středa, 19 únor 2020 09:00

Láska a žárlivost, zbožnost a arogance.

Autor:

„V La Gioconde môže mať konanie postáv naozaj rôznorodé motívy.“

„Celkovo, veľmi sympaticky, nebola scéna nijak preplnená a riešenia väčšinou neboli okázalé.“

„Trojica hlavných hrdinov sa k sebe vzájomne hodí a záverečný tercet je plný presvedčivých emócií a chémie.“

 

44

 

Na festivale Opera 2020 sa už po niekoľkýkrát predstavila aj banskobystrická Štátna opera. 17. februára sa na doskách Štátnej opery Praha previedla s inscenáciou, ktorá má už od premiéry na jar 2018 čestné miesto vo výstavnej skrini tohto stredoslovenského divadla: s La Giocondou Amilcare Ponchielliho.

Štátna opera v Banskej Bystrici je jednou z troch stálych operných scén na Slovensku. Oproti Bratislave a Košiciam tak jednoznačne získava aj titul scény, ktorá funguje v najmenšom z miest – Banská Bystrica má zhruba 78 000 obyvateľov. Napriek tomu však divadlo nepretržite funguje už 60 rokov a najmä v poslednom období sa profiluje ako scéna s celkom zaujímavou, originálnou dramaturgiou a stúpajúcou úrovňou.

La Gioconda je Ponchielliho jediným dielom, ktoré sa systematicky uvádza – hoci určite nie je bežnou súčasťou repertoárov, na javiská sa s určitou periodicitou vracia. Momentálne ju má okrem Banskej Bystrice na programe aj Národní divadlo Brno. Na Slovensku bola však Gioconda uvedená len dvakrát, prvýkrát v roku 1971, oba razy to pritom bolo v banskobystrickom divadle.

Ponchielliho dielo stojí, ako sa všade dočítame, niekde medzi Verdim a Puccinim: napokon, práve druhého menovaného Ponchielli dokonca aj učil. Dej opery sa odohráva v Benátkach, ústrednou líniou príbehu je ľúbostný trojuholník medzi speváčkou Giocondou, námorníkom Enzom a manželkou vodcu inkvizície Laurou. Enzo, za Giocondinej pomoci, s Laurou uteká, Gioconda spácha samovraždu. Aspekt zla v diele predstavujú dve mužské postavy: špión Barnaba, ktorý chce získať Giocondu, a Alvise Badoero, cynický Laurin manžel.

 

6

 

Dôležité v deji sú však mnohé ďalšie faktory. Prvým z nich je prostredie – renesančné Benátky pod vplyvom inkvizície, rozožierané aroganciou mocných a hýrivým, ľahko manipulovateľným davom, ktorý v strachu z vrchnosti zahadzuje všetky morálne zásady. Po Barnabovom krivom obvinení, že Giocondina matka čarovala, tak Benátčania neváhajú a úbohú ženu okamžite začnú lynčovať. Druhým hýbateľom deja je, samozrejme, láska. Okrem tej romantickej, ktorú postrehneme už pri zbežnom zoznámení sa zo sujetom, je tu však podstatná aj láska k matke. Gioconda zahadzuje žiarlivosť k Laure len preto, že zisťuje, že stojí za záchranou jej matky, La Ciecy. Keď pripočítame posadnutosť mocou, ostro kontrastujúcu s ľudovou zbožnosťou (v diele je niekoľko modlitieb a dokonca zobrazenie nešporov – a zrovna banskobystrická inscenácia ich podčiarkuje), uvedomíme si, že v La Gioconde môže mať konanie postáv naozaj rôznorodé motívy.

Banskobystrická Gioconda je režijne v rukách Dominika Beneša, so scénou Petra Vítka, svetelným dizajnom Daniela Tesařa a s kostýmami Lenky Poláškovej. Beneš podľa mňa výborne vystihol Benátky plné paradoxov, niekedy zvolil scénu plnú farieb a svetla, inokedy minimalistický, chladný dizajn. Réžia nie je experimentálna, vyhýba sa však aj tradičným klišé. Celkovo, veľmi sympaticky, nebola scéna nijak preplnená a riešenia väčšinou neboli okázalé – hoci pár drobností, ako nahrávku šumu mora, by som pokojne radšej vynechala. Kostýmy sú vizuálne veľmi vydarené, trochu im ale chýba jednotnosť a oproti historickým róbam niektoré pôsobia zvláštne civilným, súčasným dojmom.

