středa, 17 říjen 2018 16:11

Jednoduše a přesvědčivě.
Ian Bostridge ve vídeňském Konzerthausu

Autor:

„Koncert byl vzorovou ukázkou písňového recitálu – byl intimní,  bezprostřední, poetický.“

„I vokálně-instrumentální impresionismus je pestrý, chvějivý, zvukově podmanivý.“

„Podal písně jednoduše, nebylo v nich nic navíc, nic, čím by se je snažil ´vylepšit´.“ 

 

Bostridge-4292050622719680761656893115693731785736192n

 

Abonentnú radu Lied (Pieseň) vo viedenskom Konzerthause otvoril v utorok  16. 10. známy britský tenorista Ian Bostridge. Špecialista na piesňový repertoár od Beethovena až po 20. storočie sa postaral o nesmierne príjemný komorný večer s neopočúvanými cyklami Debussyho, Ravela a výberom piesní Johannesa Brahmsa. Za klavírom sedela Saskia Giorgini.

Ian Bostridge je uznávaným operným interpretom, ktorý sa predstavil na významných scénach v najrôznejších dielach: v Mozartovom Donovi Giovannim, v Brittenovom Sne noci svätojánskej či v opere The Tempest súčasného autora Thomasa Adésa. Neodmysliteľnou súčasťou jeho repertoáru sú však práve piesne a je častým hosťom významných Schubertiád, napríklad v rakúskom Schwarzenbergu. Jeho včerajší koncert bol pre mňa vzorovou ukážkou toho, čo si pod pojmom piesňový recitál predstavujem. Bol intímny, bezprostredný, poetický.

Ako prvé zazneli Fȇtes galantes od Clauda Debussyho. Šesť piesní, ktoré sú rozdelené do dvoch zošitov, skomponoval francúzsky skladateľ na básne Paula Verlaina a bol pravdepodobne prvým, kto poéziu tohto „prekliateho básnika“ zhudobnil. Slovné spojenie Fȇtes galantes je pritom pôvodne označením pre maľby zobrazujúce záhradné slávnosti, ktorými sa preslávil predovšetkým maliar Antoine Watteau. Pokiaľ ide o impresionizmus, nie je až tak časté, aby sme sa v koncertných sálach stretli s piesňami z tohto obdobia, oveľa častejšie sú to orchestrálne či klavírne kusy. Bostridge vo Fȇtes galantes ukázal, že aj vokálno-inštrumentálny impresionizmus je veľmi pestrý, chvejivý, zvukovo podmanivý. Spevák ma v týchto skladbách azda až tak nezaujal technikou či farbou hlasu, celkom ma však pohltila jeho výrazovosť: po celý čas bol nenútený, akoby prednášal vlastné básne pred skupinkou priateľov. Vhodne ho v tom podporil aj veľmi subtílny, precítený klavírny sprievod.

Nasledoval cyklus Šeherezáda, jedna z dvoch kompozícií, do ktorých Maurice Ravel premieta svoju fascináciu príbehom Tisíc a jednej noci. Tri piesne, Asie, La Flȗte enchantée a L´Indifferént (Ázia, Zázračná flauta, Ľahostajný) môže interpretovať ako soprán, tak tenor, rovnako tiež zaznievajú vo verzii s orchestrom, ale aj s klavírom. Umelcom sa včera cyklom podarilo vytvoriť až elektrizujúcu atmosféru a najmä dve kratšie piesne, La Flȗte enchantée a L´Indifferént predviedol Bostridge s neobyčajným lyrizmom. Možno len v prve piesni, rozsiahlej Asie s dramatickejším priebehom boli miesta vo forte trochu zbytočne drsné. V klavírnej verzií navyše, celkom pochopiteľne, orientálna zvukovosť cyklu nevyznieva tak jasne, ako keď ho hrá orchester. Na druhej strane však citlivé komorné podanie interpretov v Konzerthause ukázalo inú, intímnejšiu podobu cyklu.

 

Brahms-P1280788

 

Pre druhú časť koncertu potom Bostridge zvolil piesne Johannesa Brahmsa z rôznych autorových cyklov (išlo o piesne Es trämte mir, Auf dem Kirchhofe, Herbstgefühl, Der Gang zum Liebchen, Geheimnis, Minnelied, Alte Liebe, Sommerfäden, O kühler Wald, Verzagen, Über die Heide hallet, Mein Herz ist schwer a Botschaft). Práve v tejto časti koncertu sa mi spevák páčil najviac. Tvorivo vedené frázy, absolútne zvládnutá práca s tónom vo všetkých polohách a najmä znelé, zamatové miesta v nižšej dynamike: to všetko robilo z Bostridgeovho výkonu pozoruhodný zážitok. Naozaj presvedčivo vykreslil „horko-sladkú“ atmosféru Brahmsových ľúbostných piesní, na potrebných miestach bol zádumčivý (Herbstgefühl), na iných naliehavejší (Mein Herz ist schwer). Najdôležitejšie však azda bolo, ako jednoducho piesne podal, nebolo v nich nič naviac, nič, čím by sa ich snažil „vylepšiť“. Myslím, že práve vďaka tomuto asketickému prístupu vynikla hĺbka Brahmsových skladieb tak zreteľne.

Bostridge svojim výkonom vzbudil také nadšenie, že musel trikrát pridávať: Faurého Clair de lune, Mondnacht od Roberta Schumanna a O Wally Wally od Benjamina Brittena. Piesňové večery teda očividne publikum stále dokážu zaujať. Bolo by skvelé, keby sa tento druh koncertu častejšie objavoval aj v českých abonentných radách. 

 

Konzerthaus-DSC6017

Foto: FB, Petr Veber

 

Lucia Maloveská

Klavíristka, publicistka, hudební teoretička.

K hudbě, umění i k psaní nejrůznějších textů inklinovala již odmala. Vystudovala gymnázium a posléze klavír na Konzervatoři Jána Levoslava Bellu v Banské Bystrici. V současnosti studuje hudební teorii na pražské AMU a vzdělání v nejbližší době rozšíří v rámci studijního pobytu na Universität für Musik und darstellende Kunst ve Vídni. Zaměřuje se na tvorbu slovenských skladatelů a také na racionální kompoziční postupy. Jako hudební recenzentka spolupracuje a spolupracovala s hudebními portály a periodiky jak v Česku, tak i na Slovensku. Z koncertů odjakživa odcházela plná dojmů a postřehů, které ne vždy měla s kým sdílet, psaní recenzí je tedy pro ni přímo terapií. Miluje klasickou hudbu, ze všeho nejvíc ji však fascinuje hudba soudobá. Příležitostně se věnuje divadlu, literatuře a folkloru, zkušenosti má i v oblasti dramaturgie. Kromě hudby má vášnivě ráda dobré víno a Formuli 1 - a za všemi třemi vášněmi je ochotná jezdit stovky kilometrů. 

Tato e-mailová adresa je chráněna před spamboty. Pro její zobrazení musíte mít povolen Javascript.