úterý, 21 září 2021 11:01

Soňa Červená jako svatá Ludmila. Premiéra oratoria o české světici

Autor:

„Každý, kto je s hudbou tohto autora trochu oboznámený, určite očakával opulentný, veľkolepý charakter.“

„Je obdivuhodné, s akým citom pre rytmus dokázala Soňa Červená interpretovať svoje party.“

„Dvořákova Svatá Ludmila zatiaľ ostáva neohrozená.“

 

102

 

Ako jeden z vrcholov tohtoročných slávností pripomínajúcich výročie úmrtia Svätej Ludmily naplánovalo Arcibiskupství pražské premiéru nového diela, skomponovaného práve pre túto príležitosť. Vo Vladislavskom sále tak v nedeľu 19. septembra zaznelo oratórium Nádech věčnosti od českého skladateľa Jana Zástěru. Veľkolepú akciu ešte pozdvihovala skutočnosť, že sa ústrednej role Svätej Ludmily zhostila Soňa Červená.

Koncert, ktorý Arcibiskupství pražské organizovalo spoločne s Bohemian Heritage Fund a Nadačním fondem Soni Červené bol naživo vysielaný Českou televíziou a Českým rozhlasom. Okrem Soni Červenej sa v sólových roliach predstavili Lucie Hájková (Drahomíra), Petr Nekoranec (Václav), Jiří Brückler (Boleslav) a Lukáš Bařák (Jarmil). Zborových partov sa ujal zbor RUN OPERUN (zbormajsterka Anna Novotná Pešková), inštrumentálnu zložku zaistil Symfonický orchestr Českého rozhlasu pod vedením samotného autora oratória, Jana Zástěru. Oratórium bolo uvedené scénicky, režisérom bol Jiří Heřman, jednouché, vkusné kostýmy pripravila Zuzana Rusínová.

Nakoľko išlo o premiéru, budem sa najskôr venovať samotnému dielu Jana Zástěru. V tvorbe tohto autora prevažujú vokálne-inštrumentálne diela, je mu blízka aj hudba sakrálna a námet z českých dejín nie je preňho ničím novým: spomeňme diela České nebe či Korunovace českých králů. Každý, kto je s hudbou tohto autora trochu oboznámený, určite očakával opulentný, veľkolepý charakter a tradicionalistický prístup. To sa aj naplnilo. Musím sa priznať, že som priaznivcom úplne iných, omnoho progresívnejších prístupov k súčasnej hudbe a celkom by ma zaujímalo, ako by sa s týmto námetom takto komponujúci autori vysporiadali. Nakoľko ale išlo o podujatie Arcibiskupství pražského, mám pochopenie pre to, že chcel organizátor siahnuť po konzervatívnejšom spracovaní, naviac od autora, ktorý má blízko k náboženským motívom. Výsledok je ale zrejme rozporuplný: napriek negatívam, ktoré v texte zmienim, však považujem za potrebné uviesť, že reakcia publika bola, súdiac podľa potlesku, kladná.

 

101

 

Jan Zástěra píše, že sa snaží príbeh svätice vymaniť zo šablón, bez zjednodušenia, bez klišé. Zdôrazňuje, že oratórium je vlastne aj o nás všetkých; o tom, čo si z príbehov svätých Ludmily a Václava berieme. Nechce ani pristupovať k súdom jednotlivých postáv: napriek tomu však bolo, aspoň z môjho pohľadu, celkom jasné, kto je v príbehu zápornou a kto kladnou postavou (Drahomíru napríklad zbor hneď na začiatku označuje ako „Diablovu milú“). Príbeh nie je zasadený do konkrétnej doby, ide viac o „snové vízie“. Ludmila je však už zavraždená – hoci predmetom prostrednej časti oratória je práve akási rekonštrukcia jej násilnej smrti (uvedené slovami „buďme svědky toho, co se stalo na Tetíně“). U Zástěru zomiera Ludmila rukou Boleslava a Václava: podľa slov autora je to metafora, zvlášť v prípade postavy svätého Václava ale predsa len trochu zvláštna. Nakoľko nie som Češka a predpokladám, že na podrobnosti a konotácie tohto príbehu nie som tak citlivá, nechcem zabiehať do hodnotenia toho, aké súvislosti autor našiel či nenašiel. Miatlo ma však, že vzťahy medzi jednotlivými postavami boli vykreslené len veľmi okrajovo. Réžia Jiřího Heřmana bola v podstate minimalistická, funkčným prvkom bol dlhý šál – symbol svätej Ludmily.

