„Počuť päť súčasných orchestrálnych skladieb v jeden večer sa inde než na Ostravských dňoch darí naozaj len sporadicky.“

„Ak hovoríme o hraniciach, respektíve zvyklostiach symfonických telies, asi najviditeľnejšie ich pokúšala práve Vítková.“

„Údernosť Chaloupkovej hudby mi niekedy pripomínala až hudbu filmovú, mnohé úseky sú skutočne sugestívne.“

„Vyvrcholenie zahájenia“ – tak tituloval koncert Orchestra Opening umelecký riaditeľ festivalu Ostravské dny Petr Kotík. Festival začal totiž už vo štvrtok 19. augusta; orchestrálny koncert, ktorý sa konal 22. augusta, však spĺňal všetky atribúty veľkolepého otváracieho koncertu. Počuli sme päť kompozícií, tri z nich v premiére, ktoré okrem iného načrtli, akými cestami sa súčasné kompozície pre orchester môžu uberať, kde sú hranice možností symfonického telesa a akými spôsobmi ich je prípadne možné posunúť.

O snahe opäť prepojiť súčasnú hudbu s orchestrom sme čítali aj v popise koncertu. Dá sa len súhlasiť so slovami, že nová hudba bola od symfonických telies často izolovaná. Mohli by sme polemizovať, či je to menšou flexibilitou a neochotou príslušných inštitúcií, alebo sú komornejšie ansámble pre mnohých tvorcov jednoducho inšpiratívnejším a osobnejším priestorom. Každopádne, počuť päť súčasných orchestrálnych skladieb v jeden večer sa inde než na Ostravských dňoch darí naozaj len sporadicky. Napokon, vďaka vlastnému telesu, Ostrava New Orchestra (ONO), si na takýto počin vytvoril festival skutočne ideálne podmienky.

Na programe boli premiéry skladieb Lucie Vítkové, Todda Tarantina (ten je zároveň rezidentom Institutu Ostravských dní) a Františka Chaloupku. Ďalej zazneli skladby Christiana Wolffa a Petra Kotíka. Skladby zneli pod taktovkou Jiřího Rožně, Petra Kotíka a Ondřeje Vrabce, postupne sa predstavilo až osem sólistov. Hral už spomínaný Ostrava New Orchestra, v jednej zo skladieb sa vystriedal s komornejšou Ostravskou bandou.

Ako prvá zaznela premiéra skladby Lucie Vítkové Enviroment. Ak hovoríme o hraniciach, respektíve zvyklostiach symfonických telies, asi najviditeľnejšie ich pokúšala práve Vítková. Vo svojom diele mení posadenie orchestru a angažuje dvoch dirigentov, v tomto prípade Jiřího Rožňa a Ondřeje Vrabce. Každý z nich stojí na jednej strane pódia a diriguje jednu časť rozdeleného orchestru. V strede sedel ansámbel sólistov: Jiří Havrlant (čembalo), Daniel Skála (cimbal), Lucie Vítková (akordeon), za nimi klaviristi Daan Vandewalle a Alexandr Starý a perkusionisti Jan Nepodal a Anežka Nováková.

Ako píše autorka, skladba stelesňuje prostredie, ktoré sa odvíja od stredu (ktorým je v diele elektronická spätná väzba) ku krajom. Spätná väzba je predpísaná v parte akordeónu, na ktorý hrala sama skladateľka – prirodzene sa stala určitým stredobodom a bolo fascinujúce sledovať jej pôsobenie. Rozdelený orchester a sólisti sú v tejto skladbe v úzkej interakcii, ktorú riadia dirigenti. Na tomto mieste je treba výkon dirigentov vyzdvihnúť, zvládli vzájomnú komunikáciu aj komunikáciu s telesami, obaja dianie dobre koordinovali a boli jeho aktívnou súčasťou. Skladba Lucie Vítkovej obsahuje množstvo zvukovo plných a veľmi farebných plôch, pútavo skúma kombinácie nástrojov, najmä čo sa týka skupiny sólistov: inštrumentačne nápadité boli napríklad spojenia cimbalu, čembala a bicích. Skladba je celkovo veľmi strhujúca a v dobrom slova zmysle efektná: v tomto ohľade dobre zafungovalo aj jej zaradenie na úvod koncertu.

