neděle, 13 prosinec 2020 16:33

Slovenská filharmonie opět s Jurajem Valčuhou

Autor:

„Valčuha je typom dirigenta, ktorý má hudobný proces pod dokonalou kontrolou.“

„Eva Hornyáková predniesla svoje dva vokálne vstupy precítene, s príslušnou dávkou štýlovej čistoty.“

„Juraj Valčuha v Poulencovej Glorii viedol Slovenskú filharmóniu i Slovenský filharmonický zbor s prehľadom i hlbokou znalosťou uvádzaného diela“.

 

211

 

Aj ďalší koncert Slovenskej filharmónie v piatok 11. decembra 2020 poznamenali tristné okolnosti, súvisiace s pretrvávajúcim obmedzením kultúrnych podujatí, ktoré pomaly, no neúprosne presúvajú umelecké aktivity nášho orchestra do virtuálneho priestoru. S tým súvisí aj meniace sa správanie filharmonických návštevníkov. Pandémia naberá na sile, denné počty infikovaných, v rozpore s nedávnymi optimistickými prognózami, hrozivo, takmer nekontrolovane rastú a poslucháčska obec, na rozdiel od demonštrujúcich primitívov spred Prezidentského paláca, nechce riskovať nákazu a kontaktom s väčším počtom ľudí sa cielene vyhýba. Hoci aj tento posledný koncert sa dal v priamom prenose sledovať online, tí, ktorí naň fyzicky prišli, neoľutovali. Za dirigentským pultom totiž stál opäť Juraj Valčuha, náš charizmatický majster taktovky, ktorého kreácie sú zakaždým zárukou najvyššej interpretačnej kvality. Nebolo tomu inak ani v symfonicko-vokálnom programe, zloženom z diel Ludwiga van Beethovena a Francisa Poulenca.

Valčuha je zriedkavým typom dirigenta, ktorý má hudobný proces pod dokonalou kontrolou. Hoci by táto vlastnosť mala byť pre dirigenta samozrejmou, nie je to tak. Sú dirigenti, ktorí sa s orchestrom „vezú“, sústreďujú sa na ojedinelé detaily a pohľad na celok im uniká. V Beethovenovej scénickej hudbe ku Goetheho dráme Egmont so sólovým sopránom a rozprávačom (bežne sa z nej v koncertnej praxi hráva len predohra) sme mohli obdivne sledovať Valčuhovu snahu zmysluplne tvarovať každú hudobnú frázu, zreteľne ju artikulovať a pritom nespúšťať zo zreteľa mnohotvárnosť dynamiky hudobného toku. Príbeh flámskeho šľachtica Egmonta zo 16. storočia, ktorý sa vzoprel španielskemu útlaku, viedol svoj národ do oslobodzovacieho boja a napokon skončil na popravisku, musel skladateľa Beethovenovho naturelu nepochybne silne osloviť. Text Goetheho tragédie podoprel desiatimi úchvatnými hudobnými číslami, z ktorých deväť, žiaľ, dnes už upadlo takmer do zabudnutia (slúži ku cti dramaturgie SF, že ich opäť vytiahla na svetlo božie).

 

201

 

Sled udalostí rámcuje dramatická predohra, dve piesne Klárky, Egmontovej milej, štyri orchestrálne medzihry, Klárkina smrť, melodramatická vsuvka až po záverečnú symfóniu víťazstva, ktorá pripomína vyvrcholenie skladateľovej opery Fidelio. Eva Hornyáková predniesla svoje dva vokálne vstupy precítene, s príslušnou dávkou štýlovej čistoty (spievala ich už pri prvom filharmonickom uvedení cyklu v roku 2016 pod taktovkou Emmanuela Villauma). Dikcia rozprávača Tomáša Maštalíra, člena činohry SND, pôsobila trochu monotónne (záver by si žiadal expresívnejší deklamačný výraz) a v koncertnej sieni Reduty nebolo hercovi takmer rozumieť – v dnešnej situácii je to však vlastne jedno. Kvôli streamovému online prenosu, ktorý zrejme sledovalo viac divákov ako v sále, totiž protagonista hovoril do mikrofónu. Ďalší dôkaz presunu ťažiska koncertného diania do virtuálneho priestoru.

 

212

 

Po prestávke prišla na rad Gloria pre soprán, miešaný zbor a orchester francúzskeho skladateľa, člena parížskej Šestky, Francisa Poulenca. Spomedzi autorov tohto slávneho kompozičného zoskupenia je Poulenc ako tvorca najspontánnejší, jeho hudobný jazyk je priezračný, na pohľad jednoduchý, z hľadiska formy krištáľovo súmerný a hlavne melodicky mimoriadne pôsobivý. V jeho dielach sa snúbi šarm a nezáväzná invenčná hravosť s noblesnou vážnosťou a dôstojnosťou aristokrata. Podľa charakteristiky básnika Clauda Rostanda bol Poulenc zároveň „mníchom i chuligánom“.

Poulenc bol od mladosti hlboko veriacim človekom a jeho príklon ku katolicizmu sa začal ešte prehlbovať po roku 1930 pod dojmom smrti niekoľkých blízkych priateľov. Spomedzi jeho dvanástich skladieb na liturgické námety si pozornosť zaslúžia najmä dve: Stabat mater z roku 1950 a Gloria z roku 1959. Kým Stabat mater je skladbou s výrazom hlbokej vnútornej oddanosti veriaceho človeka, šesťčasťovej Glorii, ktorú skladateľ napísal na objednávku Koussevitzkého nadácie v americkom Bostone, nemožno uprieť optimistický charakter, plný svetskej radosti a veselia.

 

2014

 

Juraj Valčuha viedol Slovenskú filharmóniu i Slovenský filharmonický zbor, pripravený zbormajstrom Jozefom Chabroňom, s prehľadom i hlbokou znalosťou uvádzaného diela. V dojímavých sopránových sólach mu spoľahlivo sekundovala Eva Hornyáková.

Pri ďalších plánovaných decembrových koncertoch nášho prvého orchestra si držme palce, vážení filharmonickí návštevníci! Lockdown v prísnej podobe sa v hlavnom meste nezadržateľne blíži...

 

208

 

Foto: Ján F. Lukáš

Ivan Marton

Ivan Marton ukončil štúdium hudobnej vedy na FFUK v Bratislave pod vedením prof. Jozefa Kresánka. V štúdiu pokračoval vo Varšave a na Hudobnovednom inštitúte v Hamburgu.

Začínal ako dramaturg v Slovenskej filharmónii, neskôr pracoval v hudobnom vydavateľstve OPUS a v PZO Slovart a napokon pôsobil v slobodnom povolaní. Je členom grantových komisií Fondu na podporu umenia.

Tato e-mailová adresa je chráněna před spamboty. Pro její zobrazení musíte mít povolen Javascript.