„Raiskin má Čajkovského symfonizmus intímne zažitý, Manfreda gradoval dômyselne a s veľkým prehľadom.“

„Znamenitý Vadim Gluzman obohatil Beethovenov koncert o dve provokatívne kadencie Alfreda Schnittkeho.“

„Petite ouverture solennelle Ľudovíta Rajtera nesie výrazné znaky skladateľovho kompozičného naturelu.“

Program dvojice otváracích koncertov 73. koncertnej sezóny Slovenskej filharmónie v dňoch 21. a 22. októbra 2021 sa niesol v znamení silného orchestrálneho gesta. Jeho ťažiskom bolo opulentné symfonické dielo veľkého ruského romantika, ktorému v prvej polovici koncertu predchádzal jeden z najčastejšie hrávaných inštrumentálnych opusov viedenského hudobného klasicizmu. Beethovenov notoricky známy husľový koncert v interpretačnom stvárnení izraelského virtuóza Vadima Gluzmana sa tak ocitol v tesnom susedstve zriedkavo uvádzanej symfónie Manfred Pjotra Iljiča Čajkovského. Obe diela pod taktovkou šéfdirigenta Daniela Raiskina zastrešila na úvod Malá slávnostná predohra domáceho autora Ľudovíta Rajtera.

Rozsiahla, takmer hodinová, Symfónia h mol Manfred, op. 58 Pjotra Iljiča Čajkovského neznie z koncertného pódia často, a to aj napriek unikátnemu melodickému bohatstvu, vypätému dramatizmu a inštrumentačnému majstrovstvu (už samotný úvod skladby s nezvyklou farebnou kombináciou troch fagotov a basklarinetu je fascinujúci!). Čajkovského k jej napísaniu inšpirovala rovnomenná „faustovská“ poéma anglického básnického dobrodruha Lorda Byrona, ktorú už niekoľko desaťročí predtým v symfonicko-vokálnej podobe zhudobnil Robert Schumann. Dielo kladie na dirigenta i na orchestrálnych hráčov v jednotlivých nástrojových sekciách mimoriadne nároky: na jednej strane sú to subtílne, zároveň však virtuózne napísané party (najmä v drevených dychových nástrojoch), na druhej strane zasa burácajúce tutti orchestrálneho pléna najmä v záverečnej časti, zvádzajúce dirigenta k nekontrolovanému demonštrovaniu údernej sily mohutného symfonického telesa (stalo sa to Alexandrovi Rahbarimu pri poslednom uvedení diela so Slovenskou filharmóniou v o februári 2014).

Daniel Raiskin má Čajkovského symfonizmus intímne zažitý, veď ho v rodnom Petrohrade nasával doslova s materským mliekom. Skladby ruského majstra uvádza s naším orchestrom pravidelne a s uznaním konštatuje, že je prekvapený, do akej hĺbky tejto pôsobivej hudbe filharmonici rozumejú a s akým entuziazmom ju dokážu interpretovať. Nebolo to inak ani tentoraz. Raiskin gradoval Čajkovského literárno-hudobnú drámu dômyselne, s maximálnym prehľadom a dokázal udržať poslucháča v napätí až do jej majestátneho vyvrcholenia.

Sólistom Beethovenovho Koncertu pre husle a orchester D dur, op. 61 bol Vadim Gluzman, jeden z najvýznamnejších husľových virtuózov súčasnosti. Bratislavskej hudobnej verejnosti nie je tento výnimočný umelec neznámy: pred niekoľkými rokmi hosťoval na Bratislavských hudobných slávnostiach a do nášho mesta opakovane prichádza na pozvanie huslistu Pavla Bogacza ako žiadaný pedagóg majstrovských kurzov pre mladých adeptov husľovej hry. Gluzman je zároveň veľkým priaznivcom a nadšeným propagátorom súčasnej hudobnej tvorby, ktorej sa venuje s mimoriadnym zaujatím; širokú popularitu si získala jeho nahrávka 24 prelúdií pre husle a klavír mladej sibírskej skladateľky Lery Auerbach. Sólový part Beethovenovho koncertu predniesol Gluzman s nadhľadom skúseného majstra, pričom jeho podanie namiesto tradičnej Joachimovej obohatil o dve provokatívne husľové kadencie rusko-nemeckého avantgardistu Alfreda Schnittkeho (pozorný poslucháč v nich, medziiným, mohol zachytiť názvuky na Šostakovičov Prvý husľový koncert). Svoj suverénny výkon v Beethovenovi Gluzman doplnil prídavkom Gavoty z Bachovej Partity č. 3 pre sólové husle. A keď už sme pri Beethovenovi – rovnaké skladateľovo dielo, hoci s inou interpretkou, znelo v piatok večer v neďalekej pyramíde na koncerte Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu. Nebolo by od veci dramaturgiu vzájomne občas koordinovať.

Program prvého abonentného koncertu sezóny otvorila elegantná Petite ouverture solennelle (Malá slávnostná predohra), posledný orchestrálny opus Ľudovíta Rajtera, zakladateľskej osobnosti domácej dirigentskej školy a zároveň plodného autora. Svieža miniatúra nesie výrazné znaky Rajterovho kompozičného naturelu: prehľadnú faktúru, náznak prvkov hudobného hungarizmu a príklon k novoromantickej štýlovej orientácii. Zaradením diela slovenského autora do koncertného programu Raiskin cieľavedomo rozvíja svoj zámer nadviazať na úsilie svojho predchodcu Jamesa Judda a venovať zvýšenú pozornosť domácej tvorbe.

Ak sa epidemiologická situácia v metropole nezhorší, o tri týždne sa Daniel Raiskin postaví za dirigentský pult Slovenskej filharmónie znova. Už teraz sa teda môžeme tešiť na program koncertu, kreatívne zostaveného z diel Alexandra Skriabina, Alexandra Mosolova a Jeana Sibelia.

Foto: Peter Brenkus