„Pandémia prekazila dirigentovi Jamesovi Juddovi koncertné plány so SF.“

„Matej Arendárik je dnes zrelým a vždy prvotriedne pripraveným koncertným umelcom.“

„James Judd je spoľahlivým a skúseným analytikom veľkých symfonických ploch.“

Na abonentnom koncerte Slovenskej filharmónie 11. júna 2021 sa k dirigentskému pultu po dlhej neprítomnosti vrátil James Judd. Dirigoval program zostavený z diel Arvo Pärta, Ludwiga van Beethovena a Jeana Sibelia. Namiesto dirigentovho krajana Benjamina Grosvenora, ktorý mal pôvodne predniesť sólový part Beethovenovho 3. klavírneho koncertu, zaujal miesto sólistu domáci klavirista Matej Arendárik.

Osemnásť mesiacov delí Jamesa Judda, bývalého šéfa Slovenskej filharmónie, od jeho posledného koncertného vystúpenia v Redute. V decembri 2019 britský dirigent zaujal osobitou kreáciou Mahlerovej 4. symfónie, na marcový abonentný termín, kde mala zaznieť Beethovenova Missa solemnis, síce stihol do Bratislavy pricestovať a absolvovať s orchestrom jedinú skúšku, no pandémia mu zo dňa na deň prekazila ďalšie koncertné plány. Všetky kultúrne podujatia v meste od 6. marca 2020 totiž padli za obeť paušálnemu, viac ako rok trvajúcemu zákazu konania. Medzičasom sa Juddovi v júni 2020 šéfdirigentská zmluva skončila, vedenia orchestra ujal nový šéfdirigent a umelec tak prakticky nedostal ani len formálnu príležitosť rozlúčiť sa so svojím materským telesom, ktoré tri roky viedol. A tak bol júnový abonentný koncert SF po dlhej prestávke prvým stretnutím s týmto renomovaným majstrom taktovky.

Ani tento koncert sa však neobišiel bez programovej zmeny. Mladý klavirista Benjamin Grosvenor, dirigentov krajan, ktorý na pódiu v Redute už raz pred rokmi hosťoval práve pod Juddovou taktovkou, nemohol v dôsledku sprísnených bezpečnostných opatrení vo Veľkej Británii na Slovensko pricestovať a tak miesto sólistu zaujal Matej Arendárik, predstaviteľ mladšej slovenskej interpretačnej generácie. Arendárik svoju sólovú koncertnú kariéru začal už koncom deväťdesiatych rokov (recenzent si pamätá jeho bratislavské vystúpenie so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu v sólovom parte Noci v španielskych záhradách Manuela de Fallu) a odvtedy na svojom interpretačnom profile systematicky pracuje a cieľavedome ho zdokonaľuje. V ďalších rokoch nasledovali opakované hosťovania so Slovenskou filharmóniou (Brahms, Rachmaninov, Mozart), sólový recitál v rámci BHS a v čase pandémie tiež streamované recitály v Bratislave i v Žiline s pozoruhodne vyspelým podaním Brahmsových Intermezz a najmä Chopinovej Polonézy As dur. Dnes je Matej Arendárik zrelým a vždy prvotriedne pripraveným koncertným umelcom s jedinečne posadeným klavírnym úderom (po česky „úhozom“, po rusky „stukom“), ktorý má závideniahodnú, a v našich podmienkach zriedkavo vídanú, nosnosť. Beethovenovská klavírna poetika je Arendárikovi blízka, v Koncerte pre klavír a orchester č. 5 dokázal vierohodne pretlmočiť nielen skladateľove robustné, ale aj jemné, hlboko introvertné úseky.

Program koncertu otvoril Cantus in memoriam Benjamin Britten pre zvony a sláčikový orchester, jedno z najznámejších diel nestora estónskej hudobnej tvorby Arva Pärta. Skladba, ktorou sa autor v sedemdesiatych rokoch vyrovnával so smrťou veľkého britského skladateľa, je dômyselne vystavaná: úvod, rozvedenie i záver diela sprevádzajú mystické údery zvonu a medzi nimi sa na dlhej sláčikovej ploche odohráva proces minimálneho intervalového posunu vysokých sláčikových nástrojov na klesajúcom pôdoryse. Pärtova kultová skladba, tvoriaca dynamický oblúk od stíšenej introspekcie cez mohutné plénum až po záverečné pianissimo, získala pod Juddovou taktovkou náležitú plasticitu.

Záverečná Symfónia č. 4 a mol, op. 63, jedno z najzvláštnejších a najbizarnejších diel fínskeho neskorého romantika Jeana Sibelia, nebýva často programovanou skladbou symfonických koncertov; v priebehu doterajšej, viac ako sedemdesiatročnej histórie SF odznela iba dvakrát. Ponurá hudba s netradičným tempovým sledom štvorčasťového cyklu (pomalá–rýchla–pomalá–rýchla), ktorá symfonický vývoj vždy len naznačí a nikdy poriadne nerozvinie, je plodom úzkostného psychického stavu, v ktorom sa skladateľ v prvom decéniu minulého storočia ocitol (diagnostikovali mu nádor v hrtane, ktorý, našťastie, nemal fatálne následky). James Judd je spoľahlivým a skúseným dirigentským analytikom veľkých symfonických ploch, orchester dokáže motivovať a viesť ho pevnou rukou, čo v minulosti presvedčivo dokumentoval pri kreáciách rozsiahlych útvarov Gustava Mahlera či Edwarda Elgara. Z entuziasticky hrajúceho orchestra treba vyzdvihnúť transparentne hrajúcu sekciu plechových nástrojov a sólujúceho koncertného majstra violončiel Borisa Bohóa.

Na koncerty Jamesa Judda sa budeme tešiť aj budúcej filharmonickej sezóne, ktorú, dúfajme, už nepostihnú žiadne obmedzenia.

Foto: Ján Lukáš