„Tomáš Brauner dokázal dať celku zmysluplný priebeh, ktorý vyústil do extatického záveru.“

„Kľúčovými boli azda Armstrongove technické dispozície a flexibilita.“

„Obzvlášť by som chcela vyzdvihnúť dvojicu tympanistov, hrali naozaj zanietene.“

Festival Dvořákova Praha ponúkol 15. septembra koncert Symfonického orchestru hl. m. Prahy FOK a klaviristu Kita Armstronga. Program bol, ako v pre-talku naznačil aj riaditeľ festivalu Jan Simon, v podstate obrazom zmien, ktorými hudba prešla na prelomu 19. a 20. storočia. Počuli sme diela Josefa Suka, Camilla Saint-Saënsa a Igora Stravinského.

Je pritom až neuveriteľné, v akom krátkom časovom slede boli skladby zahrnuté v dramaturgii napísané. To, že Saint-Saënsov Koncert pre klavír č. 5 „Egyptský“ vznikol len sedemnásť rokov pred Svätením jari a Sukova symfonická báseň Praga je od tohto ikonického baletu staršia len o deväť rokov, perfektne ilustruje to, s akým turbulentným obdobím máme v tomto prípade dočinenia. Saint-Saëns zostáva verný skôr tradícii, Josef Suk využíva výdobytky neskorého romantizmu, Stravinský je vizionárom do takej miery, že to niektorých šokuje vlastne aj po viac než sto rokoch. FOK a jeho šéfdirigent Tomáš Brauner tieto rozdiely dobre pochopili, o pestrý zážitok tak bolo postarané.

Úvod patril práve Josefovi Sukovi. Jeho hudbu sa rozhodla Dvořákova Praha uvádzať systematicky, a je to určite záslužný počin: miesto Sukovej tvorby v českých hudobných dejinách je nezanedbateľné, hoci často opomínané. Symfonická báseň Praga je mohutným, veľkolepým dielom oslavujúcim české hlavné mesto. Pátos prelomu storočí nám v dnešnej dobe môže pripadať až úsmevný. Ak je však takéto dielo podané presvedčivo, s úprimným nasadením a porozumením pre okázalé vyznenie, stále má svoj účinok. To sa, aspoň podľa mňa, FOKu a Tomášovi Braunerovi podarilo. Orchester dosahoval naozaj opulentnú zvukovosť, slávnostné vyznenie diela dobre podporovali kvalitné, kovovo znelé trúbky a trombóny (napríklad motív pripomínajúci chorál Kdož jsú boží bojovníci zaznieval veľmi dobre), sláčiková sekcia sa postarala o plastické vykreslenie vzletných melodických línií, Roman Patočka pôsobil ako podnetný koncertný majster. Tomáš Brauner dokázal dať celku, napriek autorovmu voľnejšiemu pojatiu formy, zmysluplný priebeh, ktorý vyústil do extatického záveru.

Americký klavirista Kit Armstrong, hlavný protagonista Saint-Saënsovho Koncertu pre klavír a orchestr č. 5, je vskutku fascinujúcou a inšpiratívnou osobnosťou. Okrem hudby sa na špičkovej úrovni venuje exaktným vedám, v krátkom interview po skončení koncertu sa s Jiřím Vejvodom rozprával napríklad o tom, ako pred pár rokmi odkúpil kostol vo Francúzsku. V rámci hudobného festivalu je však samozrejme smerodajné najmä to, akým je hudobníkom. Na to, aby to ukázal, mu pritom Saint-Saënsov koncert ponúkal celkom veľkorysý priestor.

Kľúčovými boli azda Armstrongove technické dispozície a flexibilita. V koncerte je množstvo miest, kde sa striedajú široké frázy s delikátnymi „vyhrávkami“, či intímne piano s burácavým forte na priestore niekoľkých taktov. Kit Armstrong to všetko zvládal s nadhľadom. Pre svoje vystúpenie pritom zvolil nástroj C. Bechstein. Tón, ktorý na ňom dosahoval, bol znelý, prierazný, skôr príjemne ostrejší než zaoblený. Najmä v brilantných pasážach pritom Armstrong vďaka dobre smerovanému úhozu dosahoval skutočne iskrivý výsledok. Samotné dielo vnímam tak, že má svoje ťažisko práve v technickej komplexnosti klavírneho partu, a z tohto hľadiska ma aj najviac zaujalo. Aj po výrazovej stránke bol však Armstrongov výkon hodnotný a zďaleka nie prvoplánový. Nápadito pracoval s orientálnym podtónom v prostrednej vete, bez problémov sa zohral s ansámblom. Dobre vyzneli miesta, kde jednotlivé nástroje (spomeňme hoboj) vstupujú do interakcie s klavírom, napríklad imitáciou jeho motívu.

Prekážková dráha, na ktorej konci je treba zdolať Mount Everest. Takto nejak popísal Svätenie jara Tomáš Brauner v after-talku po potlesku. Myslím, že je to výstižné prirovnanie – a vlastne je celkom výstižné aj pre popis výkonu, ktorý FOK v rámci Dvořákovej Prahy predviedol. Toto extrémne náročné dielo sa totiž v podaní tohto telesa nezaobišlo bez ťažkostí, zároveň ale dokázalo publikum strhnúť.

Problematickejšia sa mi javila prvá polovica. Už slávne fagotové sólo zo začiatku skladby nezaznelo celkom sebaisto. V niektorých skupinách dychových nástrojov sa potom častejšie objavovali intonačné nezrovnalosti (napríklad u lesných rohov v miestach, kde hrá držané súzvuky všetkých osem hráčov). Vo výraznejšie polyrytmických miestach či miestach s nepravidelnými taktami nebol orchester celkom presný. Čo sa však týka znelosti, bol orchester dobre disponovaný a dosahoval potrebne exponovaných dynamických rovín. Zvukovo zaujímavá bola napríklad aj časť Jarné piesne v kole, ktorá sugestívne gradovala. Celkovo lepšie vyznela podľa môjho názoru druhá polovica baletu. Obzvlášť by som chcela vyzdvihnúť dvojicu tympanistov, hrali naozaj zanietene. A záverečný Everest? Tomáš Brauner naň svojich hráčov doviedol, a vrcholovým výhľadom sa tak pokochalo aj publikum.

Foto: MHF Dvořákova Praha / Petra Hajská