„Berg písal operu počas 1. svetovej vojny, a opus tak naberá ešte konkrétnejšie kontúry apokalypsy, ktoré zdôrazňuje aj pojatie režiséra Williama Kentridgea.“

„Exponované „madscenes“ sú v operách zvyčajne určené ženám: psychické rozpoloženie Wozzecka po vražde Marie, zvlášť v interpretácii, akú predviedol Peter Mattei, však za nimi príliš nezaostáva.“

„Wozzeck v Metropolitnej opere ostal tragickým obrazom ľudskej duše v čase najväčšieho zla.“

Prvým tohtoročným predstavením, ktoré Metropolitná opera naživo prenášala do kín po celom svete v rámci projektu Live in HD, bol Wozzeck Albana Berga. Inscenáciu diela predstaviteľa Druhej viedenskej školy uviedla Met ešte koncom minulého roku, s Petrom Matteim a Elzou van den Heever v hlavných úlohách. Predstavenie premietalo 11. januára aj pražské Kino Světozor.

Wozzeck (v Česku a niekedy aj na Slovensku uvádzaný ako Vojcek) je prvou z dvoch Bergových opier, a zároveň jeho jedinou dokončenou operou. Berg je, ako žiak Arnolda Schönberga, spájaný s dodekafóniou a serializmom, Wozzeck však bol dokončený v roku 1922, teda v čase, kedy sa dodekafónia ešte len profilovala. Tieto postupy v opere teda nenájdeme a hudobne ju najväčšmi možno radiť k expresionizmu. Dej opery vykresľuje nešťastný, nedôstojný život chudobného vojaka Franza Wozzecka, ktorý nakoniec zo žiarlivosti zavraždí svoju družku a sám sa utopí, keď sa snaží zahladiť stopy zločinu. Skladateľ pritom dielo zakladá na (nedokončenej) hre Georga Büchnera Woyzeck z 30. rokov 19. storočia, inšpirovanej skutočným príbehom. Nakoľko písal Berg operu počas 1. svetovej vojny, naberá jeho opus ešte konkrétnejšie kontúry apokalypsy: práve tie zdôrazňuje aj pojatie z Metropolitnej opery v réžii Williama Kentridgea.

Inscenácia, ktorú Met uvádza, bola premiérovaná už v roku 2017 na festivale v Salzburgu. Kentridge pracuje so scénou plnou trosiek a drevených konštrukcií, dôležitým prvkom sú projekcie uhľokresieb a grafík s vojenskými výjavmi, často nepríjemne grotesknými, ktoré celú scénu robia ešte znepokojivejšou. Musím povedať, že zvolený vizuál s hudbou korešpondoval podľa mňa veľmi dobre. V kombinácii s ďalšími aspektmi, akými boli napríklad aj naozaj nevšedne suverénne a invenčné herecké výkony hlavných hrdinov, sa tak tvorcom podarilo sprostredkovať naozaj mrazivú atmosféru. A ak tak fungovala z plátna, naživo musí mať celá kreácia neuveriteľný efekt.

Ako sa dozvedáme aj z prológu k celému predstaveniu, Peter Mattei a Elza van den Heever v rolách Wozzecka a matky jeho dieťaťa Marie debutujú. Ich výkony sú však fenomenálne, obzvlášť Elza van den Heever sa na rolu so svojim jasným, prierazným sopránom nesmierne hodí. Marie v diele prechádza asi najväčšími zmenami. Z apatickej a vlastne celkom povrchnej ženy sa cez krátku epizódu zvodkyne mení na úprimne sa kajajúcu hriešnicu, prirovnávajúc samú seba k Márii Magdaléne. Je ťažké sa rozhodnúť, či budete s Marie súcitiť alebo ju súdiť, van den Heever však jej postavu podáva tak, aby mal divák šancu jej pohnútky pochopiť. Napokon, hlavným motívom pre činy hlavných postáv v diele nie je nič iné než ich zúfalstvo a bieda. Peter Mattei sa predviedol rovnako dobre, bez problémov zvládal svoj hlas vo všetkých polohách, ktoré Berg role predpísal, nechýbala skvelá deklamácia nemeckého textu. Navyše, šialenstvo, na ktorého hranici Wozzeck po celý čas lavíruje, vykreslil skutočne presvedčivo. Exponované „madscenes“ sú v operách zvyčajne určené ženám: psychické rozpoloženie Wozzecka po vražde Marie, zvlášť v interpretácii, akú predviedol Mattei, však za nimi príliš nezaostáva.

Expresionistický, priam naturalistický obraz diela dotvárajú aj ďalšie postavy: Christopher Ventris ako tambourmajor, s ktorým je Marie Wozzeckovi neverná, Christian Van Horn ako psychopatický Doktor (mimochodom, v opere z vojnového prostredia nemôže nepripomenúť Mengeleho) a Gerhard Siegel ako Kapitán. Všetky tieto postavy boli protagonistami zvládnuté naozaj dobre, hoci v niektorých momentoch mohli z karikatúrnosti tvorcovia možno trošku ubrať. Jedným z hlavných prvkov, vďaka ktorým je newyorský Wozzeck tak intenzívny, je určite aj výkon orchestra, vedeného Yannickom Nézet-Séguinom. Nechcem príliš preceňovať to, ako som interpretáciu telesa vnímala v kinosále. Myslím však, že Bergovu partitúru uchopili s veľkým pochopením, tak, aby sa v nej poslucháč napriek jej komplikovanosti dokázal zorientovať. Wozzeck v Metropolitnej opere tak svojej povesti strhujúcej drámy určite dostál a ostal tragickým obrazom ľudskej duše v čase najväčšieho zla.

Foto: Aerofilms