„Sila inscenácie pritom, aspoň pre mňa, spočíva najmä v dôraze na myšlienku aktu transplantácie.“

„Najočakávanejšia bola pre mňa v rámci Srdca práve scéna so samotnou transplantáciou.“

„Je celkom zrejmé, že takáto látka potrebuje citlivé, emotívne spracovanie.“

Tanečná dráma inšpirovaná skutočným príbehom. Tak charakterizovalo Divadlo J. K. Tyla v Plzni svoju novú inscenáciu Srdce, uvádzanú v koprodukcii s Agenturou Srdce. Inscenácia mala premiéru 4. januára v Prahe, na Novej scéne Národního divadla. Do tanečných vôd sa vydávam skôr výnimočne, tentokrát ma ale upútal, a vlastne i zaskočil, samotný námet inscenácie: tým bola transplantácia srdca.

S nápadom realizovať takýto projekt prišla lekárka Milana Pokorná, ktorá sa takto rozhodla spracovať skúsenosť z vlastnej praxe. Choreografom a režisérom inscenácie na jej predlohu sa potom stal tanečník Richard Ševčík. Ševčík sa pritom už v DJKT ako choreograf uviedol, napríklad úspešnou adaptáciou Erbenovej Kytice. Dej Srdca je pritom v podstate jednoduchý. Hlavnými protagonistami sú Erika, Kristýna Miškolciová, a Sebastian, Richard Ševčík, dvaja študenti medicíny, ktorí k sebe majú blízko. Medzi nich sa potom postaví Daniel, Gaëtan Pires, rocker, ktorý Eriku nakoniec zaujme viac než spolužiak Sebastian. Po škole sa ale tak či tak cesty trojice rozchádzajú. Daniel s Erikou sa náhodne stretávajú až po rokoch a na svoj milostný vzťah nadväzujú. Zlom nastáva v momente, kedy dvojica havaruje na Danielovej motorke. Ďalšie stretnutie Eriky a Sebastiana je potom už celkom iného rázu a Sebastian sa stáva Erikiným lekárom. Jej zranenia sú ale natoľko ťažké, že sa jej nedá pomôcť. Ukáže sa však, že jej srdce môže byť transplantované a zachrániť Sebastianovho priateľa.

Sila inscenácie pritom, aspoň pre mňa, spočíva najmä v dôraze na myšlienku aktu transplantácie: so smútkom z odchodu jedného človeka sa mieša nádej na záchranu niekoho iného. Tento rozmer Srdca umocňovala aj prítomnosť významného kardiochirurga, profesora Jana Pirka, ako aj to, že tvorcovia inscenáciu symbolicky venovali práve darcom.

Je celkom zrejmé, že takáto látka potrebuje citlivé, emotívne spracovanie. Tvorcovia Srdca zasadzujú príbeh do v podstate muzikálovej estetiky, opatrenej efektným svetelným dizajnom Igora Staškoviče. Nie som síce fanúšikom takéhoto žánru, myslím však, že prispeje k tomu, že bude posolstvo diela zrozumiteľné pre širšie publikum. Do tejto estetiky podľa mňa dobre zapadla aj choreografia Richarda Ševčíka, v ktorej prvky baletu miestami spája aj s netanečnými, divadelne pojatými úsekmi. Najočakávanejšia bola pre mňa v rámci Srdca práve scéna so samotnou transplantáciou. Tu sa tvorcovia držali tak povediac pri zemi a úkon zobrazili skôr ako sériu precíznych, rytmických pohybov. Vzhľadom na námet diela bolo potom celkom pochopiteľné aj rozhodnutie začleniť do deja samostatnú postavu Srdca, ktorej expresívne číslo sa odohrávalo po operácii Eriky.

Na minimalisticky pojatej scéne Marka Cpina stojí počas celého trvania inscenácie vlastne len jeden objekt, akési „akvárium“, priehľadné zo všetkých strán. To priestor na niekoľkých miestach vhodne člení – najmä v druhom dejstve, kde je v ňom nemocničné lôžko so zranenou Erikou. V takejto podobe bola pre mňa scéna celkom funkčnou, a bolo azda zbytočné, keď ju tvorcovia zrazu doplnili popisnými rekvizitami – posteľou pri milostnej scéne Eriky a Daniela, či kelímkami s kávou v nemocnici. Trochu nadbytočne na mňa pôsobili aj projekcie, napríklad obrazy nočného mesta pri romantickej prechádzke. Verím, že by divák atmosféru vycítil aj bez takejto barličky. Nakoľko nemám tanečné vzdelanie a čerpám tak len zo skúseností nadobudnutých návštevami predstavení, nedovolím si jednotlivé výkony podrobnejšie rozoberať. Výkon Richarda Ševčíka však bol pre mňa divácky najzaujímavejší, a to aj po výrazovej stránke, kde sa mu podarilo kreovať emočne plastické momenty. Celkom zreteľný bol i jeho „prerod“ zo študenta na zodpovedného lekára.

Za najväčší nedostatok inscenácie potom považujem jej hudobnú zložku. Autormi sú Jan Rejent a Pavel Lochman, teda hudobníci zo sféry populárnej hudby. V takomto žánri sa odvíjala aj ich hudba k Srdcu. Samozrejme, žáner sám o sebe by problémom nebol, do celkového charakteru inscenácie sa vlastne hodil. Hudba, znejúca z playbacku, ale bola v mnohých momentoch veľmi nevýrazná, plná klišé – v romantických chvíľach figurácie v klavíry, v dramatickejších rockovo ladené čísla s preexponovanými gitarovými sólami. Cieľom bolo zrejme čo najpriamejšie sprostredkovať emóciu divákovi – to ale zvládali aj tanečníci, hudba tak pridanú hodnotu neprinášala.

Keď som nad inscenáciou premýšľala, rojilo sa mi v hlave množstvo otáznikov o tom, ktoré moje očakávania vlastne splnila a ktoré nie. Samotná myšlienka je ale ušľachtilá a hoci je podaná trochu skratkovitou formou, verím, že môže svojich divákov podnietiť aj k hlbším myšlienkam. Myslím teda, že si novinka svoje publikum nájde: nadšený potlesk v stoji po premiére je toho predzvesťou.

*******

Foto: DJKT / Mário Bakuš, Irena Štěrbová, Fb – Taneční představení Srdce