Nasledovala skladba Todda Tarantina Then I Awoke Again. Dirigoval Ondřej Vrabec, sólistkou bola sopranistka Irena Troupová. Tarantino si za literárnu predlohu vybral starodávnu anglosaskú báseň The Wanderer. Pojednáva o pútnikovi a jeho osamotenej existencii v nehostinnej krajine. Túto atmosféru skladateľ do skladby úspešne pretavuje. Hudobne stavia na spracovaní nahrávok vetra z rôznych kútov sveta, ktoré prepísal do orchestrálnych partov. Neviem celkom odhadnúť, nakoľko štylizovaný je zvukový výsledok: každopádne však, aspoň pre mňa, dobre plnil funkciu znepokojivo, tajomne znejúceho tkaniva. Z neho miestami kryštalizovali sólové motívy nástrojov. Pre sólistku bolo toto tkanivo prostredím, z ktorého niekedy viac, inokedy menej, vystupovala. Irena Troupová podala, ako je u nej zvykom, uhrančivý, precítený výkon, ktorý vystavala v dobrom technickom ovládnutí partu. Interakcie orchestru a sólistky mohli byť možno v niektorých momentoch živšie (azda pre ne nebolo toľko priestoru ani v partitúre), ako celok však ich spolupráca vyznievala dobre.

Skladbu Invisible Terrain napísal výrazný newyorský skladateľ Christian Wolff v roku 2020. V diele, ktoré, ako píše, je len tretím inštrumentálnym koncertom, ktorý napísal, sa zaoberá vzťahom sólistu a orchestru a rovnomernému uplatneniu týchto zložiek. Sólistkou bola huslistka Hana Kotková, Ostravskú bandu dirigoval Petr Kotík. Skladba je rozdelená na jednu dlhšiu časť a na zoskupenia štyroch kratších oddielov, pričom dlhšiu časť skladá autor z viacerých plôch. To určuje aj takpovediac fragmentárny a nelineárny charakter skladby, čo, v kombinácii s výrazovou asketickosťou, vyžaduje od poslucháča, aby svoju „stratégiu počúvania“ prispôsobil. Osobne som si Wolffovu skladbu nevychutnala tak ako iné skladby na programe. Ocenila som ale precíznu prácu s materiálom, ktorá kládla nároky aj na precíznosť interpretov: plne sústredená Hana Kotková sa s touto úlohou vysporiadala kvalitne. Zaujímavé je tiež použitie úryvkov z už existujúcich diel, ktoré nevyvoláva úsmevné reakcie, ako tomu pri citáciách niekedy býva, ale pôsobí ako plnohodnotný materiál. Čo sa týka vzťahu sólista–ansámbel, Wolff do husľového partu skutočne nevložil samoúčelné virtuózne pasáže a v záverečnom oddiely sólistku dokonca posadil k prvému pultu ansámblu.

Po prestávke prišla na rad kompozícia Fragment Petra Kotíka. Muzikológ Kyle Gann skladbu popisuje ako „dokonale zvukovo ‚vytesanú‘“ – to je celkom iste výstižný komentár. Pútavý zvukový výsledok má pritom často pôvod v materiály, ktorý by sa dal označiť za jednoduchý, elementárny. Celkovo Kotík koncipuje Fragment tak, že v ňom nenájdeme „zbytočné“ miesta, ktoré by mali na poslucháča prvoplánovo zapôsobiť. Dôležitú úlohu tu hrajú konsonancie (kvinty). Dianie do istej miery sprehľadňujú a prinášajú do skladby momenty, ktoré môžu poslucháčovi pripadať povedomé aj zo staršej hudby – samozrejme, zasadené sú do celkom iného kontextu. Viac než hľadať jednotný, procesuálny ťah sa pritom v skladbe rozhodne oplatí sústrediť sa na prítomný detail. ONO pod vedením Petra Kotíka k skladbe pristúpil s veľkým porozumením, a hoci išlo o najdlhšiu skladbu večera, boli hráči evidentne stále veľmi koncentrovaní.

Na záver sme počuli premiéru skladby Františka Chaloupku Darwin Among the Machines. Autor v nej tematizuje vzťah človeka a strojov; názov diela prebral z rovnomenného článku z roku 1863. Dirigoval Jiří Rožeň, sólistkou – perkusionistkou – bola Kristýna Švihálková. Táto interpretka bola pre dielo kľúčovou postavou. Jej part vyžadoval určité množstvo hereckej a fyzickej akcie (najvýraznejším bol v tomto smere „beh“ na pedáloch tympanov), vlastne šlo v mnohých momentoch o premyslenú choreografiu. Dielo Darwin Among the Machines oplýva množstvom nápadov – niektoré by si možno zaslúžili ešte podrobnejšie prepracovanie. Úseky s rytmicky a zvukovo hutnou faktúrou sú striedané redšími, na viacerých miestach napríklad fungujú ako spojky motívy v harfe. V orchestri je potom často základom práce nastolenie patternu a jeho (ľubovoľné) opakovanie. Údernosť Chaloupkovej hudby mi niekedy pripomínala až hudbu filmovú, čo čiastočne korešpondovalo s poloscénickým pojatím partu sólistky. Mnohé úseky vyzneli skutočne sugestívne: napríklad úvod, kedy Švihálková za mohutného orchestrálneho sprievodu motoricky udierala do tympanov. Ak mal teda byť nedeľný večer vyvrcholením zahájenia, bola Chaloupkova skladba určite dobre zvoleným zakončením.

Foto: festival Ostravské dny