne etablovalo o desaťročia skôr a slúžilo mu ako vzor.

15. ročník festivalu otvoril 8. novembra 2019 koncert Slovenskej filharmónie pod taktovkou dirigenta Zsolta Nagya, renomovaného znalca a znamenitého interpreta diel hudobnej avantgardy. Nagy je už roky prominentným a vždy vítaným dirigentským hosťom Melosu, v minulosti opakovane účinkoval so Slovenskou filharmóniou, Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu a stál pri zrode súboru Melos Étos ensemble. Súčasnej hudobnej tvorbe rozumie, dokonalo sa orientuje aj v tých najnáročnejších partitúrach a študijný proces si vie znamenite zorganizovať. V minulosti sme mohli s obdivom sledovať jeho kreáciu Amériques či Octandre Edgarda Varèse, Le Voyage Johannesa Marii Stauda, L’aile du songe Kaiji Saariaho či Transformácií Romana Bergera. A nedávno so Slovenskou filharmóniou nahral profilové CD so symfonickou tvorbou Petra Kolmana, za ktorú snímka získala v roku 2018 rozhlasovú cenu Head Award. Na programe posledného Nagyovho koncertu sa ocitli opusy Dušana Martinčeka (namiesto pôvodne plánovaného diela Jörga Widmanna), Estónca Erkki-Svena Tüüra a francúzskeho exhibicionistu Benjamina de la Fuente.

 

7

 

Martinčekov symfonický obraz Prerušené ticho som sledoval so zatajeným dychom. Autor (* 1936) sa vyvíjal bokom od svojich generačných spolupútnikov, neholdoval avantgarde či zvukovému experimentovaniu, neoslovila ho ani poetika elektroakustickej hudby. Bol tradicionalistom v pravom zmysle slova. A tu, na veľké prekvapenie, v posthumne objavenom diele, v tejto „ojedinelej symbióze času a talentu“, akoby rozihral všetky nepoznané stránky svojho dosiaľ utajeného kompozičného naturelu. Počujeme moderné zvukové klastre, aleatorické či polymetrické plochy, svetské i liturgické citáty, vyúsťujúce v závere do akejsi humornej dychovkovej perzifláže – to všetko sa udeje na pôdoryse sotva pätnástich minút. Skladateľ písal skladbu na prelome rokov 1989 a 1990, teda v čase prevratných spoločenských udalostí v našich krajinách. Kde bola doteraz? Už dávno sa mohla udomácniť na našich koncertných pódiách ako reprezentatívny orchestrálny chef d‘oeuvre, znamenite reflektujúci pohnutú dobu. Veľmi sme taký potrebovali.

Erkki-Sven Tüür patrí, popri Arvovi Pärtovi, k najvýraznejším predstaviteľom estónskej hudobnej avantgardy. Termín „avantgarda“ je však v danom kontexte trochu anachronický. Tüür je antiiluzívny tradicionalista s príklonom k pevným hudobným formám a s dôrazom na prísnu logiku hudobného procesu. Jeho Koncert pre klarinet a orchester s podtitulom Extatický pútnik z roku 2012 má síce osvedčené trojčasťové členenie, je však až po okraj farbisto naplnený rôznorodým tematickým i gestickým obsahom. Pôsobivá skladba umožnila sólistovi Martinovi Adámkovi demonštrovať výnimočné inštrumentálne majstrovstvo a predviesť mnohoraké zvukové finesy svojho nástroja. Adámek verejnosť tento rok už v Bratislave upútal, keď na jar so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu uviedol sólový part klarinetového koncertu Fína Magnusa Lindberga. Jeho obdivuhodné hráčske dispozície ho dnes radia po bok vrcholných interpretov klarinetovej hry.

 

9

 

Skladba On Fire Benjamina de la Fuente, ktorá zaznela v druhej polovici koncertu, vyvolala, napriek spontánnemu prijatiu publika, rozpaky. Kontroverzné, miestami militantné texty známeho černošského radikála Malcolma X zo 60. rokov minulého storočia („Bratia a sestry, som tu preto, aby som vzniesol obžalobu voči belochovi. Žalujem belocha za to, že je najväčším vrahom na tejto zemi. Všade, kadiaľ prešiel, zasial chaos. Všade, kadiaľ prešiel, zasial skazu. Preto ho žalujem.“) sprevádza neprehľadná, doslova neartikulovaná riava orchestrálnych floskúl a klišé s dominujúcim sólovým klavírom (bravo, Nora Skuta!), ktorá, s výnimkou meditatívnej pauzy pred záverom, ani na okamih nespočinie. Túto skladateľskú poetiku sme si odžili a našťastie aj prežili. Jej príťažlivosť a apelatívnosť, žiaľ, vyprchala. Dnes už nie je zaujímavá.

 

5

 

Festivaloví dramaturgovia pravdepodobne len sporadicky navštevujú inscenácie v našich činoherných divadlách a málo sledujú ich mužských protagonistov. Inak by sa sotva mohlo stať, že exponovaný part rozprávača zveria Kamilovi Mikulčíkovi, hercovi s nesporne dobre vyvinutým hudobným sluchom a závideniahodnou dispozíciou extrémneho naratívneho prejavu, no zároveň interpretovi bez akejkoľvek hlasovej charizmy. A tá je pre interpretáciu hovoreného partu tohto diela nevyhnutná. V jednotvárnom, hocako dramaticky exaltovanom, prednese sa jeho kváziposolstvo výrazne oslabuje. Pritom v slovenských divadlách máme osobnosti so schopnosťou sugestívneho a zároveň naliehavého modulovania hlasu, ktoré by tento part so cťou zvládli (uveďme hoci Juraja Kukuru, Roberta Rotha či Daniela Fischera). Mikulčíkovi, pri všetkom rešpekte k poctivo naštudovanému partu, nebolo v sále rozumieť takmer ani slovo. Neverím, že to bol zámer – inak by opakované vyjadrenia interpretov koncertu i festivalového výboru, ktorými sa od obsahu textov dištancujú, nemali zmysel.

 

2

 

Jubilejný Melos-Étos 2019 sa vydal na cestu po koncertných sieňach a v priebehu siedmich dní svojho trvania už tradične sľubuje nevšedné, sčasti aj provokatívne umelecké zážitky. Prišiel čas na novú hudbu. Máme sa na čo tešiť.

 

4

 

8

 

12

 

Foto: Archiv festivalu 

Ivan Marton

Ivan Marton ukončil štúdium hudobnej vedy na FFUK v Bratislave pod vedením prof. Jozefa Kresánka. V štúdiu pokračoval vo Varšave a na Hudobnovednom inštitúte v Hamburgu.

Začínal ako dramaturg v Slovenskej filharmónii, neskôr pracoval v hudobnom vydavateľstve OPUS a v PZO Slovart a napokon pôsobil v slobodnom povolaní. Je členom grantových komisií Fondu na podporu umenia.

Tato e-mailová adresa je chráněna před spamboty. Pro její zobrazení musíte mít povolen Javascript.