„Avdejeva bola snímaná v pozadí s hľadiskovou časťou sály a výsledný vizuálny efekt bol naozaj pôsobivý.“

„Brilantná polonéza potom bola skutočne brilantnou, iskrivou prehliadkou klaviristkinej bravúry.“

„Plnú šírku umenia tejto ruskej virtuózky sme však spoznali, aspoň podľa mňa, až v Prokofievovi.“

Zatiaľ posledná ženská víťazka prestížnej Medzinárodnej klavírnej súťaže Fryderyka Chopina Julianna Avdejeva zahrala v utorok 3. novembra v pražskom Rudolfine. V rámci Klavírneho festivalu Rudolfa Firkušného vystúpila pred online publikum s dielami Fryderyka Chopina a Sergeja Prokofieva.

Avdejeva je historicky len štvrtou ženou, ktorá Chopinovu súťaž vyhrala. Stalo sa tak v roku 2010: skoro polstoročie po tom, čo súťaž ovládla iná žena, legendárna Martha Argerich. Pre Avdejevinu kariéru bol tento úspech zlomovým okamihom a aj vďaka nemu je dnes uznávanou a žiadanou umelkyňou. Chopin má pritom v jej repertoári dôležité miesto: jeho dielu sa venovala aj na viacerých nahrávkach. Do programu v prázdnom Rudolfine zaradila Chopinovo Prelúdium cis mol, op. 45, Scherzo cis mol, op. 39, Mazurky, op. 41 a Andante spianato a Veľkú brilantnú polonézu Es dur. K nim postavila Sonátu č. 8 B dur Sergeja Prokofieva. Počas celého recitálu sa predstavovala ako technicky po všetkých stránkach disponovaná, kvalitná hráčka, takisto potom (obzvlášť v Prokofievovi) ako fascinujúca interpretka schopná vtiahnuť poslucháčov do hudobného deja.

Ako som zmieňovala aj pri texte o koncerte Francesca Piemontesiho, prenos koncertu je zvládnutý vynikajúco a sprostredkúva divákom zážitok veľmi kvalitne. Na rozdiel od Piemontesiho navyše bola Avdejeva snímaná v pozadí s hľadiskovou časťou sály. Výsledný vizuálny efekt bol naozaj pôsobivý. Rušivých zvukov bolo síce, najmä v začiatku, viac než by mi bolo príjemné, celkovo sú však online počiny festivalu absolútnym nadštandardom. Za prenosmi produkčne stojí spoločnosť Mimesis, s ktorou tím Pražského jara spolupracoval už v máji.

Koncert Avdejeva príznačne otvorila Prelúdiom. Zahrala ho s eleganciou, pokojne, bez zbytočných vzruchov, až hĺbavo. Svoju dravšiu podobu potom klaviristka predviedla hneď v nasledujúcom čísle, v Scherzo cis mol. To malo v jej podaní až znepokojivý náboj, ktorý podporila svojou neomylnou, veľmi húževnatou technikou. Chýbali mi možno niektoré artikulačné detaily: predovšetkým viac staccata v ústrednom motíve. Z Mazuriek ma od Avdejevy najviac zaujala tretia cis molová skladba večera, lyrická Mazurka č. 1. Celkovo dokázala do týchto miniatúr premietnuť mnoho pozoruhodných detailov, čím ich posunula skôr na úroveň drobných koncertných kusov než štylizovaných tancov s odkazmi na folklór.

Najzásadnejšou Chopinovou kompozíciou večera bolo Andante spianato a Veľká brilantná polonéza. Poetické Andante spianato hrala Avdejeva veľmi nežne, s pekne tvarovanými frázami. Zároveň by však podľa môjho názoru niektorým miestam pristalo ešte viac času a priestoru, aby vynikli. Napokon, spianato znamená „vyrovnane“. Brilantná polonéza potom bola skutočne brilantnou, iskrivou prehliadkou klaviristkinej bravúry – a to v tom najlepšom zmysle, napriek samotnému názvu skladby nebola interpretácia žiadnym exhibicionizmom.

Plnú šírku umenia tejto ruskej virtuózky sme však spoznali, aspoň podľa mňa, až v Prokofievovi. Nie preto, že by v Chopinovi mala „rezervy“, to určite nie; Prokofieva ale zahrala až mimoriadne. Skladba je poslednou zo skladateľových vojnových sonát. Ide o komplexnú, výrazovo aj obsahovo rôznorodú kompozíciu, ktorá vyžaduje technické dispozície, schopnosť výstavby komplikovanejšie koncipovaných blokov, zachytenie farieb, odtieňov, atmosféry… To všetko sa Avdejeve podarilo. Už od prvej časti rozkrývala poslucháčom vzťahy a súvislosti, s ktorými skladateľ pracoval, detaily štruktúry, ako aj vyššie funkčné celky. Prostredná časť, s označením sognando, teda zasnene, bola pre mňa vyslovene nádherná, rovnovážne zahraná, mäkko posadená. V tretej časti Vivace sa interpretka okamžite prispôsobila rozdielnemu charakteru, upútala presnou artikuláciou, vhodne ostrejším tónom (jasným aj z online prenosu) a oddaným sústredením na prednes. Neustále striedanie napätia a uvoľňovania použila Avdejeva ako jeden zo základov pre vedenie celku a spravila tak z tretej časti nielen ťažisko sonáty, ale z môjho pohľadu aj vrchol celého koncertu.

Foto: C. Schneider, fb Pražského jara, Petra Hajská