„Tajomne znejúce slovo ´hibiki´ je v skutočnosti názvom japonskej whisky.“

„Výraznú rolu zohrávajú aj rôzne nespievané zvuky, šepot a zvukomaľba vychádzajúca z práce so slovami a porekadlami.“

„Námetom kompozície pre šesť ženských hlasov a cappella sú srbské predsvadobné rituály a keď si k tomu pridáme kvality Any Sokolović, nemôže byť prekvapením, akým výnimočným dielom Svadba je.“

Dny nové opery Ostrava, známe predovšetkým pod skratkou NODO, teda New Opera Days Ostrava, sa tento rok konajú v termíne 28. 8. – 30. 8. V ich programe nájdeme päť predstavení, z ktorých každé je na určitej úrovni premiérou. Podujatie, ktoré má aj mimo Českej republiky renomé absolútne výnimočného počinu, je projektom Ostravského centra novej hudby, na čele s jeho umeleckým riaditeľom Petrom Kotíkom. Práve on sa vyjadril, že „v Ostrave je možné všetko“. Jeho tvrdenie som si opäť raz potvrdila na prvom z festivalových večerov, v Divadle Antonína Dvořáka, kedy bola na programe premiéra opery Mareka Keprta Hibiki, hibiki, vzhmoť! a česká premiéra opery Svadba od Any Sokolović.

Marek Keprt, skladateľ a zároveň klavirista vyhľadávaný pre svoje interpretácie súčasnej hudby, si na operu ako hudobný druh siahol v diele Hibiki, hibiki, vzhmoť! prvýkrát. Do operných vôd pritom vstúpil celkom skepticky, s tvrdením, že klasickú operu vlastne rád nemá. Ostatne, podtitul diela znie „chuťově-čichová komorní (ne)opera“. To, akým spôsobom sa Keprt od opery, respektíve jej zaužívaných konvencií, vzdialil, rozoberiem nižšie. Najskôr však niečo k námetu diela. Tajomne znejúce slovo „hibiki“ je v skutočnosti názvom japonskej whisky, ktorá, vďaka majstrovským marketingovým ťahom, stojí bežne okolo 25.000 českých korún. Nie je to pritom žiadna zberateľská zvláštnosť, ale bežne dostupný produkt. Keprt uvádza, že ho zaujal tento príbeh a tiež názov nápoja, ktorý je naviac príznačne možné preložiť ako „dozvuk“.

Libreto písal skladateľ a nadväzuje v ňom na svoju záľubu v hre so slovami. Zložil ho tak zo slovných hračiek a premien slov, vďaka ktorým sa význam slov stráca a ostáva im tak len ich zvuková kvalita. Opera nemá dej a na otázku „o čom je“ tak odpovedať ťažko. Dá sa ale povedať, že sa týka degustácie whisky, respektíve, že čerpá z jej špecifík. Ako degustácia, tak aj opera o nej je zmyslovým zážitkom. Keprt zmysly poslucháčov stimuluje predovšetkým priestorovou prácou so zvukom a rôznymi efektmi, ktoré mu rozostavenie interpretov (v jame a po stranách) spolu s amplifikáciou umožnili. Komorný ansámbel tvorili členova Ostravskej bandy pod vedením Petra Kotíka, speváckych partov sa ujali Markéta Israel Večeřová, Vendula Černá, Helena Kalambová a Michal Marhold. K nim sa na javisku pridali herci Zdeňka Brychtová a Matěj Kohout s tanečníčkou Michaelou Raisovou.

Čím je dielo Mareka Keprta „antioperou“? Vynechal skladateľ prvky, ktoré z opery robia operu? Ak sa na operu pozeráme ako na vokálno-inštrumentálnu javiskovú formu, nebude nám v Keprtovej opere chýbať žiadny vlastne žiadny jej aspekt. Nemyslím si teda, že by sa autor skutočne dostal nejak zásadne za hranice tohto hudobného druhu. Samozrejme, s jednotlivými zložkami pracoval svojsky – a s každou z nich v podstate samostatne. Javisko vyhradil výlučne vizuálnym vnemom, „divadelnej“ rovine kompozície. Hudobníkov, vrátane spevákov, umiestnil do jamy a do blízkych bočných lóží.

Keprt uvádza, že vo svojej opere schválne kladie dôraz na hudbu, nie na slová či na dej. To sa určite podarilo. A to aj tým, že scénické prevedenie a celkovo režijné uchopenie Petra Odo Macháčka bolo veľmi asketické, statické, obmedzené väčšinou na prácu s bodovými svetlami a pohyby rúk protagonistov, ktoré sme videli premietnuté na plátne. Až na konci prišla väčšia, pre mňa trochu zvláštna, akcia – štiepanie dreva, ktoré bolo celý čas na pódiu. Celkový vizuál bol síce zaujímavý, ale vlastne by mi operu vôbec neprekážalo počuť v koncertnom prevedení.