 

11

 

Vystúpenie banskobystrickej opery na festivale Opera začalo rozpačito. Dirigent totiž, už v jame, čakal na oneskorených hráčov, o pár sekúnd potom riešil ďalší problém (mám dojem, že šlo o osvetlenie, ale zo svojho miesta som nemala možnosť zachytiť všetky komentáre k publiku). Je to škoda, neistota potom viac než inokedy vládla aj v prvých taktoch predohry. Inak orchester pod vedením Igora Bullu podal spoľahlivý výkon, hoci zo začiatku zvukovo poddimenzovaný a, čo sa týka ladenia, nie úplne presný. Na zásadnom čísle, Tanci hodín, si však, aj za cenu opatrnejšieho výrazu, dali záležať. Dobre sa predstavil zbor pripravený Ivetou Popovičovou, najmä vo vyšších dynamikách zneli plne a kompaktne.

Čo na predstavení zafungovalo veľmi dobre, bol sólistický ansámbel. Veľmi výraznou bola samozrejme hlavná predstaviteľka stvárňujúca Giocondu, Jolana Fogašová. Speváčka disponuje pevným, prierazným hlasom, ktorým dokáže divákov ohúriť, a aj v Gioconde má nádherné miesta: v Štátnej opere jej vyšla napríklad aj mrazivá finálna ária Suicidio!, kedy sa rozhoduje pre samovraždu. Boli však aj úseky, kde už znela príliš tvrdo. Herecky v jej podaní vyniká najmä „odvrátená“ stránka postavy. Hoci je oddanou dcérou a láskavým dievčaťom, pre lásku k Enzovi by bola schopná zločinu.

 

5

 

Enzo, v podaní pôvodom brazílskeho speváka Maxa Jotu, si poslucháčov podmaňuje svojim vrúcnym, plastickým hlasovým prejavom, ktorý sa k talianskemu romantickému hrdinovi veľmi hodí – a vďaka jeho autentickosti divák odpustí aj nepresnosti, ktorých sa v Prahe párkrát „dopustil“. Michaela Šebestová vynikla v postave Laury mäkkým, dobre posadeným hlasom, kultivovaným vystupovaním a prehľadom, s ktorým svoju rolu zvláda. Trojica sa k sebe navyše hodí aj vzájomne: záverečný tercet, v ktorom sa Laura s Enzom lúčia s Giocondou, je tak plný presvedčivých emócií a chémie.

 

16

 

Barytonista Zoltán Vongrey, sólista banskobystrickej opery, je pre mňa herecky prototypom toho, ako stvárňovať zloduchov, manipulátorov či násilníkov. Jeho Barnaba rozhodne prekračuje hranice bežného operného herectva, je však pravda, že spevácky výkon v Štátnej opere nebol tým najlepším, čo som od speváka počula. Ďalší interný člen opery, bas Ivan Zvarík v role Alviseho, sa predviedol ako znelý, aj keď nie vždy precízny v deklamácii. Jitka Sapara-Fischerová ako slepá La Cieca, matka Giocondy, azda najviac zo všetkých presvedčila výrazom, emóciou v hlase.

Je na mieste priznať, že banskobystrickú operu poznám dobre a ich La Giocondu som vždy vnímala ako veľmi kvalitný počin: najmä v kontexte starších počinov opery či jej možností. V honosnej Štátnej opere sa súbor dostal celkom mimo tieto súvislosti. O to viac však teda môže tešiť, že Gioconda svoje kúzlo nestratila ani v tomto prostredí.

 

9

 

4

 

12

 

8

 

14

 

15

 

Foto: Daniel Jäger 

Lucia Maloveská

Klavíristka, publicistka, hudební teoretička.

K hudbě, umění i k psaní nejrůznějších textů inklinovala již odmala. Vystudovala gymnázium a posléze klavír na Konzervatoři Jána Levoslava Bellu v Banské Bystrici. V současnosti studuje hudební teorii na pražské AMU a vzdělání v nejbližší době rozšíří v rámci studijního pobytu na Universität für Musik und darstellende Kunst ve Vídni. Zaměřuje se na tvorbu slovenských skladatelů a také na racionální kompoziční postupy. Jako hudební recenzentka spolupracuje a spolupracovala s hudebními portály a periodiky jak v Česku, tak i na Slovensku. Z koncertů odjakživa odcházela plná dojmů a postřehů, které ne vždy měla s kým sdílet, psaní recenzí je tedy pro ni přímo terapií. Miluje klasickou hudbu, ze všeho nejvíc ji však fascinuje hudba soudobá. Příležitostně se věnuje divadlu, literatuře a folkloru, zkušenosti má i v oblasti dramaturgie. Kromě hudby má vášnivě ráda dobré víno a Formuli 1 - a za všemi třemi vášněmi je ochotná jezdit stovky kilometrů. 

Tato e-mailová adresa je chráněna před spamboty. Pro její zobrazení musíte mít povolen Javascript.