KlasikaPlus.cz© - portál o klasické hudbě

PORTÁL O KLASICKÉ HUDBĚ

...váš vyladěný partner

english

Klasicistní noblesa Simony Šaturové a Collegia 1704 english

„Na to, že sa Mysliveček stratil zo zorného poľa interpretov či dramaturgov celkom neprávom, upozorňuje Collegium 1704 systematicky.“

„Obe predohry dali, najmä vo svojich krajných častiach, možnosť vyniknúť jedinečnému espritu telesa.“

„Technické dispozície boli pre Šaturovú najmä nástrojom k tomu, aby vypovedala to, čo je v áriách obsiahnuté.“

Josef Mysliveček a Wolfgang Amadeus Mozart. Práve hudbou týchto dvoch autorov z obdobia klasicizmu naplnilo Collegium 1704 svoj koncert Il Boemo, ktorý sa odohral 11. novembra v Rudolfinu. Dirigoval Václav Luks, sólistkou bola Simona Šaturová.

Titul Il Boemo pritom nebol vybraný náhodou. Na programe sa totiž ocitli aj diela, ktoré Collegium 1704 naštudovalo do rovnomenného, netrpezlivo očakávaného filmu o Josefovi Myslivečkovi. Na to, že sa tento skladateľ stratil zo zorného poľa interpretov či dramaturgov celkom neprávom, však upozorňuje Collegium 1704 systematicky. A žiadalo by sa povedať, že ak sa film bude aspoň približovať sugestívnosti Myslivečkovej hudby, má úspech zaručený.

Pre novembrový koncert zvolil ansámbel program zložený z Myslivečkovej opernej tvorby. Počuli sme predohry k operám Demetrio (verzia 1779) a Ezio (verzia 1777), v podaní Simony Šaturovej zazneli árie Nacqui agli affani in senoMi parea del porto in seno (z opier Demetrio verzia 1773 a Demetrio verzia 1779). K Myslivečkovej hudbe zaradilo Collegium 1704 slávnu Mozartovu Symfóniu č. 38 „Pražskú“ a jeho nádhernú koncertnú áriu Bella mia fiamma, addio.

Obe predohry dali, najmä vo svojich krajných častiach, možnosť vyniknúť jedinečnému espritu telesa, jeho živelnosti a v prípade Ezia až búrlivej energii. Veľkou devízou ansámblu však je, že si aj v strhujúcich rovinách udržuje vysokú artikulačnú disciplínu, presné frázovanie, a aj vo vyšších dynamikách veľmi kultivovanú zvukovosť. V stredných častiach predohier zas predviedol súbor elegantné, krásne klenuté melódie (predovšetkým Demetrio). Prostredná časť predohry k Eziovi na môj vkus trochu stagnovala, zasvietilo však znamenité hobojové sólo, zahrané veľmi citlivo a plasticky. Collegium 1704 znie kompaktne, precízne udržuje pomer zvuku jednotlivých nástrojových skupín (v mnohých prípadoch na seba napríklad vhodne upútali pozornosť nižšie sláčikové nástroje).

Mozartovu symfóniu začal Václav Luks umiernene, s dôrazom na kratšie frázy, vzápätí však priviedol súbor do veľmi dramatických rovín, teleso dobre pracovalo s tmavším timbrom v pochmúrnych súzvukoch úvodného Adagia. Po introdukcii nasledovalo nesmierne temperamentné Allegro, v ktorom (hlavne v oblasti vedľajšej a záverečnej témy) sa hráči tvorivo pohrávali s jednotlivými motívmi. Ostatne, Luks je stelesnením dirigenta, ktorý svojich hráčov priamo podnecuje k zapálenému prístupu: to, ako svojimi gestami nasleduje vzrušený charakter hudby, je neprehliadnuteľné. K Finale potom Collegium 1704 pristúpilo s ešte väčším nábojom. Niektoré dynamicky výraznejšie polohy, zvlášť v dychových nástrojoch, boli pre mňa už zvukovo menej príjemné (nehovorím však o vydarených sólových vstupoch), triumfálnemu efektu záveru symfónie však bolo učinené zadosť.

Simona Šaturová vystúpila s tromi áriami, z ktorých každá bola v istom zmysle ladená ako lamentácia. V každej z nich sa spieva o nejakej podobe nešťastnej lásky – hoci, ako v pútavom slove k programu ubezpečuje Daniel E. Freeman, príbehy, ku ktorým sa árie viažu, končia nakoniec šťastne. Myslím, že Simona Šaturová je, so svojím prirodzeným (chcelo by sa povedať až civilným) prejavom, jednou z najpovolanejších k tomu, aby smútok, trápenia a dilemy obsiahnuté v texte a v hudbe publiku presvedčivo sprostredkovala. To sa, z môjho pohľadu, podarilo. Ani v brilantnejších pasážach sa speváčka neuchýlila k prvoplánovej virtuozite. Mohli sme obdivovať veľkú precíznosť a ľahkosť v koloratúrach, artikulačnú presnosť, plynulé prechody medzi registrami, svietivé vysoké polohy: technika však bola pre Šaturovú najmä nástrojom k tomu, aby vypovedala to, čo je v áriách obsiahnuté.

Ako trochu problematický som vnímala fakt, že v nižších polohách Šaturová mierne zanikala v zvuku orchestra. To sa zmenilo v árii Bella mia fiamma, addio, v ktorej sa jej hlas akoby niesol o čosi výraznejšie. Najsilnejší zážitok som si však odniesla z árie Mi parea del porto in seno. Speváčka v nej striedala odľahčene pojaté pohyblivé pasáže s krásne vystavanými, lyrickými melódiami. Slová kráľovnej Kleoniké, stojacej medzi službou ľudu a láskou k mužovi, boli v podaní Šaturovej až srdcervúce. Koncert definitívne zakončilo pridávané, kontrastne oslavné Alleluja z Mozartovho Exsultate, jubilate. Noblesný záver noblesného večera. 

Foto: Petra Hajská

Lucia Maloveská

Lucia Maloveská

Klavíristka, publicistka, hudební teoretička

K hudbě, umění a ke psaní nejrůznějších textů inklinovala již odmala. Vystudovala gymnázium a posléze klavír na Konzervatoři Jána Levoslava Bellu v Banské Bystrici. Absolvovala pražskou HAMU v oboru hudební teorie, v jehož studiu pokračuje od roku 2021 i na doktorandském stupni. V rámci studií také absolvovala stáž na Universität für Musik und darstellende Kunst ve Vídni. Ve svém zkoumání se soustřeďuje na oblast formy a tektoniky, na racionální kompoziční postupy a příležitostně na tvorbu slovenských skladatelů. Jako hudební recenzentka a publicistka spolupracuje a spolupracovala s hudebními portály a periodiky jak v Česku, tak i na Slovensku. Z koncertů odjakživa odcházela plná dojmů a postřehů, které ne vždy měla s kým sdílet, psaní recenzí je tedy pro ni přímo terapií. Miluje klasickou hudbu, ze všeho nejvíc ji však fascinuje hudba soudobá. Příležitostně se věnuje divadlu, literatuře a folkloru, zkušenosti má i v oblasti dramaturgie. Kromě hudby má vášnivě ráda dobré víno a Formuli 1 a za všemi třemi vášněmi je ochotná jezdit stovky kilometrů. 



Příspěvky od Lucia Maloveská



Více z této rubriky