„Peter Breiner je dnes jednou z najzaujímavejších osobností súčasnej slovenskej kultúry.“

„Cyklus šestnástich Slovenských tancov získava Breinerovi uznanie i vysokú popularitu.“

„Koncertná prevádzka sa konečne dostáva do normálu.“

Po štyroch rokoch sa humenský rodák a od nedávna naturalizovaný Londýnčan Peter Breiner znova postavil v Redute za dirigentský pult Slovenskej filharmónie. V júni 2017 odznela pod jeho taktovkou, popri iných dielach, autorská, novátorsky poňatá orchestrálna verzia Musorgského Obrázkov z výstavy, tentoraz Breiner ponúkol ťažiskový výber z cyklu svojich symfonických Slovenských tancov, ktoré už pred časom nahral pre filharmonickú CD edíciu a nahrávku zároveň vydalo vydavateľstvo Naxos. Slovenské tance však okrem koncertného majú aj svoj intenzívny scénický život. V roku 2016 ich v Bratislave uviedol baletný súbor SND v invenčnej choreografii Natálie Horečnej.

Šesťdesiatnik Peter Breiner je nesporne jednou z najznámejších, najzaujímavejších a zároveň i najvšestrannejších osobností súčasnej slovenskej kultúry. Zámerne nepíšem „hudobnej“, pretože jeho akčný rádius sa vonkoncom neobmedzuje len na ňu. Už samotný Breinerov životný príbeh pôsobí ako nespracovaný literárny námet. Ako posledný žiak kompozičnej triedy Alexandra Moyzesa na VŠMU udivoval už počas štúdií svojím mimoriadnym, priam zázračným hudobným talentom. Na svojom prvom pracovnom poste rozhlasového hudobného režiséra sa hravo orientoval v zložitých moderných orchestrálnych partitúrach a na počkanie v nich opravoval chyby, ktorých sa dopúšťali naši skladateľskí bardi. Inštrumentačné finesy mal, vďaka absolútnemu sluchu, v malíčku, dokonalo ovládal farby rozličných nástrojových kombinácií a už v mladom veku sa stal známym a medzinárodne vyhľadávaným crossoverovým aranžérom.

V lete 1992, už ako slobodný občan, sa prekvapujúco rozhodol presídliť s celou rodinou do Kanady; prezieravo sa tak vyhol rozpadu spoločného štátu i následnému šesťročnému mečiarovskému šafáreniu, ktoré sme si, my ostatní, statočne odtrpeli. Z Kanady nielen pravidelne prichádzal na Slovensko ako hudobný partner legendárnych televíznych relácií Milana Markoviča, no uverejňoval v spriatelených médiách aj humorné fejtóny, v ktorých trefne a mimoriadne vtipne komentoval našu vnútropolitickú situáciu. Po presídlení do USA sa pod jeho neľútostný kritický osteň dostala aj trumpovská Amerika a ako vďačný terč predovšetkým jej komický, megalomanský protagonista v prezidentskom úrade. Breiner je však, na prekvapenie, vo svojich iných textoch aj solídnym a fundovaným ekonomickým analytikom pomerov v USA, ktorého názory si váži a čerpá z nich aj náš prominentný politický komentátor Martin M. Šimečka. A aby toho nebolo málo, aj po ďalšom presídlení, tentoraz do ponurého pobrexitového Londýna, naďalej intenzívne koncertuje, nahráva, diriguje, komponuje, aranžuje, píše filmovú hudbu a ešte mu aj ostáva čas na duchaplné komentovanie výčinov nášho momentálneho expremiéra.

Cyklus Slovenských tancov pre orchester (ich prevažná väčšina pochádza z východoslovenského regiónu) je Breinerovým „chef d’oeuvre“, ktorý mu získava uznanie i popularitu v širokom medzinárodnom kontexte. Sám o genéze vzniku diela kedysi povedal: „Pred viacerými rokmi som dostal objednávku zaranžovať Brahmsove Uhorské tance pre Londýnsky symfonický orchester. V priebehu tejto práce mi napadlo, že takmer všetky európske národy majú podobnú klasickú orchestrálnu kolekciu, založenú na folklórnom materiáli: Česi majú Slovanské tance z pera Dvořáka, Nemci Nemecké od Mozarta, Španieli od Granadosa, Rumuni od Bartóka, Francúzi od Hindemitha, Angličania, Íri a Škóti od Arnolda, Bavori od Elgara atď. Tak som si povedal, že slovenskú kolekciu urobím ja.“ Výsledkom boli opulentné (orchester na pódiu je takmer stočlenný), bravúrne inštrumentované, rytmicky bohato variabilizované a energiou nabité útvary, ktoré strhávajú nielen obecenstvo, ale i samotných, temperamentne podupávajúcich hráčov.

Slovenská filharmónia si ich interpretáciu pod precíznou Breinerovou taktovkou užívala spolu s trojicou sólujúcich hráčov v popredí: virtuózneho huslistu Stanislava Palúcha, spoľahlivo rytmizujuceho akordeonistu Borisa Lenka a moravského dychového multiinštrumentalistu Mariana Friedla. Záverečný potlesk prítomného publika znel po viac ako ročnom pôste ako vytúžená nebeská mana. Koncertná prevádzka, i keď len na záver sezóny, sa konečne dostáva do normálu.

Foto:  Alexander Trizuljak