Po hudobnej stránke bolo dielo skutočne, ako aj iné Zástěrove diela, komponované ako efektné, mohutné dielo, s množstvom dramatických úsekov, z hľadiska inštrumentácie s bohatým využitím tutti orchestru. Zástěrov hudobný jazyk je pritom (technicky) v podstate romantický, azda len v harmónii občas pristupuje k odvážnejším postupom. Myšlienkovo je dielo značne eklektické, v niektorých úsekoch to neprekáža, často ale myšlienkové prvky nepôsobia nosne a ťažko sa ďalej spracúvajú. Asi najlepšie na mňa pôsobili niektoré vstupy zboru, komponované v umiernenejších výrazových a dynamických rovinách (napríklad úvodný Prolog). Celkovo treba povedať, že zbor RUN OPERUN podal spoľahlivý výkon. Čo sa týka inštrumentácie, Zástěra celkom zaujímavo používa bicie nástroje. Ako jeden zo zásadných nedostatkov diela ale potom vnímam fakt, že mohutná orchestrálna faktúra často znela zároveň so sólovými speváckymi vstupmi. Tí museli, napriek ozvučeniu, s orchestrálnym sprievodom v podstate bojovať o to, aby ich bolo počuť. Nebola to pritom chyba interpretácie ani akustiky sály (hoci zrejme nepomohla ani tá). Ďalší z problémov diela spočíval v tom, akým spôsobom sa autor snažil udržať dramatický ťah. Staval jednu gradáciu za druhou, chýbali mi kontrastné, lyrickejšie úseky. V prípade diela, ktoré trvá vyše hodiny a pol, na mňa bolo jednoducho tej mohutnosti akosi príliš.

 

104

 

Čo sa týka výkonov jednotlivých sólistov, vynikala Soňa Červená so svojou nespievanou rolou. Po celý čas sedela (respektíve stála) v strede improvizovaného pódia, skutočne ako sošná, vznešená osobnosť. Je obdivuhodné, s akým citom pre rytmus dokázala Soňa Červená interpretovať svoje party – a to napriek tomu, že sprievod orchestra dynamicky prehlušoval aj ju. Čo sa týka spievaných rolí, výkony sa naozaj odvíjali od toho, ako boli spevácke party napísané; nie je teda jednoduché ich hodnotiť. Voči orchestru sa asi lepšie a ľahšie presadili majitelia nižších hlasov, teda Jiří Brückler a Lukáš Bařák. V parte Drahomíry v podaní Lucie Hájkovej mohlo byť azda menej vibrata, Petr Nekoranec musel svoj kultivovaný prejav vo vyšších polohách príliš prispôsobovať zvuku orchestra. Hráči SOČR podali podľa môjho názoru dobrý výkon. Nepočuli sme síce mnoho dynamických odtieňov, orchester však hral vyvážene, vyrovnane vyšlo aj niekoľko krátkych sólových vstupov (napríklad vo flaute).

Nové oratórium o veľkej osobnosti českých dejín ma tak príliš neuchvátilo. Je to škoda: významné jubileum bolo dobrou príležitosťou, ako českú hudbu obohatiť o zásadné, nadčasové dielo. Dvořákova Svatá Ludmila ale zatiaľ ostáva neohrozená.

 

106

 

Foto: Bohemian Heritage Fund 

Lucia Maloveská

Klavíristka, publicistka, hudební teoretička.

K hudbě, umění a ke psaní nejrůznějších textů inklinovala již odmala. Vystudovala gymnázium a posléze klavír na Konzervatoři Jána Levoslava Bellu v Banské Bystrici. Absolvovala pražskou HAMU v oboru hudební teorie, v jehož studiu pokračuje od roku 2021 i na doktorandském stupni. V rámci studií také absolvovala stáž na Universität für Musik und darstellende Kunst ve Vídni. Ve svém zkoumání se soustřeďuje na oblast formy a tektoniky, na racionální kompoziční postupy a příležitostně na tvorbu slovenských skladatelů. Jako hudební recenzentka a publicistka spolupracuje a spolupracovala s hudebními portály a periodiky jak v Česku, tak i na Slovensku. Od roku 2019 je součástí managementu orchestru PKF – Prague Philharmonia. Z koncertů odjakživa odcházela plná dojmů a postřehů, které ne vždy měla s kým sdílet, psaní recenzí je tedy pro ni přímo terapií. Miluje klasickou hudbu, ze všeho nejvíc ji však fascinuje hudba soudobá. Příležitostně se věnuje divadlu, literatuře a folkloru, zkušenosti má i v oblasti dramaturgie. Kromě hudby má vášnivě ráda dobré víno a Formuli 1: a za všemi třemi vášněmi je ochotná jezdit stovky kilometrů. 

Tato e-mailová adresa je chráněna před spamboty. Pro její zobrazení musíte mít povolen Javascript.