Hudobne stavia Marek Keprt svoje Hibiki z kratších, jednoduchých motívov, ktoré opakuje a transformuje. Tým získava vlastne minimalisticky znejúci výsledok. Tieto postupy sa týkajú ako inštrumentálnej, tak aj vokálnej zložky. V nej sú však tieto tvary premieňané azda výraznejšie, a najmä, výraznú rolu zohrávajú aj rôzne nespievané zvuky, šepot, a samozrejme zvukomaľba vychádzajúca z práce so slovami a porekadlami („dvakrát zčeř, jednou zšeř“ a podobne). Celá opera je skôr statickou plochou, autor sa nepúšťa do expresívnych polôh, lineárny vývoj v hudbe príliš nenájdeme. V rámci „antioperného“ nastavenia asi pochopiteľný prístup. Nenápadné napätie však predsa len v diele celý čas prítomné je a pri slovách „ten chlapec mi dnes namíchal tak řídkou maltku“ dokonca evidentne vygraduje. Čo bolo pre môj zážitok zásadné, boli výkony interpretov. Hibiki, hibiki, vzhmoť! totiž vyžaduje železnú precíznosť napríklad aj čo sa týka koordinácie hudobníkov. Obdiv treba vysloviť aj za zvládnutie speváckych partov. Zvlášť sopranistky totiž ukázali perfektnú dikciu a schopnosť bezchybnej artikulácie aj v extrémne vysokých polohách a zároveň nižšej dynamike.

Druhou operou na programe bola Svadba od Any Sokolović. A hneď na úvod musím predznamenať, že som si toto dielo v českej premiére šla pozrieť s veľkým očakávaním. Námetom kompozície pre šesť ženských hlasov a cappella sú srbské rituály, ktoré nevesta s družičkami absolvuje noc pred svadbou. Keď si k tomu pridáme kvality Any Sokolović, nesmierne výraznej, srbsko-kanadskej autorky, ktorá juhoslovanský folklór používa s citom, invenciou, zato však bez pátosu a gýču, nemôže byť prekvapením, akým výnimočným dielom Svadba je.

Dovolím si krátku odbočku. Pri slovnom spojení „inšpirácia folklórom“ už nejakú dobu kriticky zbystrujem pozornosť. K folklóru som mala blízko celkom odmalička a hoci nie som žiadna puristka, začína ma všadeprítomný odkaz na tradície otravovať: je to totiž odkaz čím ďalej tým menej poučený, odkaz povrchnejší, viac zneužívaný a často vlastne skratkovite vulgárny. O to viac ma však potom nadchnú počiny ako Svadba. Ana Sokolović pracuje s poéziou spojenou s dievčenskými rituálmi, hudobne takisto vychádza zo srbského folklóru – občas ho priamo cituje, skôr si však z neho berie jednotlivé postupy a používa ich v kontexte vlastnej hudobnej reči. Inšpiruje sa aj tradičnými speváckymi technikami, v opere tak počujeme napríklad rustikálne vyznievajúci hrdelný spev. Napriek tomu však ostáva dielo maximálne súčasným. Osobitou kapitolou je v Svadbe jazyk. Srbčina je tu, ako zdôraznil v sprievodnom slove aj Boris Klepal, absolútne nenahraditeľnou. Charakter jazyka, jeho akcenty či intonácia, sú v tejto štruktúre jedným z hlavných činiteľov. Dielo nemá priamu dejovú líniu. Autorka však v librete postupne vykresľuje rôzne súčasti rituálu, ako lúčenie s priateľkami, ľútosť nad odchodom z domova, či obradný očistný kúpeľ, ktoré vrcholia odchodom nevesty Milice na sobáš.

V réžii Jiřího Nekvasila, s kostýmami Marty Roszkopfovej a scénou Davida Baziku bola šestica dievčat, teda piatich družičiek a nevesty, vizuálne poňatá ako partia drsných rockeriek. Videla som inscenácie opery, kde boli dievčatá oblečené „civilnejšie“, a myslím si, že to dielu pristalo viac. To je ale asi len moja osobná preferencia. Takisto ako to, že hoci nápad posunúť niektoré úseky diela do roviny súčasnej rozlúčky so slobodou je veľmi zaujímavé, niektoré momenty („trkotanie“ dievčat v rýchlych sledoch slabík a hlások) boli na môj vkus možno už podané až príliš zjednodušene. Každopádne bolo však režijné podanie veľmi konzistentné a logické. Druhá, mystickejšia polovica opery, bola potom spracovaná skutočne okúzľujúco. Celkovo šlo o inscenáciu s minimom kulís a rekvizít, jedinou skutočne výraznou bol v podstate iba dlhý nevestin závoj.

Šestica speváčok – Markéta Schaffartzik, Patrícia Smoľaková, Eva Marie Kořenová, Ivana Ambrúsová, Lucie Hubená a Tetiana Hryha – podala v Svadbe podľa môjho názoru nadľudský výkon. Pod taktovkou Jurija Galatenka boli veľmi presné, sústredené, zároveň ale dodávali dielu jedinečný náboj. Možno len v temperamentnejších miestach mohli ešte viac využiť príležitosť k naturálnemu, drsnejšiemu hlasovému prejavu. To, akým spôsobom zvládli rôzne exponované polohy, deklamačne a rytmicky náročné miesta, či „špeciality“ ako vokalizáciu hlások srbskej abecedy, bolo ale každopádne fenomenálne. Postarali sa však o naozaj nevšedný, tajomný, a podľa standing ovation nie len pre mňa nezabudnuteľný zážitok.

O tom, či je opera ešte stále aktuálna a či prežije do ďalších generácií aj v inej než muzeálnej podobe, sa v niektorých kruhoch diskutuje celkom živo. NODO však spoľahlivo ukazuje, že sú aj také cesty, ktoré operu aj v dnešnej dobe dokážu doviesť do veľmi pozoruhodných cieľov.

Foto: Fb festivalu