„Program koncertu bol po dramaturgickej stránke naozaj skvostný.“

„Prevedenie bolo až extatické, rozhodne však nie lacno, prvoplánovo efektné.“

„Pracoval ‚len‘ s tým, čo predpísal autor a dokázal jeho zámeru veľmi spoľahlivo dostáť.“

Nedeľný večer 16. mája patril v rámci Pražského jara recitálu Garricka Ohlssona, skvelého klaviristu, ktorý pred pár dňami predsedal klavírnej súťaže festivalu. Vo skvele zvolenom programe, zloženom z diel prvej polovice 20. storočia, predviedol Ohlsson fascinujúcim spôsobom možnosti klavíru a ponúkol svojim poslucháčom zážitok na tých najvyšších úrovniach interpretačného umenia.

Ako som už spomenula, program koncertu bol po dramaturgickej stránke naozaj skvostný. Vypočuli sme si štyri komplexné, veľmi náročné sonáty: Szymanowského Sonátu pre klavír č. 3, Prokofievovu Sonátu pre klavír č. 8, Janáčkovu Sonátu pre klavír 1. X. 1905 a Skriabinovu Sonátu pre klavír č. 5. Doplnili ich Skriabinovo Prelúdium op. 59 č 2 a Poéma Fis dur. Ide o program, ktorý, ak má byť podaný skutočne kvalitne, vyžaduje všestranného, premýšľajúceho a zároveň citlivého interpreta, s absolútnou technickou suverenitou a veľkým pochopením pre širokú škálu výrazovosti. Takýmto interpretom Garrick Ohlsson určite je, a ukázal to aj v nedeľňajšom recitáli, ktorý sa premenil na unikátnu oslavu klavíru. Je akurát škoda, že zrovna včerajší prenos poznačili technické nedostatky. Obzvlášť v Prokofievovi často vypadával signál – našťastie, aspoň záznam z koncertu je už bez týchto prerušení.

Sonáta pre klavír č. 3 op. 36 Karola Szymanowského vznikla v roku 1917 a je veľmi verným odrazom toho, v akom štádiu sa v tomto období klasická hudba nachádzala. Obsahuje expresívne plochy, voľné zachádzanie s tonalitou, prepracovanú rytmickú zložku. V rámci premenlivej faktúry sa Ohlsson ukázal ako neobyčajne flexibilný interpret. Mal absolútny nadhľad nad každým detailom, nespúšťal ale zo zretele ani plynutie celku. Ten si rozvrhol majstrovsky: hoci sa napríklad v exponovaných dynamikách pohybuje dianie často, v kľúčových gradáciách mal Ohlsson stále dostatok priestoru pridať, vyostriť kontrast a ohúriť ešte bohatšou zvukovosťou.

Nasledujúca Prokofievova Sonáta č. 8 op. 84 patrí podľa môjho názoru medzi to najlepšie, čo skladateľ napísal. Začína melancholicky časťou Andante dolce, postupne potom prechádza množstvom veľmi rôznorodých polôh. Sonátu na jesennom koncerte Festivalu Rudolfa Firkušného skvele zahrala Julianna Avdejeva. Podanie Garricka Ohlssona tak bolo na ploche niekoľkých mesiacov už druhým výnimočným podaním tejto skladby v českom online priestore. Ohlsson zahral Sonátu tak, že poslucháčovi každú chvíľu pripomínal, o aký nesmierne farebný kus ide. Nádherné dynamické odtiene, mäkké piano, ale aj „prokofievovské“, ostré forte; tvorivo, a zároveň s rešpektom k zápisu ponímané frázovanie a artikulácia: to sú len úlomky toho, prečo by ste si Ohlssonovu interpretáciu mali vypočuť.

Po prestávke, vyplnenej rozhovorom Garricka Ohlssona a Markéty Cukrovej, nasledovala ikonická Sonáta I. X. 1905 „Z ulice“ od Leoša Janáčka. Ako Ohlsson priznal v interview, so skladbou vystúpil po prvýkrát. Podľa môjho názoru šlo pritom o veľmi podnetné, netuctové prevedenie. Myslím, že klavirista dobre vystihol do istej miery úsečný charakter faktúry, pracoval so subito zmenami dynamiky, nepreháňal to s použitím pedálu. V artikulácii bol opäť veľmi svedomitý, cieľavedome pracoval skôr s non legatom, čo sa priaznivo odrazilo napríklad aj na vyznení hlavného motívu druhej časti. A čo viac: po stránke výrazu a emócií bolo Ohlssonovo pojatie až mrazivé. Nehľadal pritom žiadnu dodatočnú expresivitu, žiadnu dodatočnú dramatickosť. Pracoval „len“ s tým, čo predpísal autor, a dokázal jeho zámeru veľmi spoľahlivo dostáť.

Posledná časť večera patrila Skriabinovi. Prelúdium op. 59 č. 2 je síce krátkym, po všetkých stránkach však pregnantným kusom, ktorý sa Ohlssonovi podarilo „vystrihnúť“ bravúrne. Kontrastom bola lyrická Poéma Fis dur op. 32 č. 1. V nej interpret opäť uplatnil schopnosť vytvoriť plasticky znejúce plochy v nižších dynamikách, vyrovnanú zvukovosť registrov či krásne znelý diskant. Večer potom uzavrela takmer pekelná Sonáta č. 5 op. 53. Skriabinova hudba je podľa môjho názoru prototypom toho, čo v hudbe označujeme za sugestívne či mystické. V tomto smere odráža spiritualitu svojho autora, hudobne artikulovanú predovšetkým neobvyklou, rozšírenou harmóniou. Ohlssonovo pojatie s týmto mojím pohľadom korešpondovalo, jeho interpretácia ma preto mimoriadne oslovila. Prevedenie bolo až extatické, rozhodne však nie lacno, prvoplánovo efektné. Klavirista ho postavil na mimoriadnej technickej vybavenosti, dobrej orientácii a porozumení hustej sadzbe a na dôraze na farbu, v tomto prípade už aj vo vzťahu s harmonickou zložkou.

Online koncerty majú jednu výhodu: skvelé prevedenia si môžete väčšinou pustiť viackrát. K recitálu Garricka Ohlssona sa vrátim bez váhania.

Foto:  Zdeněk Chrapek