„Svadobný obraz na pieseň Páslo dievča pávy vzbudzoval podvedomú hrdosť na kultúrne dedičstvo od našich predkov.“

„Mohutný a istý hlasový prejav Petra Mikuláša bol okorenený o presvedčivý herecký výkon vzbudzujúci súcit nad tragickým osudom muža.“

„O dychberúci zážitok sa postarali Martin Kreml ako Ivan, Adrian Szelle ako Alexej a zbor baletu SND.“

Od momentu, kedy sa slávnostne zodvihla opona Bratislavského mestského divadla prvýkrát v mene novovzniknutého Slovenského národného divadla, nás delí už celých 100 rokov. Sto rokov umenia, hľadania pravdy, odvahy, krásy, vzostupov a pádov – skrátka sto rokov rozvoja profesionálneho divadelníctva na Slovensku. Dňa 1. marca 2020 sa opona historickej budovy SND dvíhala s rovnakým napätím, ako tomu bolo v marci roku 1920. Tentokrát však s cieľom obzrieť sa za seba a osláviť storočnú púť, ktorú táto vrcholná umelecká inštitúcia ubehla.

Prostredníctvom dramaturgicky bohatého programu sme si mohli pripomenúť jej míľniky, osudové príbehy a presvedčiť sa o skutočne vysokej interpretačnej úrovni, na ktorú sa naše divadelníctvo stihlo vypracovať. Galavečerom nás sprevádzali členovia činohry SND Oldo Hlaváček a Ondrej Kovaľ, ktorí prostredníctvom neformálnych a častokrát jemne satirických dialógov reflektovali historické udalosti rezonujúce nielen v dejinách SND, no i v dejinách celého národa.

Veľkoleposť oslavy storočnice v úvode predznamenala pompézna, avšak veľmi vkusná predohra zložená pre túto špeciálnu príležitosť skladateľom Jaroslavom Konečným. Po jej doznení zaplnil sálu zvučný soprán Evy Hornyákovej v árii Casta diva z Belliniho opery Norma, ktorá zahájila túto vznešenú oslavu so cťou a ľahkosťou jej vlastnou. Po zaznení oficiálnych vyhlásení muža, ktorý nariadil zrod našej národnej umeleckej scény – ministra s plnou mocou pre správu Slovenska Vavra Šrobára – v hodnovernom prevedení herca Dušana Jamricha, sa z orchestrálnej jamy rozozneli tóny overtúry Smetanovej opery Hubička. Presne tak, ako tomu bolo pred sto rokmi. Overtúra bola obohatená o monológ z divadelnej tragédie Maryša od Aloisa a Viléma Mrštíkovcov, pripomínajúci tak v poradí druhé predstavenie uvedené v SND hneď 2. marca 1920, deň po premiére opery Hubička. Predniesť ho prišla členka činohry Národního divadla v Prahe Pavla Beretová.

Z tejto hĺbavej retrospektívy diváka razom vytrhla Lucia z Lammermooru v podaní svetovej opernej divy Ľubice Vargicovej, ktorá okrem dokonalej hlasovej kontroly priniesla na javisko aj dávku precíteného herectva. Baletný súbor nijako nezaostával a počas večera sa predviedol v štyroch rôznorodých ukážkach, z ktorých prvú tvorilo notoricky známe Labutie jazero. Pas de deux z 2. dejstva obsahujúce preslávené „biele adagio“ s citom a profesionálnou istotou tancovali prví sólisti súboru Olga Chelpanova a Konstantin Korotkov. Zbor labutí dokázal aj napriek odkrytej scéne navodiť atmosféru romantického sveta a divák si tak mohol odniesť plnohodnotný zážitok.

Zbor labutí razom vystriedal zbor Opery SND, popred ktorý ako prievan vtrhol na proscénium bas Jozef Benci a v árii Mefista z opery Faust od Charlesa Gounoda oslnil jasným a prenikavým hlasom aj napriek plnej sile orchestra. Vystriedať ho prišiel kolega s vyššie položenou tezitúrou, tenorista Ľudovít Ludha, ktorý následne presvedčivo podal áriu Fausta z Boitovej opery Mefistofeles. Aby nezostala činoherná zložka v úzadí, ukončil faustovskú tematiku pod kožu sa zarývajúci voiceover Roberta Rotha, prednášajúceho Goetheho verše. Prvý diel osláv bol zavŕšený jedným z najvýznamnejších diel slovenskej hudobnej literatúry a azda najznámejšou slovenskou operou Krútňava. So Suchoňovou náročnou melodikou sa s prehľadom popasovali Miroslav Dvorský a Jolana Fogašová. Doplnené o operný aj baletný zbor v ľudových krojoch, vytvorilo toto korunné číslo atmosféru slovenskej dediny a svadobný obraz na pieseň Páslo dievča pávy vzbudzoval podvedomú hrdosť na kultúrne dedičstvo od našich predkov.

O dramatický začiatok druhej časti večera sa postaral renomovaný bas Peter Mikuláš, keď svoje dlhoročné majstrovstvo predviedol v postave kráľa Filipa z Verdiho opery Don Carlo. Jeho mohutný a istý hlasový prejav bol okorenený o presvedčivý herecký výkon vzbudzujúci súcit nad tragickým osudom muža. Rovnako tomu bolo pri ďalšom vstupe na motívy drámy Karla Čapka Biela nemoc, v ktorom člen činohry Emil Horváth stvárnil ľudského hrdinu doktora Galéna. S podtitulom „Keď divadlo uviazlo v neslobode a totalita potrestala krásu“ poukázal úvodný blok druhej časti na obmedzujúce a pre umenie až devastačné podmienky minulých režimov. Všetko vyvrcholilo mrazivým finálnym obrazom z opery Biela nemoc „Nechceme vojnu“ z pera slovenského skladateľa Tibora Andrašovana na libreto Jozefa Budského, českého divadelníka, ktorý sa v mnohom zaslúžil o rozvoj slovenskej profesionálnej umeleckej scény. Jeho povestná sebakritika z roku 1950, v ktorej sa orgánom musel ospravedlniť za nedostatočnú politickú uvedomelosť, stvárnená stálym členom činohry SND Jánom Koleníkom, vhodne poukázala na absurdum doby a prefíkane maskovaný neutíchajúci vnútorný odpor umelcov.

Odľahčenie situácie prišlo v podobe úryvku Palárikovej hry Dobrodružstvo pri obžinkoch, v ktorom popri mladom a výraznom Milanovi Ondríkovi zahviezdili dve dámy slovenského herectva – Božidara Turzonovová a Emília Vášáryová. Svojim prirodzeným šarmom a značným hereckým nadhľadom vyvolali záplavu smiechu. Balet SND v druhej časti priniesol vo svetovej premiére komorné tanečné dielo vytvorené na motívy najdlhšej ľúbostnej básne na svete, Maríny od Andreja Sládkoviča, a na hudobnú predlohu II. adagio molto poco tenuto Piatej symfónie Alexandra Moyzesa. Mladá slovenská choreografka pôsobiaca v Hamburg Ballett Johna Neumeiera, Kristína Borbélyová, vniesla na javisko prostredníctvom tohto čerstvého diela invenčný pohybový slovník a cit pre estetiku tela. Sládkovičovej múzy a lásky Maríny sa zhostila krásna demi-sólistka Klaudia Görözdös so zrelým, no stále žensky krehkým pohybovým prejavom a ako Andrej Sládkovič jej sekundoval skúsený a výrazovo bohatý prvý sólista Andrej Szabo. Ten zvládol náročné partnerské pasáže bez najmenšieho zaváhania a svojou výrazovosťou vyplnil celú plochu javiska. Sládkovičove alter ego plné dynamického a briového krokového materiálu bravúrne a oduševnene stvárnil demi-sólista Glen Lambrecht.

Ďalšie tanečné číslo, klasické Pas de deux Alberta a Giselle z Adamovho romantického baletu Giselle, zatancovali prvý sólista Yuki Kaminaka a sólistka Luana Brunetti, ktorí nás na chvíľu preniesli do sveta víl. O rýchly návrat späť do ľudského sveta plného intríg sa postaral hromový hnev prerývaný zúfalstvom hosťujúceho barytonistu Dalibora Jenisa ako Rigoletta v rovnomennej Verdiho opere. Jenisov hlas zatlačil svojou plnosťou a silou divákov hlbšie do sedadiel a spevákova charizma pôsobila ako magnet.

Tanečným vrcholom večera bol úryvok psychologického baletu Za hranicami hriechu / Bratia Karamazovovci od svetovo presláveného choreografa Borisa Eifmana. O dychberúci zážitok sa postarali Martin Kreml ako Ivan, Adrian Szelle ako Alexej a zbor baletu SND. Expresívna choreografia na Wagnerovu predohru k opere Tannhäuser doplnená o mystický hlas Roberta Rotha doslova útočila na diváka a presná zborová geometria lahodila aj náročnému oku. Vo veľkom finále programu sa v plnej sile predstavili orchester a zbor Opery SND uvedením spevu Ave Maria gratia plena z opery Hry o Márii od Bohuslava Martinů a nasadili tak celému programu dôstojnú korunu. Záverom, samozrejme, nemožno opomenúť orchester Slovenského národného divadla, ktorý pod taktovkou skúseného a všestranného dirigenta Dušana Štefánka zvládol tento členitý, rôznorodý a náročný repertoár profesionálne a bez známok vyčerpania.

Verím, že tento komplexný a nesmierne bohatý program presvedčil každého, že aj napriek kľukatosti našej divadelnej púte je jej smer stále správny a aj navzdory (oproti svetovým divadlám) pomerne krátkej histórii má aj Slovenské národné divadlo svetu umenia čo ponúknuť. Tak nech sa páči, 100. divadelná sezóna je v plnom prúde!

Foto: Peter Brenkus, Zdenko Hanout, Juraj Žilinčár