„Aj tentoraz robili orchestru i dirigentovi spoločnosť iba kamery.“

„Uvedenie Bellovej Fantázie je plodom ukážkovej spolupráce Slovenskej filharmónie s Hudobným centrom.“

„Daniel Raiskin Brahmsovej orchestrálnej poetike dokonale rozumie a interpretuje ju štýlom autentického majstra.“

Svoju poslednú recenziu na koncert Slovenskej filharmónie s dirigentom Jurajom Valčuhom v decembri 2020 som končil slovami, že v bratislavskej Redute sme sa síce tentokrát mohli tešiť z prítomnosti publika, no tvrdý „lockdown“, ktorý onedlho zasiahne všetky domáce kultúrne podujatia, sa u nás v dôsledku nepriaznivej, a stále sa zhoršujúcej epidemiologickej situácie nezadržateľne blíži… A tak sa aj naozaj stalo. Mimoriadny vianočný koncert pod taktovkou šéfdirigenta Daniela Raiskina krátko pred Štedrým večerom si zopár desiatok verných poslucháčov ešte dokázalo v Koncertnej sieni SF vychutnať, no potom sa už produkcie nášho prvého orchestra nekompromisne presunuli do filharmonického online priestoru. A sú tam, žiaľ, dodnes.

Aj ďalšiemu, v poradí už piatemu umeleckému hosťovaniu Daniela Raiskina v tejto „zdeformovanej“ abonentnej sezóne robili v piatok, 19. februára 2021, za dirigentským pultom orchestra v prázdnom auditóriu spoločnosť iba kamery. A tiež recenzent, ktorý si na balkóne spolu s dokumentujúcim fotografom užíval výsadu priamej účasti na koncerte.

Jeho dramaturgia sa tentoraz niesla v znamení výsostne romantického hudobného naratívu. Koncert otvorila svižná Fantázia na motívy Rákociho pochodu Jána Levoslava Bellu, nestora a nesporne najvýznamnejšieho predstaviteľa slovenskej národnej hudby v 19. storočí. Nebolo to prvé dirigentovo stretnutie s tvorbou tohto nášho velikána: už na svojom úvodnom, takpovediac iniciačnom koncerte v septembri 2020 uviedol Raiskin autorovu pomerne známu Koncertnú skladbu v uhorskom štýle a v tom istom mesiaci realizoval s orchestrom CD nahrávku Bellových orchestrálnych diel, po ktorej by mali nasledovať ďalšie, mapujúce skladateľovu kompletnú symfonickú a symfonicko-vokálnu produkciu. Je to plod unikátnej, ba priam ukážkovej spolupráce Slovenskej filharmónie a Hudobného centra, ktoré pod odborným dozorom editora Vladimíra Godára pripravuje na vydanie Bellov súborný orchestrálny notový materiál a telesá Slovenskej filharmónie s dirigentom Raiskinom následne zabezpečia jeho zvukovú podobu.

Fantázia na motívy Rákociho pochodu ťaží z archetypu uhorskej kuruckej piesne na oslavu protihabsburského povstaleckého kniežaťa Františka II. Rákóczyho, ktorú v 19. storočí vo svojich skladbách spracovali, popri iných maďarských autoroch, aj Ferenc Erkel a Franz Liszt, no nesmrteľnú popularitu jej zabezpečil až Francúz Hector Berlioz v podobe ohnivého Rákóczyho pochodu ako súčasti dramatického oratória Faustovo prekliatie. Bellova Fantázia z roku 1871 uvádza notoricky známu uhorskú tému v mnohých obmenách: využíva jej tanečné i variačné prvky, na jednom mieste sa dokonca objaví v tvare fugáta. Ako v editorskej štúdii k partitúre diela uvádza Vladimír Godár, nevedno či Bellova skladba, napriek opakovaným autorovým snahám o jej uvedenie, niekedy verejne zaznela. Skôr sa zdá, že nie a tak jej nedávna filharmonická kreácia bola zároveň jej premiérou – po 150 rokoch od vzniku!

Inštrumentálnou zložkou koncertu bol Druhý klavírny koncert A dur Franza Liszta z roku 1863, ktorého sólový part predniesla gruzínska klaviristka Nino Gvetadze. Zaradenie diela do programu pravdepodobne nebolo náhodným aktom; Liszt, ako burgenlandský rodák, mal k uhorskému Prešporku blízko, tu ako deväťročný po prvýkrát verejne účinkoval a aj neskôr sem z času na čas zavítal. Ani Bellovo meno mu nebolo neznáme: práve na základe partitúry Fantázie slávny skladateľ odporučil v roku 1873 udeliť jej mladému autorovi štipendium uhorského ministra školstva. Klaviristkino podanie malo štandardnú úroveň, hoci nosnosť zvuku sólového nástroja zreteľne tlmila či skôr limitovala prázdna sála (postreh priameho účastníka!).

Po prestávke prišiel k slovu klenot romantického symfonizmu – Druhá symfónia D dur Johannesa Brahmsa (aj ten Bratislavu z neďalekej Viedne občas navštevoval, mestský archivár Batka patril k jeho priateľom). Raiskin zaujal už pri uvedení skladateľovej Prvej symfónie v októbri minulého roku; autorovej orchestrálnej poetike dôverne rozumie, podmaňujúco frázuje a dynamické plochy pôsobivo graduje. Kým prvá časť, Allegro non troppo, by si žiadala naliehavejšiu pulzáciu (najmä vo vedľajšej myšlienke) a druhá časť, Adagio non troppo, viac sústredeného pokoja, tretiu i štvrtú časť symfónie už viedla autentická ruka skúseného majstra. Len ten záverečný potlesk akosi chýbal…

„Tešíme sa na váš aplauz!“ – tak znelo motto jednej z predchádzajúcich koncertných sezón Slovenskej filharmónie, ešte v normálnych časoch. Kto by si bol vtedy pomyslel, že bude o pár rokov neskôr také aktuálne?

Foto: Alexander Trizuljak