„Večer patril dielam plným hĺbky a intímneho výrazu.“

„Trio Helix patrí medzi telesá, ktoré inšpirujú vznik pozoruhodných diel a ktoré si dokážu poradiť naozaj kvalitne a veľmi inšpiratívne.“

„Výborne tu pôsobila najmä Horáková: niežeby bola vo vyslovene nadradenej pozícii, stala sa skôr akýmsi prirodzeným centrom, od ktorého sa celok odvíjal.“

V rámci 637. utorku Umělecké besedy sa 26. novembra predstavilo u svatého Vavřince Trio Helix. Súbor v zložení Tereza Horáková (husle), Ondřej Štochl (viola) a Egli Prifti (klavír) sa predstavil v dielach, ktoré mu pristanú najviac: večer tak patril skladbám plným hĺbky a intímneho výrazu.

Do programu sa dostali skladatelia Tóru Takemitsu, Jan Ryant Dřízal, Pavel Zemek Novák, Arne Sanders a Albert Breier. Kým v prvej polovici koncertu šlo o diela, v ktorých skladatelia pracujú s relatívne jasnými a jednoduchými prostriedkami (hoci vo výsledku tieto prostriedky v žiadnom prípade netvoria triviálne štruktúry), v druhej polovici s triami Sandersa a Breiera šlo o diela premenlivejšie, s komplexnejšími postupmi.

Koncert začal skladbou Distance de fée (Vzdialenosť od víly) japonského autora Tóru Takemitsu. Bola to jediná skladba programu venovaná len pre dva z nástrojov, pre husle a klavír. Kompozícia nie je nijak zvlášť experimentátorská, vlastne vysledujeme mnoho celkom zaužívaných prvkov. Takemitsu ich však používa citlivo, neskĺzne k nijak negatívnemu eklekticizmu a interpretov vedie k sústredenosti na detail. Tereza Horáková a Egli Prifti si v diele rozumeli dobre, a hoci ďalšie diela určite ponúkli viac priestoru na to, v čom hráči skutočne vynikajú, Takemitsu bol na otvorenie koncertu dobrou voľbou.

Nasledujúca premiérovaná skladba Já a Ty od mladého českého skladateľa Jana Ryanta Dřízala má, podľa slov samotného autora, za cieľ preskúmať rôzne fázy vzťahu dvoch ľudí. Venoval ju Triu Helix – a súboru sa naozaj veľmi hodila. Dobre vystavanú skladbu založenú na postupnej, plynulej, ale veľmi podmanivej gradácii a následnom utíchaní podporilo trio interpretáciou plnou porozumenia a úprimnej emocionality. Hoci teda v skladbe nenájdeme vyslovene expresívne polohy, nemá problém si poslucháča získať, priťahovať ho a viesť ho celým dejom až k pokojnému, azda trochu otvorenému vyústeniu.

Doteky milosrdenství Pavla Zemka Nováka boli takisto napísané pre Trio Helix, hoci už v roku 2017, a na koncerte u Vavřince zazneli na záver prvej časti koncertu. Ide o dielo nesmierne naliehavé, vlastne až znepokojivé, Zemek Novák pritom tento výraz dosahuje na pozadí unisonových línií (respektíve ich fragmentov), čo je pre jeho tvorbu už celkom emblematické. Od skladby, ktorá má v názve slovo „milosrdenstvo“, by možno poslucháč čakal iné vyznenie. Zemek Novák sa však toľko nesústredí na dosahy či účinky milosrdenstva, ako na „trnitou cestu“ jeho lúčov. Je to určite aj tento uhol pohľadu, ktorý núti k zamysleniu a predurčuje skladbu stať sa silným zážitkom – a nekompromisné, oddané podanie Tria Helix tento potenciál naplnilo.

V druhej polovici sme potom počuli dielo Trio II od Arneho Sandersa a Trio pre husle, violu a klavír č. 1 od Alberta Breiera. O prvom z diel jeho autor Sanders píše, že myšlienky, na ktorých je dielo postavené, si vyžadovali viac času a priestoru než obvykle. Podľa výsledku diela skladateľ túto povahu myšlienkových prvkov diela rešpektoval: každý postup či proces v diele skutočne dostal veľkorysý priestor. Všetko tak prebiehalo veľmi prirodzene, akoby autor všetky deje len z diaľky usmerňoval, namiesto toho, aby do nich priamo zasahoval. Triu Helix, ktoré je, opäť, dedikantom diela, sa podarilo skladbu predviesť znamenite, s mnohými odtieňmi chvejivej dynamiky, v až organickom prepojení s jej časovou rovinou.

Záverečné Breierovo Trio pre husle, violu a klavír č. 1 bolo výborným zakončením celého večera. Skladba s nesmierne vyváženou zvukovosťou, nápadito využívajúca možnosti ansámblu, ponúkla bohatý priestor k tomu, aby sa predviedlo v plasticky tvarovaných frázach a líniách, ktoré sa spájali do niekedy až prekvapivých súzvukov. Výborne tu pôsobila najmä Horáková: niežeby bola vo vyslovene nadradenej pozícii, stala sa skôr akýmsi prirodzeným centrom, od ktorého sa celok odvíjal. Trio Helix tak ukázalo, že napriek svojej nie príliš dlhej existencii (vzniklo v roku 2016) je schopné podnecovať vznik pozoruhodných diel a tiež to, že patrí medzi telesá, ktoré si s niektorými podobami súčasnej hudby dokáže poradiť naozaj kvalitne a veľmi inšpiratívne.

Foto: Archiv Tria